referaty.sk – Všetko čo študent potrebuje
Koloman
Nedeľa, 13. októbra 2024
Soren Aabye Kierkegaard (1813 - 1855)
Dátum pridania: 16.04.2004 Oznámkuj: 12345
Autor referátu: Kulan
 
Jazyk: Slovenčina Počet slov: 1 713
Referát vhodný pre: Stredná odborná škola Počet A4: 6.2
Priemerná známka: 2.96 Rýchle čítanie: 10m 20s
Pomalé čítanie: 15m 30s
 
Viera

Viera je jednou z uprednostňovaných Kierkegaardových tém. Proti formálnemu a intelektuálnemu prijímaniu dogiem viery hlása subjektivitu viery. Neexistuje opravdivý a pravý náboženský zážitok, pokiaľ ostáva objektívny, odtrhnutý od subjektu. Ak má byť pravý, musí zapojiť subjekt, stať sa subjektívnym.
Dva významy subjektivity: 1.) subjektivita označuje to, čo je prípadkové, výstredné, svojvoľné. 2.) subjektivita značí “byť subjektom v pravde”, t. j. pridať sa k nejakej pravde.
Subjektom v pravde sa človek stáva, keď ju prijíma, keď sa stáva jeho osobnou pravdou, keď sa táto pravda žije. Pravda tak “preniká čoraz hlbšie”, stáva sa vnútornou záležitosťou.
To, na čom záleží pri objektívnom poznaní, je vec (quod), kým to, na čom záleží pri subjektívnom poznaní, je “ako” (quomodo). Pri náboženskom poznaní záleží na náruživej túžbe po nekonečne. Toto, a nie obsah, je rozhodujúcim prvkom.
Subjektivita neznačí jedine osobné prilipnutie k pravde, ale aj neprítomnosť objektívnych prvkov kontroly, na základe ktorých sa určí pravda. Preto je subjektívne poznanie rizikom. Riziko je neoddeliteľný prvok pravého náboženského zážitku, viery. Kierkegaard hovorí: “Bez rizika niet viery a čím väčšie je riziko, tým väčšia je viera.”
Dogmy viery sú rizikom, objektívne nemajú nijakú záruku, sú v ostrom rozpore s normálnymi kritériami pravdy. Viera sa ukazuje ako veľké riziko, lebo jej objektom je paradox – pravda, ktorá prekračuje hranice rozumu. Tento paradox však nie je nezmyslom, lebo pred Bohom paradox ani neexistuje. Paradox sa stáva absurdným len vo vzťahu k niekomu, kto existuje. Kresťanské dogmy nie sú podľa Kierkegaarda dôveryhodné, ba ani pochopiteľné. Tak to však má aj byť, veď ako inak by bola možná či potrebná viera, ak by kresťanské doktríny boli iba záležitosťou zdravého rozumu alebo vedy? Emócie si vyžadujú paradoxnosť a niet paradoxnejšej viery než je kresťanská viera. Kým Hegel zdôrazňoval racionalitu náboženstva, Kierkegaard trval na tom, že to, čo robí náboženstvo vplyvným, je naopak iracionalita, nepochopiteľnosť jeho doktrín a potreba nepochopiteľnej viery zoči-voči neznámej úlohe, ktorú nám pripraví absolútny Boh. Viera síce predstavuje riziko, ale jej prijatie nie je čímsi iracionálnym. K viere je jednoducho potrebný aj rozum, ktorý má veriaci používať. V kresťanskom náboženstve veriaci verí proti rozumu a vtedy používa rozum. Uisťuje sa, že verí proti rozumu.
 
   1  |  2  |  3  |  4  |  5    ďalej ďalej
 
Zdroje: Fürstová, M. a Trinks, J.: Filozofia, SPN, Bratislava 1996., Kiczko, L. a kolektív: Dejiny filozofie, SPN, Bratislava 1993., Komorovský, J. a kolektív: Religionistika a náboženská výchova, F. R. & G. spol. s. r. o., Bratislava 1997., Mondin, B.: Dejiny filozofie (XIX. a XX. storočie), Kňazský seminár biskupa Jána Vojtaššáka, Spišské Podhradie 1997., Solomon, R. C.: Vzostup a pád subjektu alebo od Rousseaua po Derridu, Enigma,Nitra 1996., Stolárik, S.: Stručne o dejinách filozofie, Kňazský seminár sv. Karola Boromejského,Košice 1998., Störig, H. J.: Stručne o dejinách filozofie, Karmelitánské nakladatelství, Kostelní Vydří 2000., Internet.
Copyright © 1999-2019 News and Media Holding, a.s.
Všetky práva vyhradené. Publikovanie alebo šírenie obsahu je zakázané bez predchádzajúceho súhlasu.