referaty.sk – Všetko čo študent potrebuje
Branislava
Sobota, 14. decembra 2019
Metafyzická a axiologická dimenzia antropológie
Dátum pridania: 03.06.2004 Oznámkuj: 12345
Autor referátu: ramos
 
Jazyk: Slovenčina Počet slov: 2 711
Referát vhodný pre: Stredná odborná škola Počet A4: 9.9
Priemerná známka: 2.94 Rýchle čítanie: 16m 30s
Pomalé čítanie: 24m 45s
 
V našej práci, ktorej cieľom je objasniť chápanie človeka v jeho predmetnej a obsahovej stránke, ako bytosť metafyzickú a človeka, ako osobnosť so svojimi záujmami, potrebami a cieľmi, ako bytosť praktickú sa pokúsime vymedziť jeho priestor a postavenie, ktoré mu prináleží a ktoré si vytvára. Z pohľadu metafyzickej dimenzie pôjde o analýzu človeka, ako súcna medzi súcnami a jeho vymedzenie ako subjektu v ontickom zmysle. A v rámci axiologickej dimenzie sa zameriame na jeho status v prírodnom svete, vo vzťahu k okolitému svetu, zamerajúc sa pritom na otázky morálnych, estetických, ekonomických a náboženských hodnôt, ktoré špecifikujú tento vzťah. Skôr než pristúpime k takejto analýze, musíme si objasniť pojem antropológie z pohľadu jej členenia ako i v kontexte jej historického vývoj.
Antropológia vo všeobecnosti, ako náuka o človeku má viacero disciplín a možno ju modifikovať ku každej činnosti, kde ako denotát vystupuje človek. Nás však najviac zaujíma filozofická antropológia (uchopenie reálnej, plnej existencie človeka, jeho podstaty a miesta v kozme), antropológia teologická ( otázka kresťanského uchopenia človeka, jeho nesmrteľnosť, stvorenosť, spása .. ) a antropológia sociálna ( vývoj človeka a jeho duchovná kultúra). Antropológia okrem takéhoto členenia prešla i historickým vývojom, a hoci sa tento pojem vo filozofii používa od 17. stor., problematika človeka neobišla pozornosti ani predchádzajúcemu obdobiu. V antickom období bol človek neoddeliteľnou súčasťou kozmu. Jeho osud bol determinovaný miestom v tomto kozme, bol súcnom medzi súcnami, obdarený na rozdiel od ostatných súcien rozumom. Človek nebol centrom pozornosti, nie je to ani špecifické výnimočné súcno, človek je predovšetkým prírodný tvor, zložený z prírodných látok a podliehajúci prírodným zákonom. Alkmaion napr. tvrdí, že človek sa líši od iných živých bytostí, tým že myslí, oči vidia prostredníctvom vody a obsahujú oheň. Filoalos Kratónsky tvrdí, že naše telá sa skladajú z tepla. Atomisti sa zmieňujú o duši, ako o čomsi ohnivom a teplom, pritom vo svojej teórii sa opierajú o pojmy, ako „ vlhkosť, vzduch, chlad, teplo a iné. Problematikou človeka sa zaoberali i sofisti. Ich pohľad, ale neskúma ľudskú bytosť v jej metafyzickej rovine, ani sa nepohybuje v dimenziách ontológie, ale sleduje aspekt jeho správania, konania z pohľadu jeho začlenenia do spoločnosti.
 
   1  |  2  |  3  |  4  |  5  |  ďalej ďalej
 
Zdroje: Heidegger, M. : Bytí a čas. Praha : Oikoymenh, 1996., Blecha, I. : Filozofie. Olomouc: vyd. FIN, 1994., Martinka, J. : Antológia z diel filozofov. Bratislava : IRIS, 1998., Schopenhauer, A. : Aforizmy k životní moudrosti, Pelhrimov, 1997., Horyna, B. : Filozofický slovník. Olomouc 1998.
Copyright © 1999-2019 News and Media Holding, a.s.
Všetky práva vyhradené. Publikovanie alebo šírenie obsahu je zakázané bez predchádzajúceho súhlasu.