V análoch dejín filozofie sa s ním stretávame ako s kodaňským Sokratom, čo naznačuje jeho myšlienkovú orientáciu – úsilie pochopiť povahu a podstatu ľudskej existencie a definovať charakter a determinanty ľudského života.
Sám sa považoval za génia povolaného odhaliť ostatným to, čo nedokázali a nemohli vidieť (tragický osud človeka, ľudský život plný utrpenia a strasti), za mysliteľa, ktorý v strašlivom utrpení odhaľuje to, čo bude prospešné iným.

Všetky svoje pochybnosti, neistotu a trýzeň, ktorú prežíval takmer počas celého svojho života, vkladá do monografických prác, z ktorých spomeniem aspoň: O pojme irónie so stálym zreteľom k Sokratovi, Buď – alebo, Pojem úzkosti, Štádiá na ceste života, Kresťanské diskusie, Smrteľná nemoc, Denník zvodcu a i.
Väčšina odborníkov na Kierkegaardovo filozofické pôsobenie považuje jeho teóriu troch štádií ľudského života za jeho najvýznamnejší prínos. Ide o tri typy spôsobov života: estetické, etické a religiózne. Najvyšším je štádium religiózne, všetky sú však prejavom ľudského úsilia dosiahnuť spásu a uspokojenie z tohto úsilia. Kierkegaard si nemyslí, že každý človek nevyhnutne prechádza vo svojom živote všetkými tromi štádiami, nie každému je umožnené dostať sa k najvyšším formám životného štýlu. S prihliadnutím k obsahu témy mojej seminárnej práce sa teraz zameriam len na štádium etické.

Človek v ňom hľadá seba samého, taktiež harmóniu so svojím prirodzeným okolím. Uprednostňuje stálosť, odmieta permanentnú zmenu, svedomito si plní svoje povinnosti. Paradigmou (systém uvažovania v určitej dobe vývoja ľudskej kultúrnej spoločnosti) tohoto štádia je manželský život a služba rodine. Človek sa nerodí pre život podľa noriem, musí sa sám rozhodnúť pre akceptovanie, musí ich zvoliť. A u t e n t i c k ý život si volíme, rozhodnutie preň je urobené z vnútorného presvedčenia. Človek už nežije len okamihom, je si vedomý minulosti a volí budúcnosť, nesústreďuje sa výlučne na prítomnosť.
Podľa Kierkegaarda je človek osobnosťou len vtedy, keď je osamote a medzi osamotenými. Spoločnosť je pre neho démonická, hriešna a pre človeka nepriateľská sila, ktorá potlačuje a ničí jeho individualitu. Človek sa k nej obracia nie kvôli prirodzeným ľudským potrebám, ale sebe samému, kvôli svojej vnútornej zodpovednosti.

Autentické bytie je krásne tým, že hovorí: sme možnosťami, ktoré si volíme. Všetko, čo sa okolo jedinca udeje, závisí len od neho samého, prípadne je veľmi malou mierou korigované tým, čo si volí iná individualita, ktorá je s ním v úzkom osobnom vzťahu. Keď si človek volí sám, tzv. bojuje sám za seba, tak v prípade chybnej voľby si aj za takúto môže len on sám. To je vyjadrené zodpovednosťou za vlastné rozhodnutia a s tým spojeným strachom z následkov vlastných volieb. Aj preto sa zdá, že osobná sloboda každého z nás je vlastne akoby pomyslené bremeno, kameň na srdci, ktoré si nesieme cestou celého svojho života.
Každá minca má dve strany, tieto potom tvoria vzájomné protiklady. Myslím, že každý jav, vec, predmet, má svoj pravý opak. Inak to nie je ani s ľudskou existenciou, presnejšie, s jej autenticitou či neautenticitou.