I keď je ľudská aktivita historicky determinovaná a podmienená aktuálnosťou bytia jeho vnútorný svet a intersubjektívne správanie ostávajú nezmenené. Nech sa pozeráme na človeka z akéhokoľvek stanoviska musíme uznať, že je pre nás veľkou záhadou. No už samotný fakt, že len človek dokáže uvažovať sám o sebe je výzvou, aby svoje možnosti plne využil. Žijeme v realite, akýkoľvek útek z tejto reality nás obmedzuje, preto prirodzene chceme prežiť život so všetkým čo nám ponúka a čo nám prináša. Naša prirodzená snaha o materializáciu je daná pochopením svojho postavenia v tomto svete, v ktorom je jeho existencia podmienená všetkým čo je – mimo neho. Heidegger správne vymedzil postavenie človeka, ktorý si je vedomí svojho „ pobytu “, ale i svoju „ časovosť “, to že pobyt je „ bytie k smrti “. I napriek tomu že človek si je vedomí svojej časovosti, neuvádza svoje postavenie do zúfalého postavenia, práve naopak, akoby sa v ňom podnietila snaha o „ zviditeľnenie “ v tomto svete. Človek si buduje svet pre seba a pritom nezabúda na iných. Jeho „ duch “ nepodlieha vedomiu dočasnosti, ale naopak snaží sa prekročiť prach telesnosti a svojou nadčasovosťou a neohraničenosťou dáva telesnosti pocit účelnosti svojho bytia. Aká je potom axiologická dimenzia človeka v tomto svete, ktorý ho na jednej strane obmedzuje a na strane druhej podnecuje. Osvojujeme si hodnoty, ktoré sú univerzálne a bez ktorých by bol náš vnútorný svet prázdny a bezvýznamný. I napriek jej adresnosti nás tieto hodnoty spájajú s okolitým svetom. Ako to vyjadril Schopenhauer : „ Vždy záleží na tom, co kdo je a tedy, co má sám o sobe : neboť jeho individualita jej doprovází vždy a všude a zabarvuje vše co prožívá “. Človek sa od závislosti na prírode stal závislým už i sám na sebe. Už nie len príroda určuje náš pobyt na tomto svete, ale sme to i my sami. Okrem potravinovej závislosti, ktorá nás bude obmedzovať po celý čas existencie ľudstva, vytvorili sme si i biosferickú , spoločenskú, materiálnu., technickú a mnoho ďalších menších závislostí. Naša prirodzená sloboda sa obmedzila a nezmení to ani fakt, že vďaka technickému rozvoju sa zvýšila naša otvorenosť voči svetu. Zmysel nášho života sme vymedzili do filozofického princípu- antropocentrizmu. Človek sa stal tvorcom hodnôt, pretvára, formuje a mení svoj svet podľa potrieb, ktoré sa menia závisle od jeho spoločenského a historického postavenia. Ale kam smeruje ? Aké sú jeho ďalšie možnosti ? Je naša existencia podmienená samým sebou, alebo sme
súčasťou veľkej kozmickej hry ? Kladieme si tieto otázky a kráčajúc životom stále odhaľujeme aká hlboká je naša nevedomosť.