Podľa Kierkegaarda sa poznanie stáva fantastickým, keď sa redukuje len na encyklopedické hromadenie faktov bez vzťahu k sebapoznaniu, pretože zákon vývoja poznania spočíva v tom, že „rast poznania má zodpovedať rastu sebapoznávania.“ Nekonečné zbieranie faktov je záležitosťou vedy, akademického poznávania, ktoré maximálne vníma človeka len ako pojem, určenie druhu, vytvárajúc tak schému univerzálneho človeka abstrahovaním od jeho konkrétnej skutočnosti ako existujúceho jednotlivca, od slobody a jedinečnosti jednotlivého človeka. Podobne je tomu aj s každou filozofiou, ktorá nie je filozofiou slobody, filozofiou konkrétnej existencie. „Každé bytostné poznanie sa týka existencie, lebo iba to poznanie, u ktorého je podstatným jeho vzťah k existencii, je podstatným poznaním. Všetko poznanie, ktoré v reflexii nezasahuje do vnútra, do vnútrajškovosti existencie, je, nazerané vzhľadom k podstate, ľahostajným...

Iba etické a eticko-náboženské poznanie má podstatný vzťah k existencii poznávajúceho.“ Teda iba etické a eticko-náboženské poznanie je existenciálnym poznaním, pretože sa ma týka ako existujúceho subjektu (o toto poznanie mi ide v subjektívnej reflexii). Všetko ostatné poznanie, či už ide o metafyzické (systémové), vedecké (faktické), alebo estetické (umelecké), ktoré nemá priamy vzťah k existencii, je tak len ďalším spôsobom rozptýlenia, vzďaľovaním sa od skutočného života. Toto objektívne, nezúčastnené poznanie je akousi intelektuálnou hrou, ktorá má za cieľ odviesť pozornosť poznávajúceho subjektu od neúprosnej vážnosti jeho vlastného života. „Zatiaľ čo mysliaci subjekt a jeho existencia sú objektívnemu mysleniu ľahostajné, subjektívny mysliteľ ako existujúca bytosť je na svojom vlastnom bytí zainteresovaný, existuje v ňom. Preto je jeho myslenie charakterizované iným druhom reflexie, totiž reflexiou vnútrajškovosti... a tým toto myslenie patrí tomuto subjektu a žiadnemu inému.“ Teda na jednej strane objektívna reflexia smeruje od subjektu, subjekt a jeho subjektivita sa jej stávajú ľahostajnými – veď práve v tejto ľahostajnosti spočíva jej objektívna platnosť (záujem, zainteresovanosť je totiž kategóriou subjektívnou), na strane druhej „subjektívna reflexia obracia svoju pozornosť do vnútra subjektu a túži v tomto zintenzívnení vnútrajškovosti uskutočniť pravdu.“

Pod pojmom jednotlivec Kierkegaard vždy rozumel konkrétneho existujúceho človeka stojaceho v nesmiernej zodpovednosti pred tvárou Boha – tento je podľa Kierkegaarda takisto jedinou realitou, veď pre Boha nejestvuje dav, iba jednotlivci. To, že človek je existujúci jednotlivec, dáva základný rozdiel medzi človekom a ríšou zvierat. U zvierat je druh viac než jeden jeho exemplár, naproti tomu človek sa líši od zvierat kvalitatívne práve tým, že jednotlivec je viac než druh. A existovať pre tohto zakladateľa existenciálnej filozofie znamená toľko, čo byť v neustálom procese stávania sa prostredníctvom voľby seba samého. Pritom rovnako ako u jeho existencialistických pokračovateľov platí, že existovať môže výlučne ľudské bytie, pretože existencia nie je niečím faktickým, uzavretým, vopred daným – lež slobodou v ontologickom zmysle. Táto sloboda sa zakladá podľa Kierkegaarda v tom, že človekove Ja je určené vzťahom k sebe samému (Ja je vzťah, ktorý má vzťah k sebe samému) - to znamená, že človek neustále pracuje na sebe samom (pretože vzťahu k sebe samému sa nikdy nezbaví) a v tom tkvie taktiež jeho zodpovednosť. A vzhľadom na túto ontologickú (a tiež náboženskú) zakotvenosť jeho pohľadu na človeka je skutočnosť pre Kierkegaarda bytostne etickou (v tom najširšom význame slova). Z toho dôvodu potom vážnosť skutočnosti spočíva v spôsobe existencie, v tom, ako som, pretože eticky vzaté je „otázka spôsobu jednotlivcovej existencie otázkou nekonečnej dôležitosti.“ To je taktiež i odpoveďou na otázku, prečo sa Kierkegaard v celom svojom diele venoval subtílnym analýzam najrôznejších spôsobov existencie. Kierkegaard rozlišuje 3 základné spôsoby existencie, ktoré nazýva aj štádiá života:

Estetické štádium (spôsob) života
Toto najnižšie štádium charakterizuje predovšetkým hedonistický postoj (hedoné-slasť), teda zbieranie čo najväčšej sumy príjemného, rôznych druhov zážitkov a pôžitkov – ide tu o vychutnávanie si možností existencie, ktoré nepozná žiadne obmedzenia. Typickým príkladom estetického štádia je život Dona Juana. Život „estetika“ je určovaný horizontom prítomnosti, t.j. žije pre bezprostredný okamih, sústreďuje sa na okamžitú slasť – tu a teraz chcem to a to! „Estetik“ na jednej strane požaduje nezávislosť, nezáväznosť a pritom sa sám stáva zajatcom situácie, okamihu a zmyslových podnetov. Jeho prístup k životu sa pohybuje v kategóriách: príjemné, nepríjemné, šťastie, nešťastie a osud. Jeho život nemá žiadnu stabilitu a kontinuitu, chýbajú mu akékoľvek trvalé väzby, pretože nie je schopný záväznosti a stálosti, svoj životný smer mení podľa nálady alebo okolností a rád sa zbavuje zodpovednosti. Hlavnou črtou tohto štádia je nuda, ktorú vyvoláva jednotvárnosť, opakovanie tých istých zmyslových zážitkov a absencia hlbšieho zmyslu. Táto nuda ho napokon privádza až k zúfalstvu, a teda k pocitu ničotnosti existencie a k vedomiu stratenosti seba samého – tu už estetická existencia čelí dvom alternatívam: buď/alebo – buď zostane v zúfalstve a bude sa ho snažiť prehlušiť ďalšími umocnenými rozptýleniami (napr. ako Nero, ktorý, aby sa z nudy rozptýlil, zapálil Rím), alebo sa rozhodne prekonať estetické štádium aktom voľby seba samého.

Etické štádium:
Základnou etickou kategóriou je voľba. Etickým imperatívom je: Voľ seba samého! Človek v tomto štádiu volí seba, preberá zodpovednosť za svoje rozhodnutia a hľadá istú harmóniu so svojím okolím. „Etik“ vstupuje do hlbších, stálych a záväzných vzťahov k druhým a zmyslom jeho života sa mu stáva sústavné prekračovanie seba samého (t.j. vlastného egocentrizmu) službou druhým. Etický spôsob života sa teda vyznačuje dobrovoľným a zámerným podriadením sa povinnosti; etikovi ide takto o súlad s akýmsi nepísaným univerzálnym morálnym zákonom. Jeho život ďalej charakterizuje na rozdiel od estetika kontinuita a jednota so sebou samým. Za príklad tohto štádia Kierkegaardovi poslúžili tragický antický hrdinovia a tiež Sokrates, ktorého si veľmi cenil.
Avšak v tomto štádiu si môže človek uvedomiť vlastnú neschopnosť celkom naplniť tak morálny zákon ako i dosiahnuť ideál dokonalej cnosti. Tiež môže dospieť k vedomiu o vlastnej nesebadostatočnosti a vlastnej vine (či hriechu), do ktorej neustále upadá. Tu sa už jednotlivec ocitá pred voľbou buď/alebo a teda pred možnosťou prekonania etického štádia vo vyššom náboženskom štádiu, ktoré možno dosiahnuť jedine aktom viery.