Zdrojom tohto poznania, kt. začína pochybnosťou o vlastných vedomostiach- „Viem, že nič neviem.“ Sokratova metóda si vytýčila objasniť „pravdu“ sporom, diskusiou. Sokrates dával partnerovi otázku za otázkou, čím ho priviedol k uznaniu vlastnej nevedomosti- partner sa dostal do rozporu so sebou samým. Možno povedať, že Sokratova „irónia“ sa stala prvou časťou vedenia dialógu a vyúsťuje do straty sebavedomých postojov a zdanlivých istôt a bežne prijímaných postojov. V ďalšej časti dialógu vedie k skutočnej cnosti- napomáhal „zrodeniu“ myšlienky- „majeutika“-spoznávanie tých právd, ktoré každý človek môže nájsť iba v sebe samom- sebapoznávanie. Pritom sa všeob. etický pojem určoval tak, že sa porovnávali viaceré fakty- „indukcia“. Dovŕšením sokratovskej sústavy bolo rozdelením pojmov na rody a druhy- „definícia“. Sokrates pokladal za svoje poslanie výzvu: „Poznaj sám seba“. Poznanie- zušľachťovanie vlastnej duše a dosahovanie cnosti. Pri Hľadaní dobra pomáha človeku vnútorný hlas- daimonion (hlas rozumu, svedomia). Zavrhoval poznanie prírody- zastával názor, že človeku nie je dané ku pochopiť.