Náboženské štádium:
Je to najvyššie a najzriedkavejšie štádium života, základnou kategóriou ktorého je viera. Za príklad „rytiera viery“ si Kierkegaard zvolil biblickú postavu Abraháma. K viere v prísnom zmysle sa však nedostávame pozvoľna (s pribúdajúcim vekom), ani k nej neprichádzame samozrejme (viera nie je vrodeným citom, tak ako nie je niečím, čo sa dedí z pokolenia na pokolenie), ale jedine skokom, kvalitatívnou transformáciou celej našej osobnosti. Jedine v náboženskom štádiu dosahuje človek celkom sám seba – stáva sa samým sebou, pretože vo viere sa človek bytostne a nezprostredkovane vzťahuje k moci, ktorá ho určila; stáva sa takto jednotlivcom stojacim v nesmiernej zodpovednosti pred tvárou Boha (pochopeného v kresťanskom zmysle ako osobného a transcendentného Absolútna). Pretože viera znamená absolútny vzťah k Absolútnu, tak iba vo viere môže nájsť človek konečné spočinutie, a preto platí, že veriť je byť. Viera je tiež protikladom hriechu a stavom celkom zbaveným zúfalstva.

Keďže podľa Kierkegaarda „vnútrajškovosť v existujúcom subjekte kulminuje vo vášni“, tak môže existencia dosiahnuť svoju autentickosť len v bytostnej zanietenosti: t.j. jedine skrz vášeň sa stáva Ja samo sebou. A najvášnivejšia vnútrajškovosť, tá najväčšia vášeň, to je podľa Kierkegaarda práve viera a pravda kresťanstva: „kresťanstvo si praje zintenzívniť vášeň k najvyššiemu bodu.“

Kierkegaard nám neustále pripomína dôležitosť rizika (vyplývajúcu z možnosti pohoršenia sa nad kresťanským paradoxom inkarnovaného Boha – t.j. večného v čase) ako podmienku viery, pretože predmetom viery je pre rozum absurdno (nie vo význame nezmyslu, ale spomínaného paradoxu): „viera je kontradikcia medzi nekonečnou vášňou vnútrajškovosti a objektívnou neistotou“. Je preto odvážnym skokom navzdory rozumu do priestoru celkom bez objektívnych istôt. Objektívne vzaté je tu len neistota (t.j. nemôžeme si racionálne zdôvodniť vieru, dokázať jej objektívnu platnosť), ktorá je podmienkou slobody našej existenciálnej voľby; istotu človek získava až konaním, cestou subjektivity, t.j. prostredníctvom subjektívneho prijatia kresťanskej viery, najvnútornejšieho osvojenia si a bytostného stotožnenia sa s kresťanskými ideami. V opravdivosti prežívania (v ako) sa napokon podľa Kierkegaarda odhaľuje i samotná pravdivosť toho, čo sa prežíva. Skutočnosť, že u náboženskej, presnejšie, kresťanskej viery „máme vnútrajškovosť vo svojej maxime, preukazuje, že je objektivitou.“

Jednotlivec je, podľa vlastných slov Kierkegaarda, tou najzákladnejšou kategóriou jeho filozofickej tvorby. V istom zmysle každý človek je jednotlivcom, v inom ohľade však, ako to Kierkegaard poodhaľuje v kritike jeho súčasnosti (a tým modernej doby vôbec), ľudia zväčša nežijú ako jednotlivci. Kierkegaard postrehol, že väčšina ľudí jeho doby, práve preto že je dobou bytostne nezanietenou a existenciálne ľahostajnou, sa stále viac správa podľa jednotnej životnej maximy: dav je pravda – akoby to bola vlastnosť pravdy samej, mať na svojej strane množstvo! Pod pojmom davu Kierkegaard nemá na mysli nejakú určitú skupinu ľudí, ale možný spôsob existencie. Človek, ktorý sa skrýva v anonymite davu, zbabelo uteká pred ťarchou zodpovednosti do hustého pralesa najrozličnejších výhovoriek a odvolávaní sa na ostatných (kde nemôže inak než zblúdiť) a napokon načisto stráca svoju pôvodnosť – svoje vlastné JA. V neustálom porovnávaní sa s druhými človek rýchlo zabúda na seba samého; byť sám sebou je predsa príliš riskantné a žiada si to veľkú odvahu vsadiť všetko na jednu kartu, preto „o mnoho ľahšie je byť ako tí druhí, opičiť sa po nich, stať sa číslom a patriť k davu“, veď práve náležanie k davu poskytuje okamžité a lacné ospravedlnenie.
 
Človek davu sa chytro zbavuje zodpovednosti za seba samého tým, že hľadá ospravedlnenie svojho života v tom, keď koná, myslí a hovorí tak, ako konajú, myslia a hovoria tí druhí; a tá „ľudská záležitosť, či nejaký názor sám o sebe je správny, nikoho nezaujíma; zaujíma ich iba: koľko ľudí je tej mienky. Aha! Pretože počet rozhoduje, ak má mať nejaká mienka zmyselnú moc...“

Túto „pravdu“ davu formuje a spravuje verejnosť a tlač (dnes by sme povedali všeobecnejšie: médiá). Verejnosť a tlač nivelizujú (t.j. urovnávajú, znižujú) akúkoľvek význačnosť a skutočnú vážnosť. Nivelizácia, ktorá znamená víťazstvo abstraktnej moci nad jednotlivcom, sa zakladá na matematickej (číselnej) egalite, ktorá stavia vedľa seba sťa rovnocenné to najbezvýznamnejšie s tým najvýznamnejším; a tak pohŕda obdivom a neznesie žiadnu význačnosť, veď svojím pôsobením každú vyčnievajúcu individualitu urovnáva a zahladzuje, t.j. nivelizuje. Človek davový je na jednej strane dokonale znivelizovaný a na strane druhej sám skrz anonymnú verejnosť a tlač spolupôsobí v procese nivelizácie. Dav sa obyčajne „realizuje“ prostredníctvom nivelizácie, ktorá vyjadruje prevahu generácie nad jednotlivcom; kde sa vlna davu (ktorá nie je viac, než módny trend) snaží všetko zrovnať a takto prevalcovať jednotlivca v jeho osobitosti relatívnou pravdou doby. A táto „diktatúra davu“ potom určuje, čo je pravda, dobro, krása a takto zasahuje do všetkých oblastí: spôsobov reči, myslenia, vkusu, cítenia a života, z ktorých prípustné sú len tie, ktoré sú (ako sa dnes s obľubou hovorí) „in“; a prípadne, ak je človek davu vzdorovitejší, podriaďuje sa pre zmenu vkusu alternatívnej menšiny – v čom je tiež len porovnávanie a neosobnosť.

Kierkegaard preto prichádza s celkom kategorickým odmietnutím davu a jeho nároku na pravdu, proti ktorému stavia svoju antitézu: Dav je nepravda – a toto platí vždy. Pretože človek na spôsob bytia davu, unášaný vlnou tohto davu, vôbec nepovažuje za dôležité mať priamy pomer k pravde, a tak nemá žiadne pevné, vlastné presvedčenie, žiadnu ideu, pravdu, s ktorou by sa bytostne identifikoval – preto spôsob jeho existencie môžeme považovať za celkom nepravdivý - neautentický. Naopak, podľa Kierkegaarda platí, že jednotlivec je pravdou, pretože je jedinou skutočnosťou. Jednotlivec (v eminentnom zmysle tohto slova) vie, že k pravde sa treba vzťahovať osobne a priamo, nie prostredníctvom generácie, doby, či sociálnej skupiny. A najvyššiu sebarealizáciu jednotlivec dosahuje v osobnom vzťahu k Pravde samej – k Bohu.

Kierkegaardova kritika doby ústila do radikálnej kritiky štátneho kresťanstva, ktoré sa celkom odcudzilo svojej eticko-náboženskej pôvodnosti – hovoril, že kresťanstvo ako požiadavka a kresťanstvo ako skutočnosť sa ani zďaleka neprekrývajú. Ku koncu života jeho kritika prepukla až do otvoreného sporu s dánskou protestantskou cirkvou, keď okrem iného tvrdil, že cirkev zamenila kvalitu za kvantitu. Tento jeho konflikt s davovým a povrchným kresťanstvom však neznamenal odmietnutie samotného kresťanstva, naopak – Kierkegaard sa celým svojím dielom snažil o návrat k pôvodnej idey kresťanstva, pre ktorú hľadal inšpiráciu najmä v prvotnej mučeníckej cirkvi. Preto tiež hlásal, že byť kresťanom znamená byť nasledovníkom Krista; a žiť pravdu znamená to isté, čo trpieť pre pravdu.