Gorbačov si uvedomil, že všetko je navzájom úzko previazané. Že sa nedá tvrdiť, že ľudské práva sú vnútornou záležitosťou a nikto do toho nemá čo hovoriť a zároveň chcieť pokračovať v odzbrojovaní. Pochopil, že všetko treba riešiť spolu. Toto všetko prispelo ku najväčšiemu prielomu v jeho zahraničnej politike. Dva roky pred týmto prielomom Gorbačov urobil jeden zo svojich brilantných kúskov, keď namiesto veterána studenej vojny Andreja Gromyka, ktorý bol ministrom zahraničných vecí 28 rokov, vymenoval Eduarda Ševardnadzeho.

Prvé iniciatívy v zahraničnej politike na jar a v lete 1985 zahŕňali zmrazenie ďalšieho rozmiestňovania rakiet stredného doletu v Európe a moratórium na skúšobné jadrové pokusy pod zemou. Hoci obidva tieto kroky mali vyvolať väčšiu dôveru, ani jeden z nich nebol radikálny, podobné návrhy ponúkli už predchádzajúci predstavitelia. A Reaganova bola zameraná príliš antikomunisticky. S presviedčaním priamo osobným stykom sa začalo v Ženeve v novembri 1985. Od stretnutia Brežneva s Carterom vo Viedni to bola prvá sovietsko – americká schôdzka na najvyššej úrovni po šiestich rokoch. Ženevské vrcholné stretnutie neprinieslo žiadne podstatné výsledky. Druhé stretnutie Reagana a Gorbačova na najvyššej úrovni sa uskutočnilo v Reijkijavíku v októbri 1986. Po ňom sa vzťahy medzi Gorbačovom a Reaganom výrazne zlepšili. Stalo sa jedným z najdramatickejších stretnutí tohto druhu, lebo na návrh amerického prezidenta, aby Washington a Moskva v priebehu 10 rokov zlikvidovali všetky svoje balistické streli, odpovedal Gorbačov nečakane protinávrhom, aby sa zlikvidovali všetky jadrové zbrane. Oboch sklamalo, že nedospeli ku dohode. Gorbačov totiž trval na tom, že práce v rámci SDI by sa mali obmedziť na laboratórny výskum a Reagan nebol na takýto krok pripravený. A predsa priniesol rok 1986 dôležitú dohodu, ktorá významne znížila napätie v Európe. Mesiac pred začiatkom vrcholnej schôdzky v Reykjavíku sa v Štokholme zišli na zasadnutí Konferencie o bezpečnosti a spolupráci v Európe ( KBSE ) predstavitelia 35. štátov aby odsúhlasili opatrenia, ktoré mali zvýšiť dôveru vo vojenskej oblasti. Jedným z nich bolo ustanovenie, že sa musí dopredu oznámiť akýkoľvek väčší pohyb vojenských jednotiek. Po prvý raz súhlasili krajiny Varšavskej zmluvy s povinnou inšpekciou svojich vojsk priamo na mieste zástupcami NATO a neutrálnych štátov. Bol to odraz Gorbačovej politiky – otvorenosti, ktorá si aj v Sovietskom zväze rýchlo získavala podporu. Skutočná zmena vo vzťahoch medzi Východom a Západom sa začala po fiasku v Reykjavíku. Definitívne sa to ukázalo počas Gorbačovej návštevy v Spojených štátoch v decembri 1987.

Nové myslenie Michaila Gorbačova malo skončiť nepriateľstvo medzi Východom a Západom počas celej studenej vojny. Doslova malo nahradiť súťaž dvoch blokov, ktorá prebiehala aj v čase uvoľňovania medzinárodného napätia, pravým priateľským vzťahom.
Michail Gorbačov si uvedomil nielen to, že staré ideologické myslenie už neodráža skutočnosť, ale aj nebezpečnosť takéhoto názoru, pretože vyžadoval konfrontáciu.
Jedným z míľnikov nového myslenia bola Washingtonská schôdzka. Na nej sa podpísala Zmluva o jadrových zbraniach stredného doletu ( INF ), ktorou sa Spojené štáty a sovietsky zväz zaviazali úplne zlikvidovať ich rakety stredného doletu umiestnených na zemi. Tým, že sa odstránil jeden druh zbraní, Zmluva o jadrových zbraniach stredného doletu ďaleko presiahla rozsah zmlúv SALT 1 a SALT 2, ktoré určili iba strop na rozmiestňovanie strategických zbraní. Podmienky podpísania Zmluvy o jadrových zbraniach stredného doletu stanovil prezident Reagan, lebo zmluva vyjadrovala jeho nulový variant, ktorý po prvýkrát navrhol v roku 1981. Jej podpis umožnili tri ústupky zo strany Gorbačova. Prestal naliehať, aby sa obmedzili práce na SDI na laboratórny výskum. Nevyžadoval, aby sa do zmluvy zahrnuli britské a francúzske jadrové zastrašovacie prostriedky. A napokon zaviazal sa, že na Sibíri nerozmiestni už demontované rakety SS-20, lebo návrat k nim by americký spojenci v Ázii a Čína považovali za ohrozenie svojej bezpečnosti. Prijať túto podmienku umožnilo zlepšenie vzťahov medzi Moskvou a Pekingom. Desať rokov boli sovietské rakety SS-20 namierené na západ. Celé desaťročie trvalo, kým sa podpísala dohoda o ich demontáži výmenou za demontáž amerických rakiet Pershing 2 a letúnových striel Cruise. Zmluvu o jadrových zbraniach stredného doletu sprevádzali viaceré významné dohody o kontrole zbrojenia. O konvenčných zbraniach sa diskutovalo 15 rokov, od roku 1973 do roku 1988.