Centrom ich pozornosti je bytosť už stvorená, bytosť v spoločenstve s inými bytosťami, bytosť ktorá neprekračuje hranice svojho ega, bytosť, ktorá svoje ego plne využíva. Na sofistov nadviazal Sokrates. I jeho pohľad má sociálne a morálne dimenzie, no na rozdiel od sofistov sa nesnaží človeka relativizovať, ale dáva mu presný návod – aký má byť. Vyzdvihuje cnosť, dobro, krásu, rozum, poznanie a dáva ich do protikladu s vlastnosťami, ktoré sú proti záujmom človeka. Jeho nástupca Aristoteles, už chápe človeka komplexnejšie. Človek je : „ zoon logos echon “- človek majúci logos, rozum, ako i „ zoon polotikon “ – človek spoločenský. Človek sa nerozhoduje či bude spoločenskou bytosťou, ale takou sa už rodí. Svoju existenciu chápe len v súčinnosti s inými ľuďmi. Problematike človeka sa nevenuje len vo svojej praktickej filozofii, ale dotýka sa jej i vo svojom učení o bytí – v metafyzike. Na rozdiel od Platóna, nie je človek odrazom absolútnej, večnej idey, ale on sám, ako „ prvá podstata “ je konkrétny, určitý a jedinečný. Je jednotou látky a formy. Má teda svoju telesnosť a duchovnosť. Človek je však i „druhou podstatou “, vyjadrujúca jeho rodovú a druhovú charakteristiku, jeho všeobecné a totožné vlastnosti ( rozumnosť, smrteľnosť…).
Obdobie stredoveku a sním súvisiaci nástup kresťanstva, prináša na problematiku človeka celkom odlišný pohľad. Človek je stvorený na obraz boží ( imago dei ), sám sa pritom v tomto stvorenom svete stáva centrom a vrcholom stvorenia. V tomto období sa venuje väčšia pozornosť problematike duše. Zatiaľ čo problematika duše bola v antike nejednoznačná ( v mytológii bola duša skôr prídavkom k telu, Demokritos ju stotožňoval s rozumom, Platónova duša vystupuje ako princíp pohybu, Aristoteles ju chápal len vo vzťahu k telu ), v stredoveku bola duša nemennou substanciou, základ telesného života, ale na živote nezávislá – nesmrteľná. Duša po smrti smeruje k Bohu, je to však cesta celého človeka, ktorý sa vracia späť k svojmu stvoriteľovi. Najvýznamnejším stredovekým, kresťansky orientovaným filozofom bol Tomáš Akvinský. Tomáš v princípe s kresťanskou náukou chápe dušu, ako netelesnú, oživujúcu a nesmrteľnú. Duša je ponorená do tela a telo je ňou celé preniknuté. Kritizuje Platónov názor, ktorý chápal spojenie duše a tela, ako príčiny a účinku a nie ako jednoduché súcno. Naopak naväzuje na Aristotela a tvrdí, že duša oživuje telo, uvádza ho z potencie do aktu. Duša je preto vznešenejšia ako telo. I keď sa celá Tomášova filozofia dotýka hlavne otázke Boha a duše, venuje svoju pozornosť i otázke tela.