Klasický pozitivizmus
Pozitivizmus je pokusom o filozofiu modernej vedy. Jeho vznik, začiatok 19. storočia, bol inšpirovaný predovšetkým tým, že chcel byť reakciou na špekulatívnu hegelovskú filozofiu. Predstavuje radikálny útok voči metafyzickému špekulovaniu. Dôraz sa kladie na empirický pôvod, vychádza z toho, čo je skutočné dané, zmyslami poznateľné. Tento filozofický smer vníma všetko okolo nás presne také, aké to aj v skutočnosti je, popisuje veci aké sú. Nekladie si otázky na zdôvodnenie existencie sveta či bytia, ale zdôrazňuje to, čo je reálne, skutočné, vnímateľné a zároveň to aj popisuje.
Má sklony k agnosticizmu – poznanie sa má orientovať len na empirické, popiera možnosť poznania toho, čo prekračuje poznanie,
a k fenomenalizmu – sústreďuje sa na to ako sa nám skutočnosť javí, zároveň popisuje, že niečo je a aké to je. Základnou myšlienkou klasického pozitivizmu teda je veľká dôvera vo vedu. Filozofii potom priraďuje úlohu poznatky usporiadať a nie nejaké vlastné špekulatívne skúmanie.

Zakladateľom pozitivizmu je August Comte (1798 – 1857). Comte vychádzal z tradícii anglického empirizmu a francúzskych encyklopedistov. Jeho hlavnou snahou však bolo vytvoriť pozitívnu filozofiu, ktorá odmietala všetko nadprirodzené, špekulatívne a ktorá by sa opierala len o vedecky zistené fakty. Pozitívne fakty sú dané vedou, ktorú považoval za jediný prostriedok poznania. Vtedajšia veda však bola prevažne opisná a mechanická. Veda je teda zdrojom poznania a filozofii ostáva základná úloha spočívajúca v usporadúvaní vedeckých faktov do jednotlivých vied.
­ Jeho dielo môžeme rozdeliť do 2 etáp:
Prvá etapa: Filozofiu vidí na pozadí vedeckého poznania. Základná práca A. Comta je Cours de philosophie positive, v ktorom presadzuje dve základné idei – ideu poriadku a ideu pokroku. V idei poriadku usiluje o tzv. konštruktívnu politiku. Idea pokroku je vyjadrená v jeho zákone troch štádií podľa ktorej sa vývoj odohráva v troch etapách, v etape teologickej, metafyzickej a pozitívnej. V teologickej etape prevláda myšlienka Boha a snaha vysvetľovať všetky nám neznáme javy pomocou tejto kategórie. Je to zároveň aj 1. štádium vývoja ľudského ducha.

V metafyzickej etape je Boh nahradený abstraktnými kategóriami. Je obmenou 1. štádia, tu namiesto Boha dáva prírodu, prostredníctvom ktorej vysvetľuje celú skutočnosť ako takú. A v etape pozitívnej človek už nehľadá vysvetlenie skutočnosti pomocou Boha ani abstraktných kategórií, ale snaží sa vysvetliť podstatu jednotlivých javov pomocou trvalých a opakujúcich sa vzťahov. Týmto spôsobom spoznávame poriadok prírody. Každé poznanie je relatívne, lebo vždy tu budú nové otázky a nové fakty.

Comte o tom píše: V teologickém stádiu si lidský duch, směřující bytostně své výzkumy ke vnitřní povaze bytí, prvním a finálním příčinám … představuje fenomény jako produkty přímého a stálého vlivu nadpřirozených sil. …Ve stádiu metafyzickém, které v zásadě je pouze obecnou modifikací stádia prvního, jsou nadpřirozené síly nahraženy silami abstraktními. …Konečně ve stádiu třetím, “positivním” se “lidský duch” vzdává hledání původu a účelu universa, poznání vnitřních příčin fenoménů, aby se držel pouze odkrývání jejich efektivních zákonů, tj. jejich neproměnných vztahů sukcese a podobnosti. (A. Comte: Cours de philosophie positive, 1. Leson)

Z pozície predstaviteľa pozitivizmu August Comte kritizuje metafyziku pre jej neurčitosť, pre jej nadzmyslovosť, nadpozemskosť, nemožnosť overiť si dosiahnuté závery. Podľa neho nie je nič okrem toho ako sa nám veci javia ako ich vnímame prostredníctvom svojich zmyslov, nové poznatky sú podložené reálnymi skutočnosťami. Pokladá za márnenie času zaoberať sa prvotným počiatkom sveta z hľadiska vyšších bytostí.
Comte považuje človeka za súčasť prírodného poriadku. Človeku teda prináleží poznávať tento poriadok, ale nie ho pretvárať. Poznanie je potom chápané ako triedenie a zrovnávanie poznatkov. Comte si však tiež uvedomuje, že neexistuje veda, ktorá by podávala fakty o spoločenskej skutočnosti, o vzťahoch medzi ľuďmi, tak ako je to obvykle v prírodných vedách. Cíti potrebu existencie vedy, ktorá by sa týmito vzťahmi zaoberala. Preto je do svojej klasifikácie na záver aj zaradil. Na základe zovšeobecňovania a usporadúvania faktov vytvoril novú klasifikáciu vied princípmi:
narastajúcej zložitosti (od jednoduchým poznatkom ku zložitejším),
narastajúcej konkrétnosti (od všeobecným poznatkom ku konkrétnym),
Sú to tieto vedné disciplíny – matematika, astronómia, fyzika, chémia, biológia, sociológia. Do svojej klasifikácie vied zaraďuje sociológiu ako vedu o sociálnych vzťahoch. Tým sa stáva zakladateľom tejto vedy.