Filozofické myslenie v období ranne gréckej filozofie

Atomistická teória a Demokritos
- za zakladateľa sa považuje Leukippos, ktorého existenciu potvrdzuje len Aristoteles ; Leukippou žiak bol Demokritos- spoluzakladateľ atomistickej teórie
Demokritos pochádzal z Abdér v Trácii; jeho rodičia boli bohatí aristokrati, zdedený majetok mu umožnil cestovať po orientálnych krajinách- navštívil Perziu, Egypt.
- vo svojom filozofickom učení čerpal z eleátskej filozofie; jeho diela sú označované ako encyklopédie starovekého sveta, svedčí o tom aj výrok Aristotela, že „Demokritos rozmýšľal o všetkom“, - bol považovaný za najuniverzálnejšiu hlavu medzi starovekými Grékmi, okrem filozofie sa zaoberal aj matematikou a kozmológiou. - diela: Malé usporiadanie sveta ; O rozume
- podľa Demokrita existujú dva prvopočiatky vecí: atómy a prázdno (prázdny priestor), pritom atómy sú podľa Demokrita nedeliteľné čiastočky hmoty (atomos- nedeliteľný), k základným vlastnostiam atómov patrí tvrdosť, nepriepustnosť, určitý tvar; sú nemeniteľné večné, stále sa pohybujú;- líšia sa nevzájom len formou, veľkosťou, polohou a usporiadaním; -iné vlastnosti ako zvuk, farbu, chuť a pod. atómy nemajú. Tieto vlastnosti existujú podľa Demokrita len podmienečne- „nezávisia od podstaty samotných vecí“. Spájaním atómov vznikajú telesá –rozpad atómov spôsobuje zánik telies. Aj duša sa skladá z atómov a to z atómov ohňových, guľových , ľahko pohyblivých. Po zániku telesnej schránky duša sa rozpadá a zaniká. Nekonečné množstvo atómov sa neustále pohybuje v nekonečnom prázdne. Atómy sa premiestňujú v rôznych smeroch, niekedy vzájomne na seba narážajú a vytvárajú atómové víry. Z vírivého pohybu atómov sa vytvára nekonečné množstvo „vznikajúcich a zanikajúcich“ svetov – tieto nestvorili bohovia, ale vznikajú a zanikajú prirodzeným spôsobom, podľa zákona nevyhnutnosti. -Demokritovo vnímanie sveta je kauzálne –deterministické, dospel až k fatalizmu, zamieta náhodilosť a pokladá ju za výmysel ľudí, ktorí nevedia vysvetliť príčinnú súvislosť javov.
- rozlišujeme dva druhy poznania: zmyslové a racionálne. Vo svojej teórii poznania vychádza Demokritos z predpokladu, že cez zmyslové vnímanie sa dostávame k pochopeniu a uchopeniu jemných obrázkov (idolov), ktoré svojím povrchom vtláčajú do vzduchu a informujú nás o zloženinách. Celý poznávaný materiál sa vníma zmyslami, ktoré však poskytujú len „nejasné“ poznanie predmetov.
Nad týmto stojí iné, vyššie poznanie, ktoré je „jasné“ pestrejšie – racionálne- poznanie prostredníctvom rozumu. Analýzou dospieva toto poznanie k odhaleniu atómov a prázdna (zachytávame vnútorné skladbu a odhaľujeme atóm).
-svojimi politickými názormi bol Demokritos predstaviteľom antickej demokracie a odporcom otrokárskej aristokracie.
-Demokritov materializmus ďalej rozvinul grécky filozof Epikuros a neskôr rímsky filozof Lucrétius Carus. Sofisti
-z gr. sofist -mudrc; -starogrécki filozofi, ktorí vystupovali v 5.st. pred Kr. Učenie sofistov predstavuje zásadný obrat v riešení filozofickej problematiky, čo bolo podmienené aj otrokársko-demokratický zriadením v Grécku zvlášť za vlády Perikla. Zmena filozofickej tematiky sa viaže na pôsobenie sofistov, ktorí nepredstavovali školu v pravom zmysle, ale boli to skôr príslušníci nového občianskeho stavu- profesionálnych platených učiteľov múdrosti a výrečnosti. Sofisti netvorili jednotnú školu. Spoločné v ich názoroch bolo odmietanie náboženstva., racionalistické vysvetľovanie prírodných javov, etický a sociálny relativizmus. Relativizmus sa prejavil v ich úvahách o spol., práve a zákonoch. Zákony sú výtvormi ľudí, a teda právo zodpovedá záujmom zákonodarcu. Pri rozvíjaní tejto tendencie dospievajú až k názoru, že právo nie je nič iné než svojvôľa mocných.

Ich činnosť súvisela s potrebou pripraviť mladých slobodných občanov na zvládnutie ich budúcich politických a občianskych povinností v mestských štátoch pollis. Sofisti sa preto zaoberali filozofiou, sociálnou a antropologickou problematikou. V centre pozornosti bol človek, ktorého mali pripraviť do života. Zaoberali úzko vyhranenými disciplínami – 7 slobodných umení (gramatika, rétorika, aritmetika, geometria, hudba, astronómia, dialektika), dôraz kládli aj na logiku a matematiku. Ich učenie malo poučný charakter. To im umožnilo zaujať pozornosť más, rozvíjať ich myslenia dvíhať celkovú kultúrnu úroveň. –cieľom sofistov bolo naučiť žiakov využívať získané poznatky v diskusiách a polemikách, pretože ich aktívna účasť v politickom živote si vyžadovala predovšetkým rétorické schopnosti -reč považovali za najdôležitejší nástroj človeka, veľký dôraz kládli na štýl a formu vyjadrenia a najmä na spôsob argumentácie, učili ako využívať a často zneužívať jazykové prostriedky. „Ten kto vie presvedčivejšie hovoriť má napokon aj pravdu.“
-v dejinách filozofie sa ustálilo delenie sofistov na 2 skupiny:
1.skupina nadviazala na všetko čo sa týkalo existencie človeka, jeho poznania, ale aj praktickej skúsenosti. –tzv.
„starší“ sofisti vystúpili na strane otrokárskej demokracie; -vyznačujú sa materialistickým chápaním prírody, -najväčšiu pozornosť venovali otázkam poznania.
reprezentanti: Protagoras, Hippias, Prodikos, Antifon (tzv. antropologická línia)- boli prvými starovekými osvietencami –encyklopedistami
2.skupina znamená čiastočný odklon- mnohí nadviazali na Zenóna a často podliehali len abstraktnému vnímaniu skutočnosti, až napokon zakotvili v agnosticizme- smer ktorý popiera možnosť akéhokoľvek poznania skutočnosti
reprezentanti: Georgias, Trasymachos, Lykofron
Sofisti mali vo filozofii veľký prínos, lebo ako prví upriamili pozornosť na človeka. Východiskom ich úvah nie je príroda, či bytie, ale človek so svojimi poznávacími schopnosťami a praktickými záujmami. Venovali pozornosť poznávacím schopnostiam človeka a úlohe jazyka.

Protagoras
-vo svojej fil. Čerpá námety z Herakleita o všeobecnej premene nestálosti javov. Dospel k presvedčeniu, že o nejakej veci nemožno povedať nič určité, pretože každá odpoveď je subjektívna a relatívna. O každej veci možno povedať rôzne protirečivé vyjadrenia. Z toho mu vyplynul princíp, že človek je mierou všetkých vecí existujúcich, že sú a neexistujúcich, že nie sú = svet je taký, aký ho vnímame. Navrhol aby sa za kritérium pravdy považoval súd, kt. v danom čase uznáva väčšina občanov. „To čo sa každému štátu zdá spravodlivým a dobrým, to je spravodlivé a dobré, pokiaľ to štát považuje za spravodlivé a dobré.“ Protagoras, ktorý hlásal, že všetky veci plynú, považoval za jediný spoľahlivý zdroj poznania pocity a vyhlásil človeka za „mieru všetkých vecí“

Sokrates
(469-399 pred Kr.) –starogrécky idealistický filozof; -klasické obd. gréckej fil.; Sokrates, Platón, Aristoteles ; -hosp. , polit. , kultúrny, vzostup gréckych mest. štátov pollis, hlavne Atén (Perikles)
Sokrates hlásal nábožensko-etické učenie; -krúžok, ktorý sa okolo neho zoskupoval bol strediskom politického a ideologického boja proti aténskej demokracii (patrili sem predstavitelia aristokracie- Platón, Kristias, odrodilci a vlastizradci) ;- čoskoro po víťazstve reakcie bola opäť nastolená demokratická vláda a Sokrates bol za svoju protiľudovú činnosť odsúdený na smrť.
-nezanechal písomné diela, učil vždy len ústne, napriek tmu sa jeho učenie stalo všeobecne známe a zachovalo sa do súčasnosti vďaka dielam Platóna, Xenofanta, Aristofana, ktoré reprodukujú Sokratove výroky. -cieľom filozofie podľa Sokrata je naučiť, ľudí, aby žili cnostne. Uskutočneniu tejto praktickej úlohy má predchádzať poznanie všeobecných etických noriem. Podľa Sokratovho názoru je cnosť a poznanie je jedno a to isté. Zdrojom tohto poznania, kt. začína pochybnosťou o vlastných vedomostiach- „Viem, že nič neviem.“

Sokratova metóda si vytýčila objasniť „pravdu“ sporom, diskusiou. Sokrates dával partnerovi otázku za otázkou, čím ho priviedol k uznaniu vlastnej nevedomosti- partner sa dostal do rozporu so sebou samým. Možno povedať, že Sokratova „irónia“ sa stala prvou časťou vedenia dialógu a vyúsťuje do straty sebavedomých postojov a zdanlivých istôt a bežne prijímaných postojov. V ďalšej časti dialógu vedie k skutočnej cnosti- napomáhal „zrodeniu“ myšlienky- „majeutika“-spoznávanie tých právd, ktoré každý človek môže nájsť iba v sebe samom- sebapoznávanie. Pritom sa všeob. etický pojem určoval tak, že sa porovnávali viaceré fakty- „indukcia“. Dovŕšením sokratovskej sústavy bolo rozdelením pojmov na rody a druhy- „definícia“. Sokrates pokladal za svoje poslanie výzvu: „Poznaj sám seba“. Poznanie- zušľachťovanie vlastnej duše a dosahovanie cnosti. Pri Hľadaní dobra pomáha človeku vnútorný hlas- daimonion (hlas rozumu, svedomia). Zavrhoval poznanie prírody- zastával názor, že človeku nie je dané ku pochopiť.