Pri ovládaní množstva je väčšmi potrebný trest ako dobrota

Vládnuť, riadiť, ovládať - mať vo svojej moci. To je niečo čo by snáď každý z nás chcel mať vo svojich rukách a len veľmi ťažko by odmietol takéto privilégium. Ale ak by sme sa snáď aj k vládnutiu dostali ,je sto krát ťažšie si vládnutie udržať ako ho získať. V dnešných dňoch každého asi napadne vláda v štáte. V takomto štáte vládne ľuďom zvolená vláda ,aspoň v demokratickom štáte ,ale ať už je forma vlády v tom či onom štáte taká či onaká ,vladár ,alebo vláda ktorá vládne sa musí ,alebo by sa mala riadiť určitými zákonmi a pravidlami. Mal by tu prevládať názor ideálu mocného štátu so silným zdravým obyvateľstvom, ktorý nesmie nič rozdeľovať a ktorý musí mať na zreteli len a len všeobecné dobro. Vláda by nemala predstavovať len abstraktný typ humanistov alebo nejakých moralistov, ale vládu praktickú, vládu , ktorá žije na tejto zemi a postrehla tvrdú a ťažkú realitu života. A jediný prostriedok na to, aby táto vlasť žila slobodná, nezávislá, je v tom, ak opraty vláda uchytí ako jedna silná ruka, ktorá sa nezľakne nijakých civilizovaných prostriedkov, aby dosiahla svoj, v tomto prípade vznešený cieľ a to nezávislosť ,slobodu a prosperitu štátu. Dobra vláda musí byť ochranou menej mocných a postrachom pre mocných v krajine, to je jednoduchý základ ako vládnuť dlho a dobre. Ak sa vláda dostala k moci za pomoci nejakej urgencie, dostaneme záver – „Ten, kto inému dopomôže k moci zahynie – táto moc sa totiž získala alebo ľsťou, alebo násilím, a oboje je podozrivé tomu, kto sa stane mocným.“(Machiavelli). Na ovládanie nejakého množstva je veľmi potrebná autorita a sila ,ale môžme ho ovládať aj inými ľudskejšími metódami. Ak niekto vládne mal by si želať, aby ho považovali skôr za súcitného ako za ukrutného. No za normálnym počin možno pokladať aj to ,že nie je iná možnosť ako si vynútiť rešpekt, než byť realistom a použiť aj nepopulárne metody. Vystáva teda otázka, čo je lepšie – budiť lásku, alebo strach. Najlepšie je oboje, ideálna vláda musí byť milovaná, no zároveň musí budiť rešpekt a autoritu. Čo nie je vôbec také jednoduché ako sa môže niektorým politikom zdať. Vládnuť sa dá pomocou zákona alebo pomocou násilia. Prvý spôsob je charakteristický pre človeka a druhý spôsob zvierací a aj aspoň v dnešnej dobe dosť primitívny. Každý vie ,že politika je vec nekalá, a že často krát postupuje v rozpore s ľudským svedomím. Logicky z toho vyplýva ,že ak chce niekto dobre a dlho vládnuť, mal by konať tak, aby sa ľudia cítili šťastní.

Čo je trochu v rozpore ,pretože nie každé vládnuce rozhodnutie vedie k tomu ,že sú ľudia šťastný. Súvisí to aj s tým , že povaha ľudí je vrtkavá a to že keď sa nechajú o niečom presvedčiť , toto presvedčenie nemá dlhé trvanie hlavne v závislosti od sľúbeného a splneného čo je klasicky prípad politikov - politické strany. Umenie vládnuť sa totiž nerozvíja vo svete ideálnej morálky, ale v reálnom svete kde sú úplne iné pravidla založené na ľudskej nedokonalosti čo by som skôr nazval ľudskou snahou o prežitie v ťažkom svete. Z hľadiska účelu vlády nie je dôležitý len dobrý výsledok vládnutia ,ale aj cesta ktorá k nemu viedla ,tak tomu je alebo aspoň by malo byť v každom civilizovanom svete. A keď nad tým všetkým tak trochu porozmýšľam a zamyslím sa či je pri ovládaní množstva väčšmi potrebný trest ,alebo dobrota tak mi vyplýva len jedno a to ,že ak pri vládnutí množstva budem preferovať trest pred dobrotou tak sa raz určite „množstvo obráti proti mne” ,ale naopak keď budem preferovať dobrotu pred trestom ,tak si nezískam potrebnú autoritu na vládnutie. To všetko neplatí len pri ovládaní množstva ,ale a to uvediem na konkrétnych ,si myslím veľmi dobrých príkladoch v každodennom živote : Chodím do školy ,kde takisto podlieham určitým pravidlám ,ktorými by som sa mal riadiť. No ako každý vieme predsa len nie každý školák je „zapálený“ pre každý predmet a prístup k nemu rovnako a tak si určí svoje priority sám ako mu to vyhovuje. Profesor ktorý v tomto prípade hraje rolu „vládcu“ si je toho viac než vedomí. A ak chce aby jeho snaha o vzdelanie žiakov nebola zbytočná ,tak si väčšinou aj po krátkych skúsenostiach vzdelávania uvedomí ,že sa nemôže vybrať cestou „dobroty“ aspoň nie cestou „absolútnej dobroty“ ,pretože dobre vie ,že ak by sa ňou vydal ,žiaci by mu nevenovali dostatočnú pozornosť a tým by sa ovplyvnila presnejšie zmenšila efektivita jeho práce, čo by malo za následok zníženie kvality znalosti študentov. Zároveň si je ale aj vedomí ,že “cesta trestu“ tiež nie je tou najlepšou. Alebo podobný ešte lepší príklad zo života a to jednoduché rodičovstvo - vychovávanie deti. A to v tom zmysle ,že ak rodičia uprednostnia cestu prvú , cestu „dobroty“ tak si vychovávané dieťa zvykne dostavať všetko zadarmo a stane sa tak rozmaznaným ,čo by malo za následok napríklad vzniknutie problému s osamostatnením - nezávislosťou v dospelosti. Na druhu stranu cesta druha ,cesta „trestu“ by tiež nebola dobrým riešením a mala by možno ešte oveľa horši výsledok. Takýchto príkladov je v našom živote viac než dosť.

No každý z nich ma predsa len trochu iné riešenie ,ktoré by som asi nazval ako nejaký pomer medzi týmito cestami ovládania.
Ja aj keď nemám žiadne skúsenosti s nejakou vládou by som jednoducho s tým že „pri ovládaní množstva je väčšmi potrebný trest ako dobrota“ dovolil nesúhlasiť. Pretože podľa mňa najlepším riešením je nejaký určitý kompromis medzi dobrotou a trestom plus by som ešte skôr navrhol sa prikloniť viac k ceste “dobroty” ,pretože predsa len ľudskejší prístup prinesie ľudskejší výsledok , ktorý nám samozrejme prinesie nie len efektívny , kvalitný ,ale hlavne krajší život...