Stredoveké filozofické myslenie

Stredoveká filozofia
- zač stredoveku- 313 (Milánsky edikt), 476- zánik Západorímskej ríše ; -koniec stredoveku –1492 (obj. Am.), 1517 (M. Luther)
- filozofia feudálnej spol. V stredoveku bolo vládnucou ideológiou náboženstvo. -stredovekú fil. Delíme na 2 obd. – Patristika (100-700)
- Scholastika (700-1500)
Patristika (pater- otec ),- filozofia „cirkevných otcov“
-objavujú sa 2 postoje: Kristus ako syn boží, Logos ako slovo božie. Túto koncepciu reprezentuje Tertullianus- cirkevný otec a zároveň právnik, kt. odmieta filozofiu , na druhej strane provokatívne poukazuje na obmedzenosť viery, ak ju posudzujeme z hľadiska pojmového myslenia. „Verím pretože je to absurdné“.
-jeho učenie je blízke neoplatonizmu
- Origenes (gréc fil.), začína presadzovať filozofiu ako reflexiu obsahov zjavenia- „Boh je nemateriálny a svet stvoril z ničoho“. Veci tohto sveta sú odrazom logu.
Scholastika – r.800, pápež Lev III. korunoval franského kráľa Karola Veľkého za nového cisára (- definitívne rozdelenie s východnou časťou- Byzanciou); kresťanská zodpovednosť monarchu a teokratický charakter štátu. Karol Veľký potreboval pre úradníkov ríše a vyšších duchovných vzdelávaciu ustanovizeň a vhodných učiteľov, preto založil laickú školu, kt. bola pričlenená k dvoru. V 8. a 9. st. stúpa význam vzdelanosti – ako jazyk vzdelancov sa presadila latinčina, kt. sa stala predpokladom internacionality vied. Rozvoj stavby knižníc. - na scholastiku mal vplyv platonizmus, zač. 13. St. aristotelizmus

- Scholastiku delíme na dva prúdy – nominalizmus
- realizmus
- išlo o rozdielne vysvetľovanie vzťahu medzi všeob. a jedinečným (t.j. existujú všeob. pojmy (reálie) samostatne alebo iba v našom myslení)
Realisti uznávali reálnu existenciu univerzálií ( lat. universalis- všeob. ) ako duchovných ideálnych podstát alebo pravzorov –t.j. všeob. pojmy (univerzálie) existujú reálne.
Nominalisti boli toho názoru, že existujú len jednotlivé, individuálne zmyslami vnímateľné veci, kým univerzálie sú iba názvy alebo mená (nomen) a popierali ich reálnu existenciu. Nominalizmus- kládol dôraz na empirické poznanie, slobodomyseľnosť. -Spor o univerzálie určil rozhranie dvoch hlavných strán vo fil. – materializmus a idealizmus
-reprezentanti: Anselm , Abélard
Aurelius Augustinus (sv. Augustín)
-predstaviteľ patristiky
(354-430), biskup hipponský (v sev. Afrike), vychádza z neoplatonizmu
dielo: ranné obd.: Proti akademikom ; prechod. obd.: O slobode ; biskupské obd.: O božom štáte (De civitate Dei ) O blaženom živote (De beata vitae)
- v centre pozornosti jeho fil. koncepcie je človek- jednotlivec, kt. vystupuje ako prirodzená bytosť usilujúca sa o prežitie. Až keď začína človek pochybovať o sebe samom, začína sa filozofické myslenie. Základom je vnútorná sebaistota vedomia. - jeho myšlienku možno vyjadriť tým, že o veciach vonkajšieho sveta môžeme pochybovať, ale tým že pochybujeme, uvedomujeme si seba ako pochybujúcu bytosť. Pravdu nemožno hľadať mimo človeka, čo potvrdil klasickou formuláciou : „Nevychádzaj von, vráť sa späť do svojho vnútra, v ľudskom vnútri prebýva pravda „. Teda len vo svojom vnútri človek nachádza nevyhnutné a isté pravdy, kt. platia nadčasovo- v rámci matematiky, logiky a pod. Predmetom filozofie sa teda stáva jednotlivý človek so svojím vedomím, ktoré má príčinu svojej existencie. - v rámci etiky poukazuje na nového človeka, kde je dôležitá láska a túto stotožňuje s vôľou. Konečným cieľom ľudského snaženia je blaženosť. V tejto súvislosti je známa jeho myšlienka : „ Miluj a konaj čo chceš“.
Aurelius Augustinus zameral svoju pozornosť aj na charakteristiku dejín, čo malo veľký vplyv aj na filozofiu dejín v Európe a na delenie politickej moci v stredoveku. - dejiny chápe ako boj dvoch ríš, teda ríša božia bojuje s ríšou diabla. Obe ríše sú založené na rozdielnom spôsobe lásky. - A. Augustinus uvádza rovnaké javy, charakteristiky, kt. odlišujú cirkev a štát a sú vonkajšími formami ich prejavu. - zvrchovanosť duchovnej moci nad svetskou

Tomáš Akvinský (sv. Tomáš Akvinský)
-predstaviteľ scholastiky
(1225-1274), -vychádzal z Aristotela, v spore o univerzáliách sa pridŕža umierneného scholastického realizmu- pojmy jestvujú aj pred existenciou jednotlivých vecí (v božskom rozume) aj samostatných veciach (ako všeob. v jednotlivom) a po zániku vecí (v ľudskom rozume, kt. ich pozná)
- pochádzal z bohatej šľachtickej rod., študoval na univ. v Neapoli už ako 14-roč., kde získal moderné prírodovedecké poznatky
- prednášal teológiu a filozofiu na univ. v Kolíne, Paríži, Bologni, Neapoli
- jeho metafyzická sústava- tomizmus je dodnes oficiálnym učením rímskokat. cirkvi
- v súčasnosti sa rozvíja aj novotomizmus
dielo: Suma proti pohanom, Suma teologická, Otázky pojednávania o pravde, O súcne a bytnosti
- usiloval sa zladiť stredovekú fil. s aristotelizmom, jeho zámerom bolo vybudovať rozsiahly systém, kt. by v sebe zahrňoval všetky oblasti vedenia (tomizmus)
- fil. a teológia pri budovaní vlast. fil. systému vyslovuje názor, že fil. môže nadviazať na pravdy teológie- pravdy zjavenia a teológia nemusí byť v rozpore s pravdami rozumu, kt. sú predmetom filozofie
- v určitom zmysle je teda možné argumentovať rozumom v prospech existencie Boha
- súcno a jeho diferenciácia – otázka- čím sa začína myslenie?- postup od jedinečného k všeob. - každý zvláštny pojem predpokladá existenciu niečoho všeob., čoho bližším určením sám vznikol

„To prvé, to čo je nám známe je súcno“.
- súcno – substancia a akcidecia , kt. je vnímaná ako prejav substancie
- látka a forma
- možnosť a skutočnosť
V rámci vysvetľovania Boha sú známe jeho odkazy na božiu existenciu, kt. vychádzajú zo skúsenosti
- všetko o svete je usporiadané hierarchicky, na vrchole je Boh – zdroj existencie a prameň všetkého dobra.
„Zlo nemá vlastnú skutočnosť, je to len nedostatok dobra“
- človek je určovaný telesno– duševne -„Duša je formou tela“ (Anima forma corpolis)
Vplyv arabskej fil. na stredoveké fil. myslenie
Arabská fil.- delí sa na dve časti: Východná s centrom v Bagdade a Západná s centrom v Córdobe. - najstarší bagdadskí filozofi boli zároveň aj lekári a reprezentanti prírodovedného učenia
IBN SINA Abu Ali – Avicenna
-tadžický fil.
(980-1037), pre jeho všestranné vedomosti ho prirovnávali k Aristotelovi, nazývali ho aj „knieža filozofov“
dielo: Kniha uzdravenia (v arabštine ), Kniha poznania, - v týchto knihách vysvetľuje logiku, fyziku, matematiku, metafyziku; Kánon medicíny- jej lat. preklad sa v Európe používal do 17.st. - jeho fil. učenie je blízke aristotelizmu bolo protirečivé
- systém poznatkov založený na skúsenostiach, pozorovaniach a log. dôkazoch
- uznáva existenciu boha, nehmotnosť duše, no súčasne hlása večnosť a nestvoriteľnosť hmoty;
-vychádzajúc z predpokladu, že božský rozum je prameňom všeobecnosti a jednoty , pokladal hmotu za príčinu početnosti a rozličnosti jednotlivých vecí. -obmedzoval úlohu boha, zavrhoval dogmu koránu o vzkriesení mŕtvych

IBN ROŠD Mohamed – Averroes
-pokrokový arabský mysliteľ a učenec, žil v Španielsku v obd. Kordobského kalifátu
(1126-1198)
- bol lekárom, právnikom
- dostal prívlastok komentátor
- rozdelil poznanie na vieru, teológiu a filozofiu
Bol presvedčený, že k čistej pravde sa môžeme dopracovať len prostredníctvom fil., kt. ale nie je dostupná každému, preto ostatní sa musia uspokojiť len s vierou.

Tým rozpracoval teóriu dvoch právd (veritas duplex)
- neskôr na túto fil. nadviazali novovekí fil. Na základe tejto teórie existujú 2 vzájomne nezávislé okruhy právd –teolog. a filozof. Averroes pokladá boha a hmotu za dve síce večné, ale rovnako nezávislé príčiny. Hmota teda existuje večne- je nestvoriteľná a boha môžeme vnímať len ako 1. príčinu zmien.