Láska je zušľachťujúca a tvorivá aktivita, vzbudzuje v človeku poznanie a záujem. Takto hodnotená musí mať nutne metafyzické pozadie; je objektívna a na človeku nezávislá. Scheler nachádza v človeku štyri vnútorné vlastnosti, tvoriace jeho existenciu. Sú to : reprodukcia, inštinkt, návykové chovanie a praktická inteligencia. Práve praktická inteligencia vlastná človeku mu dáva možnosť slobodnej voľby, odpútať sa od všetkého návykového a vstúpiť do sveta otvoreného, ponúkajúceho nové impulzy k sebarealizácii. Ak by ostal človek čistou biologickou hmotou, nemajúceho pritom nič mimovoľné, odlišujúce sa od telesnosti, ostal by „ uväznený “vo svojej materiálno – biologickej zotrvačnosti, konajúc bez možnosti reflexie na postavenie, ktoré nadobudol a strácajúc pritom možnosť slobodnej voľby. Max Scheler tak objavuje ďalší fenomén vlastný len človeku a nazýva ho „ duch “. Duchovná bytosť už nie je viazaná pudmi a prostredím, ale je cudzia prostrediu, je – otvorená svetu. No tento poznatok nie je celkom nový, už u Anaxagora sa spomína rozum ( Nús ), nezávislý zdroj pohybu a sily, ako demiurg sveta, postihujúci nie len človeka, ale celý svet. I Platónova idea, odhliadnúc od jej teleologickosti a jedinej reálnosti spĺňa takéto oduševnenie v zmyslovom svete človeka. No nie len antika prináša analógiu Schelerovho ducha. I v teologickej antropológii sa stretneme s podobnými atribútmi takejto substancie. Zoberieme si príklad Augustína : jeho duša participuje na Božej pravde a večnom rozume Boha, je preto nesmrteľná, nehmotná a mysliaca.
Odlišnosti možno vidieť pri intencii „ducha“, na zmyslovú bytosť a u Augustína, „ duše “ na božiu bytosť. Zatiaľ čo Schelerov duch reguluje pudové aktivity človeka a oslobodzuje ho zmyslového sveta, Augustínova duša má jediný cieľ – smerovanie k Bohu. Z gnozeologického hľadiska by sa dalo tvrdiť, že Augustínova duša je obmedzujúca, a to i napriek slobodnej vôle, ktorou človek disponuje. Istý posun v otázke duše je vidieť u Tomáša Akvinského. Duša už nie je za trest v tele, ale je jeho súčasťou „ anima forma corporis “- duša je formou tela, no i on podobne ako Augustín v kontexte kresťanského vnímania sveta ju aktualizuje na lásku k Bohu. Pojem „ duša “ ( niekde sa spomína logos) sa vyčlenil až v nemeckej idealistickej filozofi. Duša je tu vnímaná ako individuálne vedomie, ako „ duch “ v subjekte, ktorého záujmom nie je návrat k Bohu, ale ktorý sa absolutizuje a zjednocuje so svojim protikladom.