Zaujímavosti o referátoch
Ďaľšie referáty z kategórie
Metafyzická a axiologická dimenzia antropológie
Dátum pridania: | 03.06.2004 | Oznámkuj: | 12345 |
Autor referátu: | ramos | ||
Jazyk: | Počet slov: | 2 711 | |
Referát vhodný pre: | Stredná odborná škola | Počet A4: | 9.9 |
Priemerná známka: | 2.94 | Rýchle čítanie: | 16m 30s |
Pomalé čítanie: | 24m 45s |
V Hegelovej filozofii duch prechádza etapou inobytia ( prírody ), kde sa objektivizuje do prírody, aby sa v ďalšej fáze sa sebarealizoval na úrovni individuálneho vedomia (subjektívny duch ). No i v tomto štádiu je subjektívny duch prepojený s prírodou. Až potom sa vyvíja k svojmu protikladu a stáva sa objektívny duch. Tu sa človek realizuje a vytvára si svoje dejiny, ako nutný proces k vzniku štátu. Nakoniec sa všetky rozdiely medzi subjektívnym a objektívnym duchom ( myslením a bytím ) rušia v treťom stupni vývoja, ktorý tvorí – absolútny duch. Tu sa idealizuje vo forme estetiky, náboženstva a filozofii. Zaujímavý je i názor súčasného slovenského filozofa J. Letza, ktorý používa pojem – pneuma. Podľa neho „ pneuma “ je osobitný novorealitný vzťah, ktorým sa človek otvára Bohu, ako i k iným pneumaticky vyvinutým ľuďom. Pneuma nie je subsistentná, ale len subsistujúca, lebo len dorastá k podstatnej bytostnej oddelenosti. To znamená, že sa len pomaly a postupne oddeľuje od tela a získava väčšiu samostatnosť. Vďaka smrti sa pneuma „ pneumatického človeka “ dotvára Bohom na subsistentnú „ eschatopneumu “, ktorá už je pneumatickou entitou.
Všetky tieto filozofické úvahy nás odrádzajú od materialistického chápania človeka, ako bytosti nestvorenej, ale z pozície dialekticko – historického materializmu sa neustále vyvíjajúcej a zdokonaľujúcej hmoty. Podľa toho by mozog, ako centrum reči, myslenia, vedomia a konania bol dokonalá hmota, ktorá si vytvorila svet duchovna a idey. Ak by to tak bolo, človek i napriek svojej „otvorenosti “, by bol „ uväznený “ vo svojej materiálnosti a všetky aktivity mozgu by boli len reflexiou, tak obmedzenou, ako je i obmedzená činnosť hmoty. Ak pripustíme, že po biologickej stránke ( z hľadiska usporiadania hmoty ) ľudský jedinec sa ničím nelíši od ostatných a po psychologickej stránke sme každý iný, tak potom sa nám núka otázka : odkiaľ sa berú v nás
univerzálne pocity, ako úzkosť, strach, inštinkt, súcit, zmysel pre spravodlivosť a hodnoty
(vôľa, láska, antinómia dobra a zla ) či iné ? Človek pri tom nemusí v sebe objavovať niečo výnimočné a charakteristické len pre seba; je bytnosťou sám pre seba a zároveň existenciou pre iných. I jeho vlastný svet nedokáže byť svetom ohraničený a izolovaný, inak by jeho bytnosť nemohla prerásť v existenciu a jeho „ Ja “ by bolo nepoznané. Človek sa snaží zmeniť svoju podobnosť s inými, aby sa svojou odlišnosťou „ neodlišoval “ od iných. Skrátka nechce byť iný, iba odlišný. Stáva sa dominantným k sebe a zároveň svojím konaním a začlenením do spoločnosti ostáva intersubjektívny.
Zdroje: Heidegger, M. : Bytí a čas. Praha : Oikoymenh, 1996., Blecha, I. : Filozofie. Olomouc: vyd. FIN, 1994., Martinka, J. : Antológia z diel filozofov. Bratislava : IRIS, 1998., Schopenhauer, A. : Aforizmy k životní moudrosti, Pelhrimov, 1997., Horyna, B. : Filozofický slovník. Olomouc 1998.