Viera

Viera je jednou z uprednostňovaných Kierkegaardových tém. Proti formálnemu a intelektuálnemu prijímaniu dogiem viery hlása subjektivitu viery. Neexistuje opravdivý a pravý náboženský zážitok, pokiaľ ostáva objektívny, odtrhnutý od subjektu. Ak má byť pravý, musí zapojiť subjekt, stať sa subjektívnym.
Dva významy subjektivity: 1.) subjektivita označuje to, čo je prípadkové, výstredné, svojvoľné. 2.) subjektivita značí “byť subjektom v pravde”, t. j. pridať sa k nejakej pravde.
Subjektom v pravde sa človek stáva, keď ju prijíma, keď sa stáva jeho osobnou pravdou, keď sa táto pravda žije. Pravda tak “preniká čoraz hlbšie”, stáva sa vnútornou záležitosťou.
To, na čom záleží pri objektívnom poznaní, je vec (quod), kým to, na čom záleží pri subjektívnom poznaní, je “ako” (quomodo). Pri náboženskom poznaní záleží na náruživej túžbe po nekonečne. Toto, a nie obsah, je rozhodujúcim prvkom.
Subjektivita neznačí jedine osobné prilipnutie k pravde, ale aj neprítomnosť objektívnych prvkov kontroly, na základe ktorých sa určí pravda. Preto je subjektívne poznanie rizikom. Riziko je neoddeliteľný prvok pravého náboženského zážitku, viery. Kierkegaard hovorí: “Bez rizika niet viery a čím väčšie je riziko, tým väčšia je viera.”
Dogmy viery sú rizikom, objektívne nemajú nijakú záruku, sú v ostrom rozpore s normálnymi kritériami pravdy. Viera sa ukazuje ako veľké riziko, lebo jej objektom je paradox – pravda, ktorá prekračuje hranice rozumu. Tento paradox však nie je nezmyslom, lebo pred Bohom paradox ani neexistuje. Paradox sa stáva absurdným len vo vzťahu k niekomu, kto existuje. Kresťanské dogmy nie sú podľa Kierkegaarda dôveryhodné, ba ani pochopiteľné. Tak to však má aj byť, veď ako inak by bola možná či potrebná viera, ak by kresťanské doktríny boli iba záležitosťou zdravého rozumu alebo vedy? Emócie si vyžadujú paradoxnosť a niet paradoxnejšej viery než je kresťanská viera. Kým Hegel zdôrazňoval racionalitu náboženstva, Kierkegaard trval na tom, že to, čo robí náboženstvo vplyvným, je naopak iracionalita, nepochopiteľnosť jeho doktrín a potreba nepochopiteľnej viery zoči-voči neznámej úlohe, ktorú nám pripraví absolútny Boh. Viera síce predstavuje riziko, ale jej prijatie nie je čímsi iracionálnym. K viere je jednoducho potrebný aj rozum, ktorý má veriaci používať. V kresťanskom náboženstve veriaci verí proti rozumu a vtedy používa rozum. Uisťuje sa, že verí proti rozumu.

Kresťan však nemôže prijať nezmysel proti svojmu rozumu, lebo ten by sa presvedčil, že ide o nezmysel, a zmiatol by ho. Kresťan teda používa rozum na to, aby si uvedomil nepochopiteľné a potom to prijme a verí aj proti rozumu. Kierkegaard hovorí: “Veriť znamená stratiť rozum, aby sme mohli získať Boha!” Toto zrieknutie sa rozumu vysvetľuje vo svojom diele Bázeň a chvenie na krásnom príklade biblického rozprávania o Abrahámovi. V diele čítame: “S vierou odišiel Abrahám z otcovskej zeme a stal sa cudzincom v zemi zasľúbenej. Jedno tam zanechal, jedno vzal so sebou: nechal tam pozemský rozum, so sebou vzal vieru, lebo inač by ani neodišiel, všetko by mu pripadalo ako holý nezmysel.” Tieto slová znamenajú, že je zbytočné pokúšať sa rozumom pochopiť skutočnú podstatu toho, čo od nás niekedy očakáva Boh. Ako ľudia sme schopní poznať iba to, čo tvorí náš svet, so svojou zákonitosťou, pravidelnosťou, ako aj nepredvídateľnosťou, avšak vlastnou iba pozemskému svetu. Boha a Božiu vôľu nikdy nepochopíme svojim pozemským a pominuteľným rozumom. Boha nemôžeme vtesnať do svojej predstavy, do svojho ohraničeného rozumového poznania. Kiekegaard pokračuje ďalej vo svojom uvažovaní o Abrahámovi: “Abrahám dostal od Boha prísľub, že jeho potomstvo bude nespočetné. Ale potomstvo dlho neprichádzalo a on zhrešil s inou ženou – so slúžkou. Keď už on i jeho manželka Sára boli starí, Boh im predsa dal dieťa – syna Izáka. Abrahám mal syna nesmierne rád. No Boh chcel vyskúšať jeho vieru, preto mu kázal obetovať jediného syna Izáka ako zápalnú obetu. Abrahám tu je postavený pred existenciálnu voľbu: vyplniť, či nevyplniť absurdný Boží príkaz. Som veriaci, alebo vrah? Nijaké sprostredkovanie neexistuje, iba rozhodnutie a voľba. Abrahám s veľkým zármutkom, no s pevnou vierou v Boha, rozhodol sa tento skutok vykonať. Aj by to urobil, keby mu v tom v poslednej chvíli nezabránil samotný Boh. Tak sa Boh presvedčil o pevnej a silnej Abrahámovej viere.” Na tomto príklade môžeme vidieť veľké spochybnenie etiky. Kierkegaard to vysvetľuje: “Abrahám sa svojim činom dostal za všetku etiku, mal vyšší cieľ mimo nej. Veď nekonal preto, aby zachránil národ, aby presadil ideu štátu alebo aby uzmieril rozhnevané božstvo. Ak by sa dalo hovoriť o rozhnevanom božstve, nuž by sa hnevalo len na Abraháma. Abrahám je veľký čisto osobnou čnosťou. Prečo to teda Abrahám robí? Kvôli Bohu, a tým – čo je to isté – aj kvôli sebe.

Robil to pre Boha, lebo Boh požadoval tento dôkaz viery, a robil to pre seba, aby tento dôkaz podal.”
Keď človek verí v Boha a spoznáva nekonečný rozdiel medzi Božou a svojou prirodzenosťou, skloní sa pred Bohom a klania sa mu. Kierkegaard hovorí: “Klaňanie sa je najvyšším prejavom vzťahu ľudskej bytosti k Bohu … Význam klaňania sa je to, že Boh pre klaňajúceho sa znamená naozaj všetko.”
V podobných myšlienkach pokračuje Kierkegaard ďalej: “Veriaci, ktorý sa odovzdáva Bohu, sa musí zriecť všetkého. Toto úplné zrieknutie sa obsahuje v sebe utrpenie týkajúce sa nielen odtrhnutia sa od všetkého, ale aj vedomia svojej nemohúcnosti. Utrpenie je od viery neoddeliteľné, je charakteristickou známkou viery.”
Kierkegaard kritizoval náboženstvo vtedajšej doby. Viera v Boha pre neho znamenala niečo vnútorné a subjektívne. Nemôže tam byť pretvárka, či akási nedeľná zbožnosť. Rozumový dôkaz Boha nie je dôležitý, dôležité je veriť pre vieru. Kierkegaard hovorí: “Verím, lebo sa to prieči rozumu!” Kresťanstvo preto nemá apelovať na rozum. O kresťanstve svojej doby sa zmieňoval, že je popretím toho, čo Nový zákon hovorí o kresťanovi a chcel, aby si to kresťania čestne priznali. To je podmienkou preto, aby sa človek uprostred kresťanstva mohol znovu stať kresťanom. Chcel dosiahnuť, aby sa ľudia vymanili z davu a stali sa jednotlivcami pred Bohom. Kierkegaard tu hovorí o existenciálnej situácii “rytiera viery”. Je to človek, ktorý seba objavuje nie v prijímaní cirkevných dogiem viery, ale v osobnej skúsenosti viery tvárou tvár k Bohu. Teda náboženskú vieru považoval za výlučne individuálnu záležitosť, preto z protestantskej cirkvi vystúpil.

Úzkosť a hriech v človeku

Pôvodný stav človeka bol stav nevinnosti, spočívajúcej v nevedomosti o dobre a zle. Potom, akýmsi tajomným postupom, ktorý sa vymyká všetkým zákonom logiky, človek zhrešil. Stav človeka sa ihneď zmenil. Nastal skok, povahou podobný skoku od rozumu k viere, ale opačným smerom. Rozum nie je schopný vysvetliť hriech.
Vznikla tu akási priepasť medzi nevinnosťou a hriechom. Túto priepasť vyhĺbili činitele ako sú: Boží zákaz, vedomie si vlastnej slobody a vlastných možností, pocit úzkosti ohľadne budúcnosti a rozhodnutie vyjsť z nevedomosti a získať poznanie dobra a zla. Pred Božím zákazom tu bola nevinnosť sprevádzaná pokojom a spokojnosťou. Po človekovom rozhodnutí tu bol a je hriech, vina a beznádej.
Tento prechod od nevinnosti k vine názorne zobrazuje Adam. On nepochopil Boží príkaz nejesť zo stromu poznania dobra a zla. Tento zákaz ho doviedol k úzkosti, lebo mu odhalil, že je slobodný. Uvedomil si schopnosť, ktorej povahu a dosah nepoznal. Adam nevie, čo môže a je zmätený.

Kierkegaard hovorí: “Nevinnosť je dovedená k vrcholu, kde sa začína strácať. Vzhľadom na zákaz a trest sa ocitla v úzkosti. Je nevinná a napriek tomu pociťuje úzkosť, že je stratená.” A tak nasleduje pád. Ide o kvalitatívny skok, ktorý nedokáže vysvetliť ani psychológia či špekulatívna filozofia. Vysvetľuje sa kvalitatívnou dialektikou skoku. Do človeka vchádza hriech, ktorý sa nedá vysvetliť. Isté je len to, že to, čo spôsobilo pád, bol poznatok. Úzkosť z ničoho, zo zákazu a zo súdu, to ešte nie je hriech, ale len stavajú nevinnosť pred možnosť zhrešiť. Nevinnosť sa ocitá v stave slobody, kde duch už nesníva, ale bdie. Úzkosť je ako závrat zo slobody, ktorý sa dostaví, keď duch, ako hovorí Kierkegaard, “skúmajúc hĺbku svojich možností, narazí na ohraničenosť, o ktorú sa má oprieť. Sloboda v tomto závrate padne.” Keď potom vstáva, vidí, že je vinná.
Hriech núti človeka ku krajnej individualite. Vystupuje ako posledný “individuačný princíp”. Uvedomenie si hriechu triedi a vytvára jedinca. Hriech sa prejavuje ako jedinečná existenciálna kategória, ktorá sa týka jedine mňa a nikoho iného. Kristus síce človeka oslobodil od hriechu, no nezbavil ho individuality.
Kierkegaard o vtedajšej dobe povedal: “Každá doba má svoje hriechy. K tým našim asi nepatrí ani pôžitkárstvo, ani hedonizmus, ani zmyselnosť, ale skôr neviazané panteistické pohŕdanie človekom ako jednotlivcom.”
Kierkegaard tiež zaujímavo hovorí o rozdiele medzi úzkosťou a strachom. Úzkosť sa od strachu odlišuje tým, že strach je strachom živej bytosti pred svetom a úzkosť je úzkosťou pred samým sebou. Podáva tu pekný príklad pre lepšie pochopenie: “Delostrelecká príprava, ktorá predchádza útok, môže vyvolať strach u vojaka, ktorý musí znášať to, že sa ponad neho strieľa; naproti tomu úzkosť začína u neho vtedy, keď sa usiluje vykresliť si, ako sa bude správať v tomto ostreľovaní, ak sa teda pýta, či to bude schopný vydržať.”

Zhodnotenie Kierkegaardových názorov

Vedomie viny, ktoré bolo vykreslené, je azda najsilnejším znakom Kierkegaardovho myslenia, v pozadí ktorého je vedomie Boha. Dedičný hriech oddeľuje človeka od Boha a od ľudí a tak robí z každého človeka izolovanú bytosť. Pri koreňoch hriechu poznáva človek strach, úzkosť a zúfalstvo. Jediná záchrana pred zúfalstvom je podľa Kierkegaarda v Bohu, ktorého možno dosiahnuť len v každom okamžiku obnovovaným rozhodnutím. Ide tu o sebaobetovanie sa Bohu. Jeho názory sa skôr týkajú teológie, ako filozofie.

Prvotným úmyslom tohoto filozofa bolo analyzovať postavenie človeka pred Bohom na základe kresťanského zjavenia. Nepriateľné je jeho chápanie hriechu ako “individuačného princípu”. Hriech ako existenciálna kategória je osobnou záležitosťou tak ako smrť. To však Kierkegaarda neoprávňuje tvrdiť, že hriech je “individuačným princípom” ľudskej osoby. Individuačným princípom je to, čo z človeka robí osobu. Takže táto vlastnosť nemôže patriť hriechu, ktorý je vlastne nebytie.
Jeho vlastný osud bol skôr rozhodovaním medzi etickým a náboženským životom. V mladosti sa oddával umeniu, ale bez väčšieho úspechu. Kvôli svojej viere a úplnému sa oddaniu Bohu sa vzdal značného pohodlia a spokojnosti, ktoré mu núkal život v manželstve.
Kierkegaard v sebahodnotiacej knihe Stanovisko k môjmu spisovateľskému dielu (1848) sám seba vyhlasuje za náboženského autora. Dôkazom toho je i to, že sa kriticky staval k nedostatočnému uplatňovaniu kresťanských zásad v živote človeka. Kierkegaarda často nazývajú predchodcom filozofického smeru existencionalizmu alebo “prvým existencionalistom”, pokiaľ sa medzi nich absurdne nezaraďujú už Sokrates alebo hoci aj Augustín. Svojím názorom na náboženskú vieru ako výlučne individuálnu záležitosť veriaceho človeka sa v tom čase Kierkegaard dostal do rozporu s protestantskou teológiou. Neskôr v 20. Storočí však jeho učenie ovplyvnilo protestantskú dialektickú teológiu, personalizmus i existenciálnu filozofiu.

	Tento článok bol vytlačený zo stránky https://referaty.centrum.sk

Soren Aabye Kierkegaard (1813 - 1855)