Neautentickosť ľudskej existencie

Filozofia existencie
Vznik tohto filozofického smeru bol "vyprovokovaný" udalosťami zo začiatku 20. storočia. Existencializmus reflektuje stratu ilúzií a rozpad hodnôt po I. a II. svetovej vojne, ktoré sa v najvyhranenejšej podobe prejavili v Nemecku. Človek bol nástrojom politickej mašinérie, strácal sa sám sebe napriek tomu, že sa snažil porozumieť vlastnej existencii. Svet vnímal ako sieť, nezachytával jeho význam.
Existencialisti tvrdia, že mnohí ľudia sa domnievajú a veria, že najskôr je podstata a potom existencia, pričom takýto prístup je podľa ich názoru náboženského pôvodu.

Existencializmus nepredstavuje jednoliaty smer, no i napriek tomu spoločnou črtou existencialistického prístupu je chápanie ľudskej osobnosti ako izolovanej, osamelej bytosti bojujúcej s iracionálnymi silami sveta.
Snahou existencializmu je postihnutie "pravého ľudského bytia". Človek má dve možnosti. Po prvé, môže odhliadnuť od svojej osobnej individuálnej subjektivity a zamerať sa na to, čo dané, objektívna reflexia je pre existencialistov bez hodnoty.
Po druhé, v existencializme sa človek môže chápať tiež ako možnosť. V tejto subjektívnej reflexii ide o vlastné JA, o osobné, individuálne subjektívne bytie, ktoré sa nazýva existenciou. Tá nie je nikdy definitívna, neustále sa projektuje.

Tento smer je aj v súčasnosti stále schopný tvorivo iniciovať filozofické myslenie s dôrazom na problém ľudskej subjektivity. Človek je a kým bude, to si volí sám na základe vlastných rozhodnutí, taktiež so svojimi problémami sa vyrovnáva sám. Život sa postupne formuje, nie je dopredu daný. Jediné, čo je dané: SME. Existencializmus sa zaoberá tým, ako naplniť ľudskú existenciu. Jeho predstavitelia presvetľujú jej problémy, hraničné situácie, ako smrť, utrpenie, vina, sloboda a i. Filozofia existencie nepredstavuje súborne ucelený filozofický smer, ktorý by bol vnútorne statický a konzistentný. Možno ju členiť podľa viacerých klasifikačných kritérií. Najznámejšia je sartrovská klasifikácia, ktorá rozlišuje:
a)náboženský (napr. K. Jaspers) a
b)ateistický (napr. M. Heidegger) variant.
K. Jaspers
Počiatky existenciálneho typu filozofovania sú späté s menom nemeckého mysliteľa Karla Jaspersa (1883 - 1969). Nemal profesionálne filozofické vzdelanie, študoval právo, medicínu a psychiatriu.
Medzi jeho najvýznamnejšie filozofické práce patria: Filozofia, Rozum a existencia, O pravde, Úvod do filozofie, Otázka viny a iné.
Kladie si základnú otázku svojho filozofovania – ako adekvátne porozumieť bytiu, odmieta však akékoľvek spredmetňujúce vymedzenie bytia. Uvedomiť si ho môžeme len ako určitú hranicu.
Jaspers k problematike bytia pristupuje tak, že môžeme povedať, že nadväzuje na dánskeho filozofa S. Kierkegaarda v tom zmyle, že tvrdí: Existencia je to, čo sa má k sebe a v tom k svojej transcendencii. (K. Jaspers: Filozofia. Matica slovenská, 1968, s. 15) Pod trandcendenciou rozumie Jaspers absolútne bytie, ktoré existuje mimo neho a ktoré je uchopené existenciálnou skúsenosťou.

Jaspersova filozofia existencie zvlášť zdôrazňuje uvedomenie si seba samého cez
a u t e n t i c k o s ť a n e a u t e n t i c k o s ť
nášho bytia prostredníctvom sebatvorenia. Existenciu považuje za uskutočnený prelom do bytia sveta a osvetľovanie existencie chápe ako sebareflexiu tohto prelomu. Existencia je možnosť byť (sme možnosťami) – možnosť voliť: nájsť samého seba.

M. Heidegger
Nemecký filozof Martin Heidegger (1889 - 1976) patrí k najväčším flozofické-mysliteľským osobnostiam 20. storočia. V jeho "prípravnom" období možno vidieť relatívne jasné kontúry vyzrievania dominantných problémov jeho filozofie. Ide o problematiku bytia, času a dejín.
Heideggerova najvýznamnejšia filozofická práca Bytie a čas otvára jeho druhé fenomenologicko-existenciálne obdobie. Z jeho ďalších prác spomeniem Kant a problémy metafyziky, Čo je metafyzika, O podstate pravdy a List o humanizme.
Postuluje človeka ako ontologický princíp zahrnutý do kladenia otázky o podstate bytia. V tejto súvislosti ako zásadný filozofický novotvar vystupuje pojem pobytu (Da-sein). K otázke o bytí Heidegger píše:

...učinit průhledným jisté jsoucno - totiž to, které se táže - v jeho bytí. Kladení této otázky je jakožto modus bytí, jistého jsoucna samo bytostne určeno tím, po čem se ptá - totiž bytím. Toto jsoucno, kterým my sami každý jsme a které má mimo jiné bytostnou možnost tázat se, postihujeme terminologicky jako pobyt. (M. Heidegger: Bytí a čas. Praha, Oikoymenh 1996, s. 23)
Týmto pojmom nahrádza mnohoznačne nefunkčný a skompromitovaný pojem ľudského bytia. Nechce dospieť k nejakým definíciám, ale chce ho skúmať v rámci každodenného života. Pobyt = ľudské bytie nie je predmet, vec, nie je stály, deje sa. Ďalej hovorí, že bytie nemá charakter žiadneho súcna, ale bytie je vždy bytím istého súcna, bytie je
.. to, co určuje jsoucno jako jsoucí, to, vzhledem k čemu již vždy jsoucnu rozumíme, ať už je pojednáváme jakkoliv. Bytí jsoucna " není " samo žádné jsoucno. (M.
Heidegger: Bytí a čas. Praha, Oikoymenh 1996, s. 21)
Heidegger rozlišuje a u t e n t i c k ý a n e a u t e n t i c k ý modus bytia ľudskej bytosti. Neautentickému modu bytia zodpovedá sféra každodennosti. Subjektom každodennosti sú "druhí" ako kolektívna anonymita, tento možno označiť neosobným "sa". Avšak druhí nie je konkrétny druhý. Podľa Heideggera "každý je druhým a nikto nie je sám sebou".

Vo vzťahu k fundamentálnej ontológii sa skúmania musia zamerať na konečnosť ľudského života. Je potrebné začať analýzou fenoménu života, ktorou je každodennosť. Vymedzenie každodennosti existenciálom das Man – neosobné sa, neautentická bytosť – odkrýva sféru priemernosti a všednosti. Človek v tejto neosobnej sfére rezignuje ako individualita, zbavuje sa zodpovednosti za svoj život, je súčasťou anonymnej masy.
Prechod z neautentickej do autentickej sféry nie je jednoduchým. Vyžaduje od človeka odhodlanosť, schopnosť stretnúť sa so sebou samým v hraničných situáciách. Nejde o to, uvedomiť si, čo nás čaká, ale čomu sa nemožno vyhnúť. Každý by si mal uvedomiť ako podstatne ovplyvňuje hraničná situácia jeho samého, ako ho formuje. J. P. Sartre

Francúzsky filozof, spisovateľ a publicista Jean Paul Sartre (1905 - 1980) vnáša viaceré nové podnety do existenciálneho typu filozofovania. Jeho tvorbu môžeme rozdeliť do troch základných období:
1. fenomenologicko-existenciálne - snaha o špecifikovanie transcendentálneho ega
2. existenciálno-marxistická orientácia – práca Kritika dialektického rozumu
3. obdobie nových filozofických, ale i politicko-spoločenských motívov
Je autorom mnohých filozofických prác - Bytie a ničota, Existencializmus je humanizmus, populárnych literárnych diel – romány Hnus a Múr.
Jeho filozofovanie je charakteristické tvrdením: existencia predchádza esenciu (podstatu), čim naznačuje, že vo filozofii je potrebné vychádzať zo subjektivity. Tvrdenie, že existencia prechádza podstatu značí, že človek JE inak než veci a túto diferenciu je možné vidieť práve na vzťahu existencie a podstaty. Ak by som mala parafrázovať Sartra, moja existencia spočíva v mojich činoch a okrem nich nie je daná ničím iným.
Človek v jednom z jeho základných vymedzení je "odsúdený na slobodu" a na svojich pleciach nesie ťarchu celého sveta. Sloboda je podľa Sartra existencia človeka ako človeka, veci nie sú slobodné. Absolútna sloboda je forma dvoch možných základných významov:
1. buď si existencia chce zachovať svoju zvláštnu povahu, a tak zostať bytím-pre-seba
2. alebo chce svoju existenciu spojiť s bytím osebe.
Prvý význam je a u t e n t i c k ý spôsob existencie. N e a u t e n t i c k ý spôsob existencie je druhá modalita a rodí sa z túžby človeka stať sa bohom, teda chcieť realizovať neuskutočniteľné, spojiť absolútne prázdne so slobodným bytím pre seba. Je to akási úniková cesta pred tiažou existencie, neustálej voľby slobody a zodpovednosti. Návrat od neautentického k autentickému spôsobu existencie nie je jednoduchý. Uskutočňuje sa v momente neúspechu stať sa bohom. Človek je, dá sa povedať, zrazený späť do svojej slobody.

Sartrovo reflektovanie týchto rozporov je ďalej spojené s chápaním časovosti ľudského bytia. Až časovosť môže totiž dať plný zmysel postulátu, že ľudské bytie nie je, čím je, a je, čím nie je. (J. P. Sartre: Slova. Praha 1992)
Z môjho prekladu tejto teórie mi je jasné, že ide hlavne o to, aby sa človek počas trvania svojej existencie zbytočne nezaoberal snažením sa dosiahnuť niečo, čo je od začiatku viditeľne nad jeho vlastné sily. Takto to vidím, nie som odborník, to nie, ale " žijem s otvorenými očami a s nastraženými ušami". Možno aj preto viem, že ak niekto nemá predpoklady na uskutočnenie tej či onej veci, nemal by sa do toho strmhlav púšťať. Tým ale vonkoncom nechcem tvrdiť, že treba sedieť v kúte so založenými rukami. Práve naopak, každý by mal vynaložiť maximálne pozitívne úsilie pri riešení všetkých problémov, pri jednotlivých rozhodovaniach, aby si potom mohol v kľude v duchu povedať, že ani na okamih sa nesnažil o niečo, čo bolo vopred nedosiahnuteľné. Vtedy aj prípadný neúspech nie je ani totálnym zlyhaním, ani hanbou, ale je prijatý s hrdosťou. S. Kierkegaard

Mimoriadne účinné, aj keď s odstupom času, bolo dielo Sorena Kierkegaarda (1813 - 1855), otca existencializmu. Vo svojom filozofickom vystúpení spojil základné črty antropologických tendencií 19. storočia: odmietnutie racionalistických filozofických systémov, kritiku historizmu a naturalizmu, no predovšetkým fakt, že jeho filozofia vychádzala a stavala na a u t e n t i c k e j existenciálnej skúsenosti, na podchytení najintímnejšej subjektivity človeka.
V análoch dejín filozofie sa s ním stretávame ako s kodaňským Sokratom, čo naznačuje jeho myšlienkovú orientáciu – úsilie pochopiť povahu a podstatu ľudskej existencie a definovať charakter a determinanty ľudského života.
Sám sa považoval za génia povolaného odhaliť ostatným to, čo nedokázali a nemohli vidieť (tragický osud človeka, ľudský život plný utrpenia a strasti), za mysliteľa, ktorý v strašlivom utrpení odhaľuje to, čo bude prospešné iným.

Všetky svoje pochybnosti, neistotu a trýzeň, ktorú prežíval takmer počas celého svojho života, vkladá do monografických prác, z ktorých spomeniem aspoň: O pojme irónie so stálym zreteľom k Sokratovi, Buď – alebo, Pojem úzkosti, Štádiá na ceste života, Kresťanské diskusie, Smrteľná nemoc, Denník zvodcu a i.
Väčšina odborníkov na Kierkegaardovo filozofické pôsobenie považuje jeho teóriu troch štádií ľudského života za jeho najvýznamnejší prínos. Ide o tri typy spôsobov života: estetické, etické a religiózne. Najvyšším je štádium religiózne, všetky sú však prejavom ľudského úsilia dosiahnuť spásu a uspokojenie z tohto úsilia. Kierkegaard si nemyslí, že každý človek nevyhnutne prechádza vo svojom živote všetkými tromi štádiami, nie každému je umožnené dostať sa k najvyšším formám životného štýlu. S prihliadnutím k obsahu témy mojej seminárnej práce sa teraz zameriam len na štádium etické.

Človek v ňom hľadá seba samého, taktiež harmóniu so svojím prirodzeným okolím. Uprednostňuje stálosť, odmieta permanentnú zmenu, svedomito si plní svoje povinnosti. Paradigmou (systém uvažovania v určitej dobe vývoja ľudskej kultúrnej spoločnosti) tohoto štádia je manželský život a služba rodine. Človek sa nerodí pre život podľa noriem, musí sa sám rozhodnúť pre akceptovanie, musí ich zvoliť. A u t e n t i c k ý život si volíme, rozhodnutie preň je urobené z vnútorného presvedčenia. Človek už nežije len okamihom, je si vedomý minulosti a volí budúcnosť, nesústreďuje sa výlučne na prítomnosť.
Podľa Kierkegaarda je človek osobnosťou len vtedy, keď je osamote a medzi osamotenými. Spoločnosť je pre neho démonická, hriešna a pre človeka nepriateľská sila, ktorá potlačuje a ničí jeho individualitu. Človek sa k nej obracia nie kvôli prirodzeným ľudským potrebám, ale sebe samému, kvôli svojej vnútornej zodpovednosti.

Autentické bytie je krásne tým, že hovorí: sme možnosťami, ktoré si volíme. Všetko, čo sa okolo jedinca udeje, závisí len od neho samého, prípadne je veľmi malou mierou korigované tým, čo si volí iná individualita, ktorá je s ním v úzkom osobnom vzťahu. Keď si človek volí sám, tzv. bojuje sám za seba, tak v prípade chybnej voľby si aj za takúto môže len on sám. To je vyjadrené zodpovednosťou za vlastné rozhodnutia a s tým spojeným strachom z následkov vlastných volieb. Aj preto sa zdá, že osobná sloboda každého z nás je vlastne akoby pomyslené bremeno, kameň na srdci, ktoré si nesieme cestou celého svojho života.
Každá minca má dve strany, tieto potom tvoria vzájomné protiklady. Myslím, že každý jav, vec, predmet, má svoj pravý opak. Inak to nie je ani s ľudskou existenciou, presnejšie, s jej autenticitou či neautenticitou.
Ak by som mala tú moc vytvoriť vlastnú filozofickú verziu, či skôr teóriu existencie neautentickej, povedala by som svetu, že ju tvoria všetky rozhodnutia, diania so samotným bytím, ktoré nevychádzajú z vnútra človeka, ktorého sa bezprostredne týkajú, pre ktorého sú určujúce z hľadiska jeho ďalšieho pobytu.
Je to všetko, čo sa deje z nejakého vyššieho princípu, čo zároveň nemôžeme celkovo ovplyvniť, presiahnuť a tým si to podmaniť k vlastnej výhode. Neautentické bytie je akoby bol človek zbavený pohyblivosti svalov končatín, vhodený do nejakej uzavretej nádoby a unášaný divokým prúdom rieky ako prúdom udalostí, zmien v živote, bez najmenšej možnosti vyjadrenia vlastného postoja, vlastnej voľby, bez ochoty niečoho mocnejšieho rešpektovať jeho subjektivitu.