Domnieva sa, že sociológia umožní poznať a vysvetliť rôzne fakty, abstraktné zákony, predvídať sociálne javy a tak reformovať spoločnosť.
Comte vychádza z toho, že jednotlivé vedy, skúmajú stále zložitejšie vzťahy v skutočnosti. Matematika podľa jeho názoru zachytáva najjednoduchší, avšak zároveň tiež najvšeobecnejšie vzťahy. Sociológia, ktorá skúma najzložitejšie vzťahy, predmetom sociológie nie je jednotlivec, ale celá spoločnosť. Piliermi fungujúcej spoločnosti sú: 1. poriadok, 2. pokrok ® mierny pokrok v rámci poriadku.
Druhá etapa: zaoberá sa otázkami etiky a zakladá sociológiu. Základnými dielami tejto etapy jeho tvorenia súSystém pozitívnej politiky,
Pozitívne katechizmy,
Subjektívna syntéza. Spreneveruje sa tomu, čo presadzoval v predchádzajúcej etape a hovorí, že najvyššie už nie je Boh, ale Ľudskosť. Ideál ľudskosti. Zakladá náboženstvo ľudskosti, existujúca harmónia jednotlivých vrstiev spoločnosti. Základné hodnoty: Láska - Poriadok – Pokrok - Žiť pre druhého.
Metafyzika (to, čo je za fyzikou)
Túto tému spracoval aj Ján Patočka. Obdobie pred Sokratom – nie je to mnohovedenie, je to iné vedenie ako na prahu vedy, toto nazýva „vedenie nevedenia“ – neustále pýtanie sa: čo je dobré, čo je základným cieľom a zmyslom ľudskej existencie. Sokrates nedá nikdy konečnú odpoveď, chce, aby sa jeho rozhovorový partner hlbšie zamyslel nad svojim bytí, aby lepšie porozumel sebe samému. Jeho večná otázka je konzistentná v jeho spôsobom premýšľania, je to neustály zápas s otázkou. Človeku je bytostný vzťah k celku, ale nemáme bežnú odpoveď. Aristoteles tvrdí, že na Sokratovu večnú otázku je podávaná odpoveď. Všetko konečné môže byť prekročené, nové vedenie má byť predmetné, kladné. Zámena fundamentálneho súcna za bežné súcno (aj keď najvyššieho súcna) – vznik metafyziky – nesúcno je nahradené súcnym.
Po hlbšom premýšľaní sa moja „jednoznačná odpoveď na otázku „čo je metafyzika?“ začala rozplývať. Napriek tomu sa však pokúsim odpovedať. Pod metafyzikou si predstavujem približne také učenie, ktoré zodpovedá metafyzike Aristotela, či Tomáša Akvinského. Tieto spôsoby „robenia“ metafyziky doteraz pre mňa znamenali obsah pojmu metafyzika a odpoveď na otázku čo je metafyzika. Obsah pojmu metafyzika nie je vôbec jednoznačný a musíme sa snažiť o dohodu, čo musíme pod týmto pojmom rozumieť. Domnievam sa, že sa ani trochu netreba obávať ohrozenia metafyziky zo strany prírodných vied. Tie sú totiž schopné skúmať len hmotnú (fyzikálnu) realitu. Na skúmanie nadzmyslovej reality však nestačia. Tu nastupuje metafyzika. A skutočne, v tomto bode má metafyzika blízko k logike (tá totiž taktiež skúma nadzmyslovú skutočnosť).

Nezaujímavým je tiež vzťah metafyziky a ontológie, ktoré sú často považované za jednu a tú istú disciplínu. Ja považujem ontológiu len za časť metafyziky, hoci nemám nič proti tomu ak sa niekto pokúša pestovať samotnú ontológiu. Na otázku čo je metafyzika, by som stručne odpovedala: po oboznámení sa s problémami, ktoré sú s ňou a jej vymedzením spojené, nebude moja odpoveď úplne jednoznačná. A hlavne si uvedomujem, že v žiadnom prípade nebude konečná: metafyzika je veda o rozumovom poznávaní rozumových nadzmyslových skutočností. Je tým, čo prekračuje všetko fyzické: otázky bytia, pôvodu a existencie sveta ako celku, ľudskej duše, hľadania Božej existencie.

Ak by sa ma niekto spýtal či som na jednej lodi s Augustom Comtom alebo či sa prikláňam viac k myšlienkam, ktoré plynú z učenia o metafyzike, odpovedala by som trochu váhavo a v štýle, momentálne som toho názoru, že.. chýba mi dialóg, rozhovor objasňujúci krásy oboch proti sebe stojacich myšlienok v rámci tejto témy.
Viac-menej sympatizujem s A. Comtom. Som človek od základu racionálny, to znamená, že čo si nemôžem vyhľadať v odbornej literatúre, overiť si tvrdené, to je pre mňa nezaujímavé, nie práve nepravdivé, ale určite veľmi ľahko spochybniteľné, nepotrebné pre hocaké účely a hlavne nepotrebné pre moje počínanie.
Zavše si však aj ja rada zasnívam, premýšľam sa nad tým, čo by bolo, keby nebolo tohto sveta, prečo vlastne vznikol a ako sa naň dopravila duša.. Snívať je síce krásne, bezstarostne sa nechať unášať myšlienkami na javy nadpozemské, ale v praktickom živote by som s tým asi dosť ťažko prežila. „Snílkovia“ nemajú šancu, svet a žitie v ňom si vyžaduje zdravé uvažovanie a riadenie sa reálnymi skutočnosťami.

Od prvej triedy základnej školy nevychádzam z úžasu, že všetko čo ma obklopuje sa dá pomocou určitej vedeckej disciplíny či vedeckej teórie ľahko vyvodiť, vysvetliť. Je to vlastne úplne úžasné, že je tu aj iná možnosť než spoliehať sa na vyššie mocnosti, že oni to za nás vyriešia, prípadne nás potrestajú za chyby, teda, že všetko je už dané, neovplyvniteľné. Ja osobne som sa vždy spoliehala len na zmysly, na to, čoho sa môžem tak povediac dotknúť. Teórie sveta a pôvodu všetkého v ňom, aké preferuje aj metafyzika, sa mi zdajú moc nehmatateľné, človek by sa nemal po celý život nechať klamať svetom, nemal by sa nadmerne veľa trápiť tým, že čo je prapríčinou toho či onoho. Myslím, že by sme mali svoje bytie zasvätiť prevažne tomu vedeckému, samozrejme, že každý podľa vlastných možností. Netvrdím tým, že teraz všetci musia pracovať v laboratóriách a že musia byť odborníkmi v danom smere.

Len by som bola rada, keby sme sa prestali spoliehať na to, že za všetkým je niekto, kto vyrieši prípadný problém alebo pri nepodarených pokusoch ho za to viniť.