Kritika metafyziky z pozície Comtovho pozitivizmu

Klasický pozitivizmus
Pozitivizmus je pokusom o filozofiu modernej vedy. Jeho vznik, začiatok 19. storočia, bol inšpirovaný predovšetkým tým, že chcel byť reakciou na špekulatívnu hegelovskú filozofiu. Predstavuje radikálny útok voči metafyzickému špekulovaniu. Dôraz sa kladie na empirický pôvod, vychádza z toho, čo je skutočné dané, zmyslami poznateľné. Tento filozofický smer vníma všetko okolo nás presne také, aké to aj v skutočnosti je, popisuje veci aké sú. Nekladie si otázky na zdôvodnenie existencie sveta či bytia, ale zdôrazňuje to, čo je reálne, skutočné, vnímateľné a zároveň to aj popisuje.
Má sklony k agnosticizmu – poznanie sa má orientovať len na empirické, popiera možnosť poznania toho, čo prekračuje poznanie,
a k fenomenalizmu – sústreďuje sa na to ako sa nám skutočnosť javí, zároveň popisuje, že niečo je a aké to je. Základnou myšlienkou klasického pozitivizmu teda je veľká dôvera vo vedu. Filozofii potom priraďuje úlohu poznatky usporiadať a nie nejaké vlastné špekulatívne skúmanie.

Zakladateľom pozitivizmu je August Comte (1798 – 1857). Comte vychádzal z tradícii anglického empirizmu a francúzskych encyklopedistov. Jeho hlavnou snahou však bolo vytvoriť pozitívnu filozofiu, ktorá odmietala všetko nadprirodzené, špekulatívne a ktorá by sa opierala len o vedecky zistené fakty. Pozitívne fakty sú dané vedou, ktorú považoval za jediný prostriedok poznania. Vtedajšia veda však bola prevažne opisná a mechanická. Veda je teda zdrojom poznania a filozofii ostáva základná úloha spočívajúca v usporadúvaní vedeckých faktov do jednotlivých vied.
­ Jeho dielo môžeme rozdeliť do 2 etáp:
Prvá etapa: Filozofiu vidí na pozadí vedeckého poznania. Základná práca A. Comta je Cours de philosophie positive, v ktorom presadzuje dve základné idei – ideu poriadku a ideu pokroku. V idei poriadku usiluje o tzv. konštruktívnu politiku. Idea pokroku je vyjadrená v jeho zákone troch štádií podľa ktorej sa vývoj odohráva v troch etapách, v etape teologickej, metafyzickej a pozitívnej. V teologickej etape prevláda myšlienka Boha a snaha vysvetľovať všetky nám neznáme javy pomocou tejto kategórie. Je to zároveň aj 1. štádium vývoja ľudského ducha.

V metafyzickej etape je Boh nahradený abstraktnými kategóriami. Je obmenou 1. štádia, tu namiesto Boha dáva prírodu, prostredníctvom ktorej vysvetľuje celú skutočnosť ako takú. A v etape pozitívnej človek už nehľadá vysvetlenie skutočnosti pomocou Boha ani abstraktných kategórií, ale snaží sa vysvetliť podstatu jednotlivých javov pomocou trvalých a opakujúcich sa vzťahov. Týmto spôsobom spoznávame poriadok prírody. Každé poznanie je relatívne, lebo vždy tu budú nové otázky a nové fakty.

Comte o tom píše: V teologickém stádiu si lidský duch, směřující bytostně své výzkumy ke vnitřní povaze bytí, prvním a finálním příčinám … představuje fenomény jako produkty přímého a stálého vlivu nadpřirozených sil. …Ve stádiu metafyzickém, které v zásadě je pouze obecnou modifikací stádia prvního, jsou nadpřirozené síly nahraženy silami abstraktními. …Konečně ve stádiu třetím, “positivním” se “lidský duch” vzdává hledání původu a účelu universa, poznání vnitřních příčin fenoménů, aby se držel pouze odkrývání jejich efektivních zákonů, tj. jejich neproměnných vztahů sukcese a podobnosti. (A. Comte: Cours de philosophie positive, 1. Leson)

Z pozície predstaviteľa pozitivizmu August Comte kritizuje metafyziku pre jej neurčitosť, pre jej nadzmyslovosť, nadpozemskosť, nemožnosť overiť si dosiahnuté závery. Podľa neho nie je nič okrem toho ako sa nám veci javia ako ich vnímame prostredníctvom svojich zmyslov, nové poznatky sú podložené reálnymi skutočnosťami. Pokladá za márnenie času zaoberať sa prvotným počiatkom sveta z hľadiska vyšších bytostí.
Comte považuje človeka za súčasť prírodného poriadku. Človeku teda prináleží poznávať tento poriadok, ale nie ho pretvárať. Poznanie je potom chápané ako triedenie a zrovnávanie poznatkov. Comte si však tiež uvedomuje, že neexistuje veda, ktorá by podávala fakty o spoločenskej skutočnosti, o vzťahoch medzi ľuďmi, tak ako je to obvykle v prírodných vedách. Cíti potrebu existencie vedy, ktorá by sa týmito vzťahmi zaoberala. Preto je do svojej klasifikácie na záver aj zaradil. Na základe zovšeobecňovania a usporadúvania faktov vytvoril novú klasifikáciu vied princípmi:
narastajúcej zložitosti (od jednoduchým poznatkom ku zložitejším),
narastajúcej konkrétnosti (od všeobecným poznatkom ku konkrétnym),
Sú to tieto vedné disciplíny – matematika, astronómia, fyzika, chémia, biológia, sociológia. Do svojej klasifikácie vied zaraďuje sociológiu ako vedu o sociálnych vzťahoch. Tým sa stáva zakladateľom tejto vedy.
Domnieva sa, že sociológia umožní poznať a vysvetliť rôzne fakty, abstraktné zákony, predvídať sociálne javy a tak reformovať spoločnosť.
Comte vychádza z toho, že jednotlivé vedy, skúmajú stále zložitejšie vzťahy v skutočnosti. Matematika podľa jeho názoru zachytáva najjednoduchší, avšak zároveň tiež najvšeobecnejšie vzťahy. Sociológia, ktorá skúma najzložitejšie vzťahy, predmetom sociológie nie je jednotlivec, ale celá spoločnosť. Piliermi fungujúcej spoločnosti sú: 1. poriadok, 2. pokrok ® mierny pokrok v rámci poriadku.
Druhá etapa: zaoberá sa otázkami etiky a zakladá sociológiu. Základnými dielami tejto etapy jeho tvorenia súSystém pozitívnej politiky,
Pozitívne katechizmy,
Subjektívna syntéza. Spreneveruje sa tomu, čo presadzoval v predchádzajúcej etape a hovorí, že najvyššie už nie je Boh, ale Ľudskosť. Ideál ľudskosti. Zakladá náboženstvo ľudskosti, existujúca harmónia jednotlivých vrstiev spoločnosti. Základné hodnoty: Láska - Poriadok – Pokrok - Žiť pre druhého.
Metafyzika (to, čo je za fyzikou)
Túto tému spracoval aj Ján Patočka. Obdobie pred Sokratom – nie je to mnohovedenie, je to iné vedenie ako na prahu vedy, toto nazýva „vedenie nevedenia“ – neustále pýtanie sa: čo je dobré, čo je základným cieľom a zmyslom ľudskej existencie. Sokrates nedá nikdy konečnú odpoveď, chce, aby sa jeho rozhovorový partner hlbšie zamyslel nad svojim bytí, aby lepšie porozumel sebe samému. Jeho večná otázka je konzistentná v jeho spôsobom premýšľania, je to neustály zápas s otázkou. Človeku je bytostný vzťah k celku, ale nemáme bežnú odpoveď. Aristoteles tvrdí, že na Sokratovu večnú otázku je podávaná odpoveď. Všetko konečné môže byť prekročené, nové vedenie má byť predmetné, kladné. Zámena fundamentálneho súcna za bežné súcno (aj keď najvyššieho súcna) – vznik metafyziky – nesúcno je nahradené súcnym.
Po hlbšom premýšľaní sa moja „jednoznačná odpoveď na otázku „čo je metafyzika?“ začala rozplývať. Napriek tomu sa však pokúsim odpovedať. Pod metafyzikou si predstavujem približne také učenie, ktoré zodpovedá metafyzike Aristotela, či Tomáša Akvinského. Tieto spôsoby „robenia“ metafyziky doteraz pre mňa znamenali obsah pojmu metafyzika a odpoveď na otázku čo je metafyzika. Obsah pojmu metafyzika nie je vôbec jednoznačný a musíme sa snažiť o dohodu, čo musíme pod týmto pojmom rozumieť. Domnievam sa, že sa ani trochu netreba obávať ohrozenia metafyziky zo strany prírodných vied. Tie sú totiž schopné skúmať len hmotnú (fyzikálnu) realitu. Na skúmanie nadzmyslovej reality však nestačia. Tu nastupuje metafyzika. A skutočne, v tomto bode má metafyzika blízko k logike (tá totiž taktiež skúma nadzmyslovú skutočnosť).

Nezaujímavým je tiež vzťah metafyziky a ontológie, ktoré sú často považované za jednu a tú istú disciplínu. Ja považujem ontológiu len za časť metafyziky, hoci nemám nič proti tomu ak sa niekto pokúša pestovať samotnú ontológiu. Na otázku čo je metafyzika, by som stručne odpovedala: po oboznámení sa s problémami, ktoré sú s ňou a jej vymedzením spojené, nebude moja odpoveď úplne jednoznačná. A hlavne si uvedomujem, že v žiadnom prípade nebude konečná: metafyzika je veda o rozumovom poznávaní rozumových nadzmyslových skutočností. Je tým, čo prekračuje všetko fyzické: otázky bytia, pôvodu a existencie sveta ako celku, ľudskej duše, hľadania Božej existencie.

Ak by sa ma niekto spýtal či som na jednej lodi s Augustom Comtom alebo či sa prikláňam viac k myšlienkam, ktoré plynú z učenia o metafyzike, odpovedala by som trochu váhavo a v štýle, momentálne som toho názoru, že.. chýba mi dialóg, rozhovor objasňujúci krásy oboch proti sebe stojacich myšlienok v rámci tejto témy.
Viac-menej sympatizujem s A. Comtom. Som človek od základu racionálny, to znamená, že čo si nemôžem vyhľadať v odbornej literatúre, overiť si tvrdené, to je pre mňa nezaujímavé, nie práve nepravdivé, ale určite veľmi ľahko spochybniteľné, nepotrebné pre hocaké účely a hlavne nepotrebné pre moje počínanie.
Zavše si však aj ja rada zasnívam, premýšľam sa nad tým, čo by bolo, keby nebolo tohto sveta, prečo vlastne vznikol a ako sa naň dopravila duša.. Snívať je síce krásne, bezstarostne sa nechať unášať myšlienkami na javy nadpozemské, ale v praktickom živote by som s tým asi dosť ťažko prežila. „Snílkovia“ nemajú šancu, svet a žitie v ňom si vyžaduje zdravé uvažovanie a riadenie sa reálnymi skutočnosťami.

Od prvej triedy základnej školy nevychádzam z úžasu, že všetko čo ma obklopuje sa dá pomocou určitej vedeckej disciplíny či vedeckej teórie ľahko vyvodiť, vysvetliť. Je to vlastne úplne úžasné, že je tu aj iná možnosť než spoliehať sa na vyššie mocnosti, že oni to za nás vyriešia, prípadne nás potrestajú za chyby, teda, že všetko je už dané, neovplyvniteľné. Ja osobne som sa vždy spoliehala len na zmysly, na to, čoho sa môžem tak povediac dotknúť. Teórie sveta a pôvodu všetkého v ňom, aké preferuje aj metafyzika, sa mi zdajú moc nehmatateľné, človek by sa nemal po celý život nechať klamať svetom, nemal by sa nadmerne veľa trápiť tým, že čo je prapríčinou toho či onoho. Myslím, že by sme mali svoje bytie zasvätiť prevažne tomu vedeckému, samozrejme, že každý podľa vlastných možností. Netvrdím tým, že teraz všetci musia pracovať v laboratóriách a že musia byť odborníkmi v danom smere.

Len by som bola rada, keby sme sa prestali spoliehať na to, že za všetkým je niekto, kto vyrieši prípadný problém alebo pri nepodarených pokusoch ho za to viniť.