Človek si však osvojuje svoju bytosť, vytvára si predmety a sám sa pritom spredmetňuje. Stáva sa aktívnou, cieľavedomou bytosťou.
Koncom 19.stor. sa popri novokantovstve a pozitivizme uplatňuje i nový iracionalistický prúd, ktorého základnou tézou je svet nerozumný, chaotický a nepoznateľný. Rozum sa dostáva do úzadia, a naopak nastupuje Shopenhauerova vôľa, Kierkegaardova existencia a Bergsonova intuícia. Novovekú antropológiu nemožno spomenúť bez toho, aby sme sa nezmienili o predstaviteľovi, ktorý výrazne ovplyvnil nasledujúci iracionalistický prúd – existencionalizmus, M. Heideggerovi. Bytie človeka nazýva pobytom ( Dasein ), lebo človek je medzi všetkým súcnom, súcno, ktoré vždy už rozumie „ bytiu“. Heidegger však prisudzuje ľudskej existencii to, čo človeka najviac zaťažuje a čo ho núti pýtať sa na zmysel svojho bytia. A to je pojem „ časovosť “.Človek získava skúsenosť konečnosti a je nútený hľadať svoje možnosti. Iba autentický rozvrh bytia, prekročuje pohodlné „zabydlenie“ sa vo svete neosobného „Man“. Až časovosť môže dať zmysel postulátu, že ľudské bytie nie je, čím je, ale je, čím nie je. Človek je sprevádzaný životom neustáleho pocitu úzkosti. Úzkosť nám odhalí ničotu, ktorá do nášho bytia vnáša pocit strachu. Pobyt nie je nič iné, ako pobyt k smrti.
Narastajúci záujem o problematiku človeka podnietil vznik novej filozofickej disciplíny – antropológie a jej zakladateľa M. Schelera, aby zaujal celkom iný prístup k riešeniu tejto otázky. Filozofická antropológia sa tak stala novou koncepciou naväzujúc na filozofiu života a romantizmus, snažiac sa pritom o celkové uchopenie človeka, ako v spoločnosti, tak i v kozme. Človek hľadá orientáciu, skúma svoju podstatu, chce vidieť aké sú jeho možnosti a kladie si otázku kam smeruje. Filozofická antropológia hľadá reálne postavenie človeka, objavuje jeho dispozície, pritom však nezabúda na svet v ktorom žije a ktorý ho podmieňuje. „Človek nie je ani anjel, ani zviera “, je to tvor učenlivý, túžiaci po poznaní a objavujúci stále nové poznatky. Pri všetkých svojich slabostiach a omyloch ostane jediným, ktorý sa môže slobodne rozhodnúť, disponujúc rozumom môže i samotné veci zmeniť. Scheler objavil v človeku náklonnosť, záujem, sympatiu a nakoniec lásku, ktorou človek pristupuje k veciam mimo neho. Túto lásku k svetu okolo nás zovšeobecňuje na lásku k Bohu. Je to určitá hodnotová orientácia, ktorá je vlastná každému a ktorá je univerzálna, pretože vyplýva zo samotnej podstaty bytia.