Zatiaľ čo patristika považovala telo a telesnosť, ako čosi čo dušu obmedzuje, uväzňuje a je v kontrastnom postavení voči duši, Tomáš telo vyzdvihuje. Telo je nutné na poznanie človeka v pozemskom živote, pretože človek nemôže poznávať bez zmyslov, ktoré sú v ňom uložené. Radikálny prístup k človeku zaznamenal až novovek. René Descartes, chápe človeka, ako subjekt svojprávny, nezávislý a samostatný. Descartov gnozeologický obrat smeruje k dualizmu subjekt (vedomie seba samého ) a objekt ( vec, predmet, skutočnosť stojaca mimo subjekt ). Jeho subjekt je východiskom každého uvažovania a poznania. Proti tomuto „ Ja “, ako duchovnej substancii -res cogitas, stojí celok sveta, ako objekt – res extensa. V ďalšom období sa antropológia ešte väčšmi vzďaľuje svojmu stredovekému chápaniu. Kant prichádza s kritikou čistého a praktického rozumu, v ktorej človek vstupuje do ríše slobody a dostihuje sféru „ vecí o sebe “. Hľadá ďalšie vyššie, nepodmienené a absolútne poznanie. Prekračuje hranice skúsenosti a siaha po čisto rozumových noumeonoch, ideách čistého rozumu. Tak si vytvára metafyzické idey : Boha, duše, nekonečnosti a nesmrteľnosti. Kant ďalej odhaľuje, že aj keď sú to idey čistého rozumu nemožno ich nijako vyvrátiť. Preto sú súčasťou rozumu a to i napriek tomu, že v praktickej filozofii nemajú oporu. Kantove otázky, ktoré si položil : 1.Čo môžem vedieť? 2. V čo mám dúfať ? 3. Čo mám robiť ? 4.Čo je človek ?, presúvajú záujem človeka z roviny teoretickej do oblasti praktickej filozofie. Kant zdôrazňuje, že tak ako je dôležité teoretické myslenie, je rovnako potrebné i jeho praktické využitie. Pritom sa obracia k rozumu autonómnemu, k takému, ktorý nám dáva zákony a nehľadá ich niekde mimo nás. Odhaľuje v človeku apriórny, všeobecne platný a nevyhnutný kategorický imperatív, ktorý znie : „ Konaj tak, aby maxima tvojej vôle vždy mohla byť zároveň princípom všeobecného zákonodarstva “. Tu končí teoretické rozjímanie a dostávame sa do sveta „ vecí o sebe “. Zostup do tejto sféry bytia sa týka i slobody našej existencie. Z tejto idealistickej pozície, ustupuje Feuerbachov antropologizmus. Feuerbachov človek je „biologicky abstraktná bytosť “, jestvujúca mimo spoločnosti. Tento antropologický materializmus stotožňuje psychické a fyzické stránky človeka do jednotnej bytosti. Len vďaka tomu je človek zmyslová a racionálna bytosť. U Feuerbacha myslenie je výsledkom bytia, lebo bytie jestvuje samo od seba, má svoju príčinu v sebe, bytie je zmyslom, rozumom, nevyhnutnosťou, pravdou. Antropologický materializmus rozvinul K. Marx. Podľa neho je bytosť hlavne predmetná. Je výsledkom niečoho - mimo neho.