Je to logické, keď si všimneme väčšinu vojen, ktoré boli do toho času kvôli dynastickému následovníctvu na trón v inom štáte (viď 100-ročnú vojnu).

 Francúzska filozofia

Samozrejme, že kritika vystúpila i z radov spisovateľov (Mably, Favier, Mirabeau), filozofov (Montesquieu, Rousseau).
•Montesquieu: „Veľké výboje plodia despotizmus“ a Francúzsko „zahubili stúpenci vojny.“
Vojna by mala byť národno-oslobodzovacia alebo obranná. Bol stúpencom konštitučnej monarchie.
•Voltaire: Vysmieval sa diplomatom a.m. a vojnám s dynastickým podtextom (sú to potom vojny „nespravodlivé, nezmyselné“. Vyhlasoval, že keď začnú vojnu dvaja panovníci, ktorí nevyriešili diplomatický spor, tak sa z hľadiska rozumového dopustí aspoň jeden z nich omylu. Stál za parlamentizmom.
•Mably: Bol odporcom „rakúskeho systému.“ Kritizoval a.m., lebo ľuďom pomáha k moci náhoda alebo intrigy.
•Rousseau: Radil Poliakom, aby urobili reformy, napísal im: „Neunavujte sa zbytočným vyjednávaním, nevyhadzujte peniaze na vyslancov a zástupcov iných dvorov, nemyslite si, že zmluvy a spolky majú nejakú cenu.“
Tak ako ostatní osvietenci i on bojoval proti tajnej diplomacií, bol za skončenie vojen, čo sa mohlo podľa neho stať len zničením absolutizmu. Bol za federáciu štátov sveta s celoeurópskym snemom a spory by riešil akýsi medzinárodný tribunál (ak si to premietneme do dnešnej situácie, mohla by to byť EÚ)

 Európska filozofia

Názory podobné francúzskym filozofom propagovali i filozofovia v inej časti Európy. R.1789 to bol •Betham v Anglicku. Kritizoval zároveň i anglickú koloniálnu politiku, bol za zredukovanie armád jednotlivých štátov, taktiež zjednotenie štátov a za zriadenie medzinárodného tribunálu (keď berieme do úvahy, že Spoločnosť národov, ako pakt za mier, vznikla až v XX. storočí sú tieto myšlienky vyslovené v XVIII. storočí nadmieru pokrokové). Z tohto môžeme usúdiť, že kozmopolitizmus bol leitmotívom viacerých svetových filozofov. Sebavedomie Francúzov, odmietanie iných jazykov ako francúzskeho, chcenie, aby francúzsky národ bol v čele všetkého ľudstva teda môžeme hľadať v tomto období, keď kozmopolitizmus ideológov francúzskej buržoázie bol nerozlučne spätý s rozvojom buržoázneho národného uvedomenia a upevňoval ich vieru v to, že „prirodzené“ zásady francúzskej buržoáznej osvietenskej filozofie majú svetový význam. Nezabúdajme, že tieto filozofické myšlienky vyslovil r.1795 i Kant. Aj vojvoda Orleánsky (nazývaný otec ľudu) prejavoval nesúhlas s absolútnu moc jedného vládcu.

 Ústavodarné národné zhromaždenie (1789-1791)

Ministerstvo zahraničných veci a vyslanci boli úplne podriadené absolútnej monarchovej moci. Ministra zahraničných vecí menoval panovník a iba jemu sa zodpovedal. Ministri a vyslanci boli menovaní len z aristokratických rodín, ktoré boli blízko späté s dvorom. Ministerstvo sa skladalo z dvoch „politických správ“, ktoré boli rozdelené podľa územnej zásady.