Aurelius Augustinus (sv. Augustín)
-predstaviteľ patristiky
(354-430), biskup hipponský (v sev. Afrike), vychádza z neoplatonizmu
dielo: ranné obd.: Proti akademikom ; prechod. obd.: O slobode ; biskupské obd.: O božom štáte (De civitate Dei ) O blaženom živote (De beata vitae)
- v centre pozornosti jeho fil. koncepcie je človek- jednotlivec, kt. vystupuje ako prirodzená bytosť usilujúca sa o prežitie. Až keď začína človek pochybovať o sebe samom, začína sa filozofické myslenie. Základom je vnútorná sebaistota vedomia. - jeho myšlienku možno vyjadriť tým, že o veciach vonkajšieho sveta môžeme pochybovať, ale tým že pochybujeme, uvedomujeme si seba ako pochybujúcu bytosť. Pravdu nemožno hľadať mimo človeka, čo potvrdil klasickou formuláciou : „Nevychádzaj von, vráť sa späť do svojho vnútra, v ľudskom vnútri prebýva pravda „. Teda len vo svojom vnútri človek nachádza nevyhnutné a isté pravdy, kt. platia nadčasovo- v rámci matematiky, logiky a pod. Predmetom filozofie sa teda stáva jednotlivý človek so svojím vedomím, ktoré má príčinu svojej existencie. - v rámci etiky poukazuje na nového človeka, kde je dôležitá láska a túto stotožňuje s vôľou. Konečným cieľom ľudského snaženia je blaženosť. V tejto súvislosti je známa jeho myšlienka : „ Miluj a konaj čo chceš“.
Aurelius Augustinus zameral svoju pozornosť aj na charakteristiku dejín, čo malo veľký vplyv aj na filozofiu dejín v Európe a na delenie politickej moci v stredoveku. - dejiny chápe ako boj dvoch ríš, teda ríša božia bojuje s ríšou diabla. Obe ríše sú založené na rozdielnom spôsobe lásky. - A. Augustinus uvádza rovnaké javy, charakteristiky, kt. odlišujú cirkev a štát a sú vonkajšími formami ich prejavu. - zvrchovanosť duchovnej moci nad svetskou

Tomáš Akvinský (sv. Tomáš Akvinský)
-predstaviteľ scholastiky
(1225-1274), -vychádzal z Aristotela, v spore o univerzáliách sa pridŕža umierneného scholastického realizmu- pojmy jestvujú aj pred existenciou jednotlivých vecí (v božskom rozume) aj samostatných veciach (ako všeob. v jednotlivom) a po zániku vecí (v ľudskom rozume, kt. ich pozná)
- pochádzal z bohatej šľachtickej rod., študoval na univ. v Neapoli už ako 14-roč., kde získal moderné prírodovedecké poznatky
- prednášal teológiu a filozofiu na univ. v Kolíne, Paríži, Bologni, Neapoli
- jeho metafyzická sústava- tomizmus je dodnes oficiálnym učením rímskokat. cirkvi
- v súčasnosti sa rozvíja aj novotomizmus
dielo: Suma proti pohanom, Suma teologická, Otázky pojednávania o pravde, O súcne a bytnosti
- usiloval sa zladiť stredovekú fil. s aristotelizmom, jeho zámerom bolo vybudovať rozsiahly systém, kt. by v sebe zahrňoval všetky oblasti vedenia (tomizmus)
- fil. a teológia pri budovaní vlast. fil. systému vyslovuje názor, že fil. môže nadviazať na pravdy teológie- pravdy zjavenia a teológia nemusí byť v rozpore s pravdami rozumu, kt. sú predmetom filozofie
- v určitom zmysle je teda možné argumentovať rozumom v prospech existencie Boha
- súcno a jeho diferenciácia – otázka- čím sa začína myslenie?- postup od jedinečného k všeob. - každý zvláštny pojem predpokladá existenciu niečoho všeob., čoho bližším určením sám vznikol

„To prvé, to čo je nám známe je súcno“.
- súcno – substancia a akcidecia , kt. je vnímaná ako prejav substancie
- látka a forma
- možnosť a skutočnosť
V rámci vysvetľovania Boha sú známe jeho odkazy na božiu existenciu, kt. vychádzajú zo skúsenosti
- všetko o svete je usporiadané hierarchicky, na vrchole je Boh – zdroj existencie a prameň všetkého dobra.
„Zlo nemá vlastnú skutočnosť, je to len nedostatok dobra“
- človek je určovaný telesno– duševne -„Duša je formou tela“ (Anima forma corpolis)