Max Weber, celým menom Karl Emil Maximilian Weber sa narodil 21.4.1864 v Erfurte. Bol významným nemeckým sociológom, ekonómom a politikom. Považuje sa za zakladateľa modernej sociológie. Študoval právne a hospodárske dejiny na viacerých nemeckých vysokých školách. Pôsobil na univerzitách vo Freiburgu (od roku 1894) v Heildelbergu (od roku 1897) a na univerzite v Mníchove (od roku 1919). Mal blízko k novokantovstvu a pozitivizmu. Jeho snahou bolo povýšit sociálne vedy na úroveň prísnej vedeckosti, a to tým, že skúmal ich metódy a chápal ich ako čisto opisné. Weber sa usiloval striktne rozlišovať skúsenostné vedy a hodnotiace posudzovanie, jednostranné partikulárne poznanie a uchopovanie totálneho, empirickú skutočnosť a podstatu bytia. Podľa neho musí chápajúca sociológia výkladom pochopiť sociálne konanie a tým príčinne objasniť jeho priebeh a jeho konanie, musí sa pýtať racionálne na účel a prostriedky, pretože iba tým môže chápanie dosiahniť obzvlášť vysokú evidentnosť.

Ako pomocný pojem vyvinul Weber pojem ideálneho typu. Weber je zakladatelom sociológie náboženstva a je považovaný za jedného z hlavných kritikov Karla Marxa a marxizmu. Vo všetkých svojich prácach sa pokúšal naznačiť spojitosť medzi rôznymi typmi spoločenskej aktivity a zdôraznoval, že byrokratizácia politickej a hospodársej spoločnosti predstavuje nejvýznamnejší moment v modernizácii západnej civilizácie. Zaoberal sa aj analýzou niektorých orientálnych spoločností, napríklad čínskej, indickej, pričom poukazoval na vzájomné závislosti medzi kultúrou a spoločnosťou. Krátko pred koncom života Max Weber vstúpil do politiky a pôsobil vo výbore, ktorý po 1. svetovej vojne koncipoval ústavu Výmarskej republiky. Zomiera 16. apríla 1920 v Mníchove. Vo svojej práci Protestantská etika a duch kapitalizmu (1904-1905) sa Weber pustil do hľadania odpovede na jednu zo zložitých sociologických otázok, a to na otázku, prečo vznikol kapitalizmus práve na Západe a nie niekde inde. Od pádu Rímskej ríše boli po dobu viac ako 13 storočí oveľa viac vyspelejšie iné civilizácie než Európske. Takými krajinami bola Čina, India, Osmanská ríša. Hlavne Čína mala náskok v technickom a ekonomickom vývoji. Tak čo spôsobilo taký nesmierny rozmach Západu oproti zvyšku sveta od 17. storočia až po dnešok?
Weber sa pustil do systematického štúdia náboženstiev v celosvetovom merítku, o niečo podobne sa pred ním nikto nepokúsil.
Sústredil svoju pozornosť najmä na hlavné svetové náboženstvá. Podrobne sa zaoberal hinduizmom, budhizmom, taoizmom, judaizmom. Hlavne sa však zameral na kresťanstvo a urobil dôkladnú analýzu vlivu kresťanstva na vývoj západnej civilizácie. K islámskemu náboženstvu sa už nedostal, zabránila mu v tom jeho predčasná smrť. Rozborom východných náboženstiev dospel k záveru, že práve náboženské vyznanie predstavovalo neprekonatelnú prekážku pre rozvoj priemyselného kapitalizmu v krajinách východu. Príčinou nebola zaostalosť východných kultúr, ako sa predtým predpokladalo, ale skutočnosť, že mali iné hodnotové merítka ako tie čo prevládali v západnej Európe. Ako príklad si môžeme uviesť hinduizmus, ktorý sa snaží uniknúť z hmotného sveta a dosiahnuť vyššieho stupňa duchovnej existencie, a nesnaží sa o ovádnutie tohto sveta. Hinduizmus považuje hmotnú realitu za závoj skrývajúci skutočné poznanie, ku ktorému by mali ľudia smerovať. Ani konfucionizmus, sústreďujúci sa na tento svet, nepodporoval snahy o jeho ovládanie, ale usiloval sa hlavne o harmóniu medzi človekom a svetom. Bohatstvo bolo iba podmienkou k tomu, aby ľudia mohli žiť cnostne a venovať sa sebazdokonolovaniu.

Hoci Čína dlho zostávala najmohutnejšou a kultúrne najrozvinutejšou civilizáciou sveta, jej dominantné náboženské hodnoty bránili k tomu, aby sa ekonomický rozvoj mohol stať sám o sebe významným cieľom, a nie len prostriedkom. Pri skúmaní kresťanstva označil Weber za jeho základný aspekt učenie o spáse, ktoré prináša veriacemu možnosť byť zachránený v královstve Božom, teda byť spasený. Významnú rolu tu zohráva pojem hriechu a Božej milosti, ktorá jediná môže človeka od hriechu oslobodiť. Vďaka tomu sa kresťanstvo vyznačuje istým napätím, emocionálnou dynamikou, ktorá sa u východných náboženstvách viacmenej nevyskytuje. Náuky o spáse majú revolučný charakter. Zatiaľ čo východné náboženstvá predurčujú veriaceho k pasívnemu postoju voči vonkajšiemu svetu a existujúcim spoločenským podmienkam, kresťanstvo obsahuje trvalý zápas proti hriechu, ktorý môže viesť až ku vzbure voči jestvujúcemu spoločenskému stavu. Náboženský vodcovia, po vzore Ježiša Krista, prichádzajú s novou interpretáciou prijatých doktrín a stimulujú tak zmenu jestvujúcich mocenských štruktúr. Vo veľa odlišných cilvilizáciách nachádzame túžbu po hromadení majetku a nije na tom nič prekvapivé, lebo ľudia si už oddávna cenia bohatstvo, ktoré im zaručuje pohodlie, istotu, moc a pôžitky.

Ale pri pohľade na ekonomický vývoj Západu však nachádzame niečo iné, postoj k majetku aký inde predtým nebol. Tento postoj označuje Weber za ducha kapitalizmu. Duch kapitalizmu sú hodnoty a predstavy, ktoré sú typické pre prvých kapitalistických obchodníkov a priemyselníkov. Títo ľudia mali výrazný sklon k hromadeniu osobného majetku, ale s tým rozdielom, voči iným bohatým ľudom sveta, oni svoje bohatstvo nevyužívali k pohodlnému a rozmarnému životu. Práve naopak, ich životný štýl zostal skromný až asketický, žili veľmi striezlivo a nedávali svoje bohatsvto obvyklým spôsobom najavo. Podľa Webera práve títo ľudia spôsobili taký neuveritelný ekonomický rozmach Západnej Európy.
Oni svoje bohatstvo nerozhadzovali, ale ho znovu investovali do svojich podnikov. Podľa Webera je duch kapitalizmu postavený na náboženskom základe. Hoci kresťanská viera nezavrhuje majetok ako taký, a kapitalistický duch by sa mohol rozvinúť aj v nej, katolíci sú viac tradicionalistický. Duch kapitalizmu je typický pre protestantizmus a hlavne pre puritánsku variantu. Protestantizmus vznikol v 16. storočí, vychádza z kresťanstva, ale vo veľa veciach sa odlišuje s katolíkmi. Prví kapitalisti boli prevažne puritáni a mnohí z nich sa hlásili ku kalvinizmu. Weber trdí že niektoré kalvinistiské doktríny boli priamym zdrojom kapitalistickej etiky. Jednou z nich je myšlienka, že človek je Božím nástrojom na zemi a že od neho Všemohúci očakáva, že bude naplňovať svoje poslanie k väčššej sláve Božej. Druhým významným aspektom je idea predestinácie, podľa ktorej boli jedinci predom vyvolený pre nebo, inak povedané, že boli predom vyvolený že budú spasený. Kalvínova pôvodná doktrína hlásala že ľudia su vyvolený už od narodenia a to čo robíme počas života na to nemá žiaden vplyv.

Duch kapitalizmu vznikol až ako učenie kalvínových nasledovníkov, ako snaha trochu zmierniť tvrdosť protestantského učenia o predestinácii, čo spôsobovalo úzkosť a strach u bežných veriacich. Preto vznikol taký výklad predestinácie, čo považoval úspech v povolaní za kladé znamenie predestinácie, takže veriaci, aby dokázali sebe a ostatným, že sú predurčený ku spáse, sa obrátili k dravému podnikaniu. Veriaci , ktorí vychádzali z týchto myšlienok boli nesmierne motivovaný k hmotnému úspechu, ale pritom však museli žiť striedmo a odriekať sa pôžitkov. Puritáni považovali akúkoľvek rozmarnosť za diablov nástroj, takže sa u nich sklon k hromadeniu majetku spojoval s prísnou kázňou. Takže týmto sa u protestantov spojili asi tie dve najzákladnejšie predpoklady na to aby sa stali kapitalistami.

U protestantov má viera veľmi silný vplyv, takže sú veľmi pilní vo svojom zamestnaní, výraz životné poslanie pre nich znamená to iste ako prácu ktorú vykonávajú. Takže sa snažia svoje životné poslanie naplniť čo najviac, čiže čo najviac zväčšovať svoj majetok a to iba pre zisk sám, ale pritom skoro vôbec nemínajú získaný kapitál, míňajú ho len na tie najpotrebnejšie veci a na dalšie investovanie do vlastného podnikania, čo im prináša ešte viac majetku. Nepotrebujú svetské požitky ako odmenu za dobre vykonanú prácu, stačí im iracionálny pocit z naplneného povolania a to že patria medzi vyvolených ktorý budú spasený. Takýmto spôsobom sa v ich rukách dokázal nazbierať kapitál obrovských rozmerov, a tým spôsobili podľa Webera vznik kapitalizmu.

Teória Maxa Webera, že rozhodujúcim faktorom pre vznik kapitalizmu je náboženstvo, je jednou z prvých a najdôslednejších kritík Marxovej teórie, podľa ktorej sú vplyvné len čisto ekonomické faktory na sociálny vývoj a tým že spôsobili rozvoj kapitalizmu. Na to ktorý z týchto dvoch pohľadov na modernú spoločnosť je správny, nepokladajú sociológovia rovnakú odpoveď. Ľavicový autori bývajú ovplyvnení Marxom, liberálni a konzervatívni zase Weberom. Weberova teória má veľa kritikov, niektorí z jeho kritikov namietajú že postoj, ktorý nazval duchom kapitalizmu, sa už vyskytoval v talianskych obchodných mestách dávno pred vznikom kalvinizmu. Iní zase tvrdia že klúčový pojem „povolanie“ k určitej činosti, ktorý Weber spojovaj s protestantizmom, existoval aj v katolíckej viere. Další tvrdia že vznik kapitalizmu sa nedá uviesť do priameho kauzálneho vzťahu s formovaním sa protestantizmu, že oveľa väčšiu úlohu mali iné faktory, ako bolo rozustenie feudálnych družín, vyháňanie roľníkov z pôdy, rozvoj zámorského obchodu...

	Tento článok bol vytlačený zo stránky https://referaty.centrum.sk

Max Weber: Protestantská etika a duch kapitalizmu