„starší“ sofisti vystúpili na strane otrokárskej demokracie; -vyznačujú sa materialistickým chápaním prírody, -najväčšiu pozornosť venovali otázkam poznania.
reprezentanti: Protagoras, Hippias, Prodikos, Antifon (tzv. antropologická línia)- boli prvými starovekými osvietencami –encyklopedistami
2.skupina znamená čiastočný odklon- mnohí nadviazali na Zenóna a často podliehali len abstraktnému vnímaniu skutočnosti, až napokon zakotvili v agnosticizme- smer ktorý popiera možnosť akéhokoľvek poznania skutočnosti
reprezentanti: Georgias, Trasymachos, Lykofron
Sofisti mali vo filozofii veľký prínos, lebo ako prví upriamili pozornosť na človeka. Východiskom ich úvah nie je príroda, či bytie, ale človek so svojimi poznávacími schopnosťami a praktickými záujmami. Venovali pozornosť poznávacím schopnostiam človeka a úlohe jazyka.

Protagoras
-vo svojej fil. Čerpá námety z Herakleita o všeobecnej premene nestálosti javov. Dospel k presvedčeniu, že o nejakej veci nemožno povedať nič určité, pretože každá odpoveď je subjektívna a relatívna. O každej veci možno povedať rôzne protirečivé vyjadrenia. Z toho mu vyplynul princíp, že človek je mierou všetkých vecí existujúcich, že sú a neexistujúcich, že nie sú = svet je taký, aký ho vnímame. Navrhol aby sa za kritérium pravdy považoval súd, kt. v danom čase uznáva väčšina občanov. „To čo sa každému štátu zdá spravodlivým a dobrým, to je spravodlivé a dobré, pokiaľ to štát považuje za spravodlivé a dobré.“ Protagoras, ktorý hlásal, že všetky veci plynú, považoval za jediný spoľahlivý zdroj poznania pocity a vyhlásil človeka za „mieru všetkých vecí“

Sokrates
(469-399 pred Kr.) –starogrécky idealistický filozof; -klasické obd. gréckej fil.; Sokrates, Platón, Aristoteles ; -hosp. , polit. , kultúrny, vzostup gréckych mest. štátov pollis, hlavne Atén (Perikles)
Sokrates hlásal nábožensko-etické učenie; -krúžok, ktorý sa okolo neho zoskupoval bol strediskom politického a ideologického boja proti aténskej demokracii (patrili sem predstavitelia aristokracie- Platón, Kristias, odrodilci a vlastizradci) ;- čoskoro po víťazstve reakcie bola opäť nastolená demokratická vláda a Sokrates bol za svoju protiľudovú činnosť odsúdený na smrť.
-nezanechal písomné diela, učil vždy len ústne, napriek tmu sa jeho učenie stalo všeobecne známe a zachovalo sa do súčasnosti vďaka dielam Platóna, Xenofanta, Aristofana, ktoré reprodukujú Sokratove výroky. -cieľom filozofie podľa Sokrata je naučiť, ľudí, aby žili cnostne. Uskutočneniu tejto praktickej úlohy má predchádzať poznanie všeobecných etických noriem. Podľa Sokratovho názoru je cnosť a poznanie je jedno a to isté. Zdrojom tohto poznania, kt. začína pochybnosťou o vlastných vedomostiach- „Viem, že nič neviem.“

Sokratova metóda si vytýčila objasniť „pravdu“ sporom, diskusiou. Sokrates dával partnerovi otázku za otázkou, čím ho priviedol k uznaniu vlastnej nevedomosti- partner sa dostal do rozporu so sebou samým. Možno povedať, že Sokratova „irónia“ sa stala prvou časťou vedenia dialógu a vyúsťuje do straty sebavedomých postojov a zdanlivých istôt a bežne prijímaných postojov. V ďalšej časti dialógu vedie k skutočnej cnosti- napomáhal „zrodeniu“ myšlienky- „majeutika“-spoznávanie tých právd, ktoré každý človek môže nájsť iba v sebe samom- sebapoznávanie. Pritom sa všeob. etický pojem určoval tak, že sa porovnávali viaceré fakty- „indukcia“. Dovŕšením sokratovskej sústavy bolo rozdelením pojmov na rody a druhy- „definícia“. Sokrates pokladal za svoje poslanie výzvu: „Poznaj sám seba“. Poznanie- zušľachťovanie vlastnej duše a dosahovanie cnosti. Pri Hľadaní dobra pomáha človeku vnútorný hlas- daimonion (hlas rozumu, svedomia). Zavrhoval poznanie prírody- zastával názor, že človeku nie je dané ku pochopiť.