referaty.sk – Všetko čo študent potrebuje
Otília
Štvrtok, 12. decembra 2019
Renesančná filozofia – Giordano Bruno: životopis
Dátum pridania: 05.11.2004 Oznámkuj: 12345
Autor referátu: sendvo
 
Jazyk: Slovenčina Počet slov: 675
Referát vhodný pre: Gymnázium Počet A4: 2.6
Priemerná známka: 2.95 Rýchle čítanie: 4m 20s
Pomalé čítanie: 6m 30s
 
Giordano Bruno sa narodil roku 1548 v Nole v Taliansku. Ako pätnásťročný sa stal mníchom dominikánskeho rádu, neskôr sa však pod vplyvom humanistickej teológie, talianskej prírodnej filozofie a Koperníkovej teórie dostal do konfliktu s katolíckou vierou a v roku 1576 musel ujsť z Talianska. Viac ako pätnásť rokov žil vo Švajčiarsku, Francúzsku, Anglicku a Nemecku. Najprv odišiel do Ženevy, potom istý čas prednášal v Paríži, vyučoval aj v Oxforde a dlhší čas žil aj v Londýne v kruhu svojich šľachtických priateľov a priaznivcov. Potom sa opäť vrátil do Paríža, odtiaľ do nemeckých univerzitných miest Marburgu, Wittenbergu, Helmstedtu a nakoniec do Frankfurtu. Všade nadšene propagoval filozofiu, čo mu vynieslo mnoho nepriateľov medzi teológmi a scholastikmi, ktorí zastávali teologický svetonázor. Takisto nikde nenašiel nakladateľa, ktorý by sa odvážil vytlačiť jeho kacírske spisy. Túžil však po vlasti, a tak sa v roku 1592 na pozvanie istého Benátčana opäť vrátil do Talianska. Jeho hostiteľ ho však zradil a Bruno padol do rúk inkvizície. Benátska inkvizícia ho čoskoro vydala Rímu, kde ho sedem rokov držali vo väzení a potom odsúdili k trestu smrti. Za svoje filozofické učenie bol upálený 17. februára 1600 na námestí Campo di Fiore v Ríme.

Jeho najdôležitejšie diela sa volajú O príčine, princípe a jednom; O nekonečne, vesmíre a o svetoch; Večera na Popolcovú stredu; Vyhnanie víťaznej beštie; O heroickom nadšení.

Brunove myšlienky o nekonečnosti vesmíru

Giordana Bruna výrazne ovplyvnili myšlienky Mikuláša Kopernika, čo sa odrazilo na jeho filozofii. Koperníkove myšlienky však nie len prijal, ale aj rozšíril. Podľa neho Slnko nie je absolútnym stredom vesmíru, ako to tvrdil Kopernik. Podľa neho takýto stred neexistuje. Každú jeho planétu a každý jeho bod môže pozorovateľ nazvať stredom vesmíru. Slnko teda nie je absolútnym stredom vesmíru, je len relatívnym stredom, t.j. stredom našej slnečnej sústavy.

Prazákladom vesmíru je prahmota, jediná a večná, dostupná len rozumovému poznaniu ako substrát a pramožnosť všetkých vecí. Ako možnosť sa hmota stotožňuje so skutočnosťou, ako substrát podmieňuje konkrétne bytie vecí. Podmienenie sa uskutočňuje prostredníctvom foriem genézy spojených už so samou hmotou. Formami sa hmota samoaktualizuje a tvorí podoby rozličných jednotlivých vecí. Rôznorodosť vecí znamená len mnohoraké spôsoby vonkajšieho prejavovania sa jednej a tej istej hmoty. Preto je hmota matkou i substanciou všetkých vecí. Vesmír tvorí jednotu večnú a nekonečnú v priestore i čase, mimo nej niet ničoho, pretože jednota hmoty je všetkým.

Tieto Brunove myšlienky o nekonečnosti vesmíru majú pre filozofiu veľký význam a Bruno nimi predbehol svoju dobu o niekoľko desaťročí. Odvážil sa stotožniť s myšlienkami, z ktorých mali ostatní kvôli drastickým praktikám inkvizície strach...

Vzťah filozofie a teológie

Bruno oddeľuje filozofiu od teológie, ktorá sa podľa neho týka len vecí viery. Predmetom filozofie je celá skutočnosť vonkajšieho sveta, jeho princípy a v ňom spočívajúca prirodzená príčinnosť. Princíp je vnútorná zákonitosť vznikania a jestvovania vecí, príčina – zákonitosť podmieňujúca veci zvonka. Najvyššou príčinou všetkého bytia je duša sveta, prejavujúca sa v rozume sveta. Predmetom filozofie je skúmanie zákonitostí jeho pôsobenia.

Brunova etika

Brunova etika sa nazýva etikou heroickou, pretože učí človeka, ako má v spojení s nekonečnosťou vesmíru ustavične zdokonaľovať vlastnú osobnosť, ako sa má povznášať zo stupienka na stupeň, prekračovať obyčajné ľudské miery správania sa a vzpínať sa k dobru. Toto dobro je možné dosiahnuť iba láskou človeka k nekonečnosti, ktorej časťou je aj on sám, povznesením seba samého a čoraz úplnejším nachádzaním vlastnej ľudskosti v poznaní vesmíru a v prispôsobení ho pre seba. Ako to dosiahnuť učí morálna filozofia, čo najužšie spätá s názorom človeka na vesmír spájajúci ho s nekonečnom, v ktorom sa zúčastňuje na diele dobra a krásy harmónie.

Záver

Brunove myšlienku majú pre filozofiu veľký význam. Bruno oslobodzuje človeka od ideologického teologizmu a otvára pred ním nekonečné perspektívy osobného, morálneho a kultúrneho rozvoja. Je to pokus ukázať človeku, že jeho sila spočíva v rozume, a že niet oslobodenia človeka bez osamostatnenia sa rozumu, bez vydobytia slobody myslenia a konania. Práve preto je Brunova filozofia tak krajne antidogmatická a jeho svetonázor tak bezvýhradne spojený s potrebou tolerancie. Bruno za svoj ideologický heroizmus zaplatil smrťou na hranici, lebo chcel ľudskému rozumu priznať to, čo Kopernik priznal Slnku. Preto je Brunova filozofia humanisticky optimistická a jeho svetonázor plný entuziazmu.
 
Zdroje: Kol. autorov: Dějiny filosofie. Svoboda, Praha 1976, Legowicz, J.: Prehľad dejín filozofie. Obzor, Bratislava 1973, Störig, H. – J.: Malé dějiny filozofie. Zvon, Praha 1993
Copyright © 1999-2019 News and Media Holding, a.s.
Všetky práva vyhradené. Publikovanie alebo šírenie obsahu je zakázané bez predchádzajúceho súhlasu.