Najdôležitejší problém, ktorý bolo treba vyriešiť bolo ozdravenie hospodárstva. Prvým krokom malo byť zavedenie poriadku a disciplíny, zvýšenie organizovanosti a zodpovednosti, zlepšenie úrovne práce v zaostávajúcich úsekoch. Hlavné vnútorné rezervy však autor videl v dôkladnej štruktúrnej prestavbe ekonomiky, v rekonštrukcii jej materiálnej základne, v nových technológiách, v zmene investičnej politiky a vo zvýšení úrovne riadiacich sústav. Súčastne kladie dôraz na urýchlenie vedecko-technického pokroku. Vypracovali sa rozsiahle komplexné programy, nová investičná politika. Ťažisko sa prenieslo z novej výstavby na technickú modernizáciu podnikov, úsporu zdrojov, podstatné zvýšenie kvality výrobkov. Dôraz sa kladie na racionálne využívanie zdrojov. Skončili sa časy, keď za najúspešnejšie podniky sa považovali tie, ktoré najviac dokázali prekročiť plány, no ich výrobky ležali nepovšimnuté na skladoch. Do určitej miery tu išlo o zavádzanie prvkov trhového hospodárstva, aj keď len opatrné a autorom označované za rýdzo socialistické. Pootvorili sa tu však vráta do budúcnosti, kde sa ráta so základnými zmenami v trhovom mechanizme. Základom reformy bolo rozšírenie hraníc samostatnosti združení a podnikov. Zaviedol sa v nich úplný chozrasčot a financovanie z vlastných zdrojov, pričom sa poskytli pracovným kolektívom všetky potrebné právomoci. Presunula sa tak na nich zodpovednosť za efektívne hospodárenie a za konečné výsledky. Odmeňovanie malo závisieť od výsledkov práce pracovného kolektívu. Takéto kroky si nevyhnutne vyžadovali zmenu centralizovaného riadenia ekonomiky. To sa malo sústrediť výlučne na určovanie stratégie pre dosiahnutie vysokého ekonomického rastu. Súčastne s ním sa pristúpilo k reforme plánovania, tvorby cien, finančného a úverového mechanizmu, riadenia vedecko-technického rozvoja, práce a sociálnych otázok. Cieľom reformy bolo počas dvoch-troch rokov zabezpečiť prechod od nadmerne centralizovanej direktívnej sústavy riadenia k demokratickej, založenej na zásadách demokratického spájania centralizmu a samosprávy. Išlo tu o snahu o prekonanie stagnačných procesov a odbúranie brzdiaceho mechanizmu. Nastúpila sa cesta intenzifikácie ekonomiky, takej potrebnej, no rokmi nenahraditeľne zanedbanej. Zavádzali sa ekonomické metódy riadenia na úkor direktívnych a administratívnych metód, podporoval sa kreatívny a inventívny prístup k riešeniam problémov

Tieto reformné kroky však sami osebe nemohli výraznejšie zmeniť situáciu bez toho, aby nedošlo k zmenám v organizácii, psychológii a hlavne v myslení ľudí. Dnes by sme to asi nazvali zmenou neformálnych pravidiel správania sa. Bolo životne dôležité vykoreniť z povedomia spoločnosti heslá typu :“Kto nekradne, okráda vlastnú rodinu.“ Gorbačov si na to trúfol, no je jasné, že jeho možnosti boli vzhľadom na ich zakorenenie v spoločnosti veľmi limitované. Zmeny odštartoval vo vedení, kde pristúpil k mnohým kádrovým presunom a príležitosť ponúkol mnohým mladým, perspektívnym ľuďom. Títo jasne videli, aká je situácia a mali snahu ju aj riešiť. Sám išiel príkladom. Začal nekompromisný boj proti porušovaniu zásad socialistickej spravodlivosti bez ohľadu na to, kto sa ho dopúšťal. Vyhlásil zásadu verejnosti v práci. Snažil sa odbúravať neodôvodnené obmedzenia a zákazy. Pochopil, že bez aktivizácie ľudského faktora, bez prihliadania na rozmanité záujmy ľudí sa mu nikdy nepodarí získať ich podporu a jeho reformy sa minú účinkom, ako už mnohé predošlé. Preto prvoradou úlohou prestavby, jej záväznou podmienkou úspechu bolo to, aby prebudila človeka, aby ho motivovala a zainteresovala na svojom úspechu. Išlo o to, aby ľudia uverili, že úspešná prestavba by im zabezpečila oveľa lepšie životné podmienky a že úspechy prestavby by tým pádom mohli pokladať za svoje vlastné úspechy. Dosiahlo by sa tým, že ľudia by podávali lepšie výsledky vo svojej práci bez toho, aby k tomu boli nejakým spôsobom nútení a aby sa im hrozilo sankciami. V konečnom dôsledku by sa každý pokladal za hospodára krajiny, svojho podniku alebo inštitúcie. Jadrom bolo dať opäť človeku pocit, že na ňom záleží, že spolurozhoduje o úspechu a o osude svojej krajiny. Pocit, ktorý sovietsky ľud nepoznal už po celé generácie.