Søren Kierkegaard: Existenciálna filozofia

Existenciálna filozofia Sørena Kierkegaarda
(*1813 Kodaň – †1855 Kodaň)

Dánsky filozof a teológ, svojrázny a geniálny mysliteľ Søren Kierkegaard [kirkegór] je jedným z najvýznamnejších predstaviteľov filozofie 19.st. a modernej filozofie vôbec. Je všeobecne považovaný za zakladateľa existenciálnej filozofie a súčasne „praotca“ existencializmu XX. storočia, pretože ako prvý posunul otázku existencie do stredu záujmu filozofie. Medzi jeho najvýznamnejšie diela patria: Buď-alebo (1843), Pojem úzkosti (1844), Štádiá na ceste životom (1845), Konečný nevedecký dodatok k Filozofickým fragmentom (1846), Nemoc k smrti (1848), atď.
Kierkegaardove myšlienky sa rodia v ostrej opozícii voči prevládajúcemu spôsobu myslenia a života jeho doby. Po istej generalizácii môžeme povedať, že Kierkegaard sa vo svojom diele kriticky vyrovnáva s dvoma základnými negatívnymi podnetmi. Za prvé je to Hegelov špekulatívny idealizmus, všezahrňujúci a všetkovysvetľujúci metafyzický systém, v ktorom sa „úbohý“ jednotlivec rozplynie rýchlejšie než dažďová kvapka v mori. Za druhé sú mnohé z Kierkegaardových textov motivované reakciou na plytkosť a bezduchosť doby, v ktorej žil, vrátane povrchnosti a vlažnosti úradného kresťanstva.

Tak prevládajúce metafyzické systémy ako i stav Kierkegaardovej súčasnosti, mali podľa samotného Kierkegaarda spoločného menovateľa: zabudnutosť na existenciu - jednotlivca a jeho vnútro; čoho dôsledkom je potom zarážajúci nedostatok existenciálnej opravdivosti a vášne, ktorá je jej mierou, a na druhej strane všadeprítomné rozliehanie sa bytostnej ľahostajnosti. Kierkegaard sa v tomto duchu vyjadruje v Konečnom nevedeckom dodatku k Filozofickým fragmentom, ktorý tvorí jadro pre pochopenie jeho pojmu existencie: „Mojou zásadnou myšlienkou bolo, že v našej dobe sme vzhľadom k nesmiernemu rozmachu vedenia už zabudli, čo znamená existovať a čo značí vnútrajškovosť, a že na tomto pozadí možno osvetliť neporozumenie medzi špekulatívnou filozofiou a kresťanstvom... Ak ľudia zabudli, čo znamená existovať v náboženskom zmysle, bezpochyby tiež zabudli, čo to znamená existovať ako ľudská bytosť, a preto je nutné im to pripomenúť.“

Azda tou najzákladnejšou filozofickou tézou Kierkegaarda je jeho napohľad provokatívne tvrdenie "subjektivita je pravda", ktoré sa z jeho téz snáď najčastejšie cituje, i keď nie vždy správne chápe a náležito vysvetľuje. Kierkegaard nám touto tézou nechce naznačiť relativitu pravdy, ale chce poukázať na alternatívny postoj k otázke pravdy, keď miesto objektívneho (vedeckého) vzťahu k pravde a skutočnosti stavia subjektívny (t.j. existenciálny) vzťah. „Ak je otázka po pravde vznesená objektívne, je reflektovaná objektívne pravda, ako predmet, ku ktorému sa poznávajúci jedinec vzťahuje... Ak to, k čomu sa vzťahuje nie je nič než pravda, pravdivosť, potom je subjekt v pravde. Ak je otázka po pravde vznesená subjektívne, reflexia je subjektívne upriamená na povahu vzťahu jedinca; pokiaľ je ako tohto vzťahu v pravde, potom je jedinec v pravde, i napriek tomu, že sa takto vzťahuje k nepravde.“

Takže dôležitosť subjektívneho postoja k pravde je v tom, ako sa má subjekt k pravde - k objektu, ktorý môže byť i nepravdou. Potom nezáleží na tom, či je objekt (čo) pravdou, alebo ilúziou, ale akcent leží na vášni, ktorú subjekt prechováva k danému objektu. Vo vášni sa zrkadlí pravdivosť nášho vzťahu k pravde. Kierkegaard k tomu uvádza jeho slávny príklad o opravdivosti viery dvoch ľudí s rôznym prístupom k Pravde. Jeden z nich, hoci má pravdivú predstavu o Bohu, nevzťahuje sa k nemu so všetkou hĺbkou vášne. Druhý, napriek tomu, že uctieva modlu, modlí sa k nej s celou vášňou nekonečna. Tento druhý sa vzťahuje v pravde k Bohu i keď uctieva modlu, a ten prvý sa modlí v nepravde k pravému Bohu a uctieva tak v pravde modlu. Z tohto je zrejmé, ako Kierkegaard uprednostňoval čin a zanietené konanie pred nezainteresovanou reflexiou, t.j. život v pravde pred púhym poznaním pravdy – ako si raz v mladosti poznamenal do svojho denníka: „ide o to nájsť pravdu, ktorá je pravdou pre mňa, nájsť ideu, pre ktorú by som bol ochotný žiť a umrieť…“

To je práve dôvod, prečo Kierkegaard kládol taký nesmierny dôraz na vášeň. Treba si však uvedomiť, že pojmu vášeň prisudzoval celkom iný význam, ako sa mu rozumie dnes. Slovo vášeň sa dnes najčastejšie užíva vo význame zmyselnej túžby, alebo sa ním tiež poukazuje na nižšie vôľové či emocionálne akty, pnutia človeka, ktoré sa vymykajú jeho kontrole a ktoré ním ako vo víre zmietajú a strhávajú ho so sebou. V Kierkegaardovej dobe však bolo slovo vášeň ešte podfarbené istým romantickým pátosom a samotný Kierkegaard ním predovšetkým rozumel bytostné zanietenie (viac či menej blízke gréckemu pathos, t.j. oduševnené nadšenie). Kierkegaardov existenciálny pojem vášne vlastne označuje bytostné stotožnenie sa s nejakou ideou (pravdou) a existovanie v nej. Tým, že človek vášne je bytostne zainteresovaný na vlastnom existovaní, dostáva sa jednak do uzavretej jednoty so sebou samým, ako i do vnútornej konzekvencie so sebou samým. Pretože vášnivo existujúci človek – človek, ktorý je pevne zakotvený vo svojom presvedčení, je takto zo všetkých síl dôsledný a jednotný vo svojich skutkoch. Takýto človek, ktorý má v sebe bytostnú dôslednosť (či už táto spočíva v dôsledkoch dobra alebo zla), sa „nekonečne obáva akejkoľvek nedôslednosti, pretože má nekonečnú predstavu o tom, čo sa z toho môže vyvinúť: že by mohol byť vytrhnutý z totality (t.j. jednoty), v ktorej jeho život záleží.“
Podľa Kierkegaarda sa poznanie stáva fantastickým, keď sa redukuje len na encyklopedické hromadenie faktov bez vzťahu k sebapoznaniu, pretože zákon vývoja poznania spočíva v tom, že „rast poznania má zodpovedať rastu sebapoznávania.“ Nekonečné zbieranie faktov je záležitosťou vedy, akademického poznávania, ktoré maximálne vníma človeka len ako pojem, určenie druhu, vytvárajúc tak schému univerzálneho človeka abstrahovaním od jeho konkrétnej skutočnosti ako existujúceho jednotlivca, od slobody a jedinečnosti jednotlivého človeka. Podobne je tomu aj s každou filozofiou, ktorá nie je filozofiou slobody, filozofiou konkrétnej existencie. „Každé bytostné poznanie sa týka existencie, lebo iba to poznanie, u ktorého je podstatným jeho vzťah k existencii, je podstatným poznaním. Všetko poznanie, ktoré v reflexii nezasahuje do vnútra, do vnútrajškovosti existencie, je, nazerané vzhľadom k podstate, ľahostajným...

Iba etické a eticko-náboženské poznanie má podstatný vzťah k existencii poznávajúceho.“ Teda iba etické a eticko-náboženské poznanie je existenciálnym poznaním, pretože sa ma týka ako existujúceho subjektu (o toto poznanie mi ide v subjektívnej reflexii). Všetko ostatné poznanie, či už ide o metafyzické (systémové), vedecké (faktické), alebo estetické (umelecké), ktoré nemá priamy vzťah k existencii, je tak len ďalším spôsobom rozptýlenia, vzďaľovaním sa od skutočného života. Toto objektívne, nezúčastnené poznanie je akousi intelektuálnou hrou, ktorá má za cieľ odviesť pozornosť poznávajúceho subjektu od neúprosnej vážnosti jeho vlastného života. „Zatiaľ čo mysliaci subjekt a jeho existencia sú objektívnemu mysleniu ľahostajné, subjektívny mysliteľ ako existujúca bytosť je na svojom vlastnom bytí zainteresovaný, existuje v ňom. Preto je jeho myslenie charakterizované iným druhom reflexie, totiž reflexiou vnútrajškovosti... a tým toto myslenie patrí tomuto subjektu a žiadnemu inému.“ Teda na jednej strane objektívna reflexia smeruje od subjektu, subjekt a jeho subjektivita sa jej stávajú ľahostajnými – veď práve v tejto ľahostajnosti spočíva jej objektívna platnosť (záujem, zainteresovanosť je totiž kategóriou subjektívnou), na strane druhej „subjektívna reflexia obracia svoju pozornosť do vnútra subjektu a túži v tomto zintenzívnení vnútrajškovosti uskutočniť pravdu.“

Pod pojmom jednotlivec Kierkegaard vždy rozumel konkrétneho existujúceho človeka stojaceho v nesmiernej zodpovednosti pred tvárou Boha – tento je podľa Kierkegaarda takisto jedinou realitou, veď pre Boha nejestvuje dav, iba jednotlivci. To, že človek je existujúci jednotlivec, dáva základný rozdiel medzi človekom a ríšou zvierat. U zvierat je druh viac než jeden jeho exemplár, naproti tomu človek sa líši od zvierat kvalitatívne práve tým, že jednotlivec je viac než druh. A existovať pre tohto zakladateľa existenciálnej filozofie znamená toľko, čo byť v neustálom procese stávania sa prostredníctvom voľby seba samého. Pritom rovnako ako u jeho existencialistických pokračovateľov platí, že existovať môže výlučne ľudské bytie, pretože existencia nie je niečím faktickým, uzavretým, vopred daným – lež slobodou v ontologickom zmysle. Táto sloboda sa zakladá podľa Kierkegaarda v tom, že človekove Ja je určené vzťahom k sebe samému (Ja je vzťah, ktorý má vzťah k sebe samému) - to znamená, že človek neustále pracuje na sebe samom (pretože vzťahu k sebe samému sa nikdy nezbaví) a v tom tkvie taktiež jeho zodpovednosť. A vzhľadom na túto ontologickú (a tiež náboženskú) zakotvenosť jeho pohľadu na človeka je skutočnosť pre Kierkegaarda bytostne etickou (v tom najširšom význame slova). Z toho dôvodu potom vážnosť skutočnosti spočíva v spôsobe existencie, v tom, ako som, pretože eticky vzaté je „otázka spôsobu jednotlivcovej existencie otázkou nekonečnej dôležitosti.“ To je taktiež i odpoveďou na otázku, prečo sa Kierkegaard v celom svojom diele venoval subtílnym analýzam najrôznejších spôsobov existencie. Kierkegaard rozlišuje 3 základné spôsoby existencie, ktoré nazýva aj štádiá života:

Estetické štádium (spôsob) života
Toto najnižšie štádium charakterizuje predovšetkým hedonistický postoj (hedoné-slasť), teda zbieranie čo najväčšej sumy príjemného, rôznych druhov zážitkov a pôžitkov – ide tu o vychutnávanie si možností existencie, ktoré nepozná žiadne obmedzenia. Typickým príkladom estetického štádia je život Dona Juana. Život „estetika“ je určovaný horizontom prítomnosti, t.j. žije pre bezprostredný okamih, sústreďuje sa na okamžitú slasť – tu a teraz chcem to a to! „Estetik“ na jednej strane požaduje nezávislosť, nezáväznosť a pritom sa sám stáva zajatcom situácie, okamihu a zmyslových podnetov. Jeho prístup k životu sa pohybuje v kategóriách: príjemné, nepríjemné, šťastie, nešťastie a osud. Jeho život nemá žiadnu stabilitu a kontinuitu, chýbajú mu akékoľvek trvalé väzby, pretože nie je schopný záväznosti a stálosti, svoj životný smer mení podľa nálady alebo okolností a rád sa zbavuje zodpovednosti. Hlavnou črtou tohto štádia je nuda, ktorú vyvoláva jednotvárnosť, opakovanie tých istých zmyslových zážitkov a absencia hlbšieho zmyslu. Táto nuda ho napokon privádza až k zúfalstvu, a teda k pocitu ničotnosti existencie a k vedomiu stratenosti seba samého – tu už estetická existencia čelí dvom alternatívam: buď/alebo – buď zostane v zúfalstve a bude sa ho snažiť prehlušiť ďalšími umocnenými rozptýleniami (napr. ako Nero, ktorý, aby sa z nudy rozptýlil, zapálil Rím), alebo sa rozhodne prekonať estetické štádium aktom voľby seba samého.

Etické štádium:
Základnou etickou kategóriou je voľba. Etickým imperatívom je: Voľ seba samého! Človek v tomto štádiu volí seba, preberá zodpovednosť za svoje rozhodnutia a hľadá istú harmóniu so svojím okolím. „Etik“ vstupuje do hlbších, stálych a záväzných vzťahov k druhým a zmyslom jeho života sa mu stáva sústavné prekračovanie seba samého (t.j. vlastného egocentrizmu) službou druhým. Etický spôsob života sa teda vyznačuje dobrovoľným a zámerným podriadením sa povinnosti; etikovi ide takto o súlad s akýmsi nepísaným univerzálnym morálnym zákonom. Jeho život ďalej charakterizuje na rozdiel od estetika kontinuita a jednota so sebou samým. Za príklad tohto štádia Kierkegaardovi poslúžili tragický antický hrdinovia a tiež Sokrates, ktorého si veľmi cenil.
Avšak v tomto štádiu si môže človek uvedomiť vlastnú neschopnosť celkom naplniť tak morálny zákon ako i dosiahnuť ideál dokonalej cnosti. Tiež môže dospieť k vedomiu o vlastnej nesebadostatočnosti a vlastnej vine (či hriechu), do ktorej neustále upadá. Tu sa už jednotlivec ocitá pred voľbou buď/alebo a teda pred možnosťou prekonania etického štádia vo vyššom náboženskom štádiu, ktoré možno dosiahnuť jedine aktom viery.
Náboženské štádium:
Je to najvyššie a najzriedkavejšie štádium života, základnou kategóriou ktorého je viera. Za príklad „rytiera viery“ si Kierkegaard zvolil biblickú postavu Abraháma. K viere v prísnom zmysle sa však nedostávame pozvoľna (s pribúdajúcim vekom), ani k nej neprichádzame samozrejme (viera nie je vrodeným citom, tak ako nie je niečím, čo sa dedí z pokolenia na pokolenie), ale jedine skokom, kvalitatívnou transformáciou celej našej osobnosti. Jedine v náboženskom štádiu dosahuje človek celkom sám seba – stáva sa samým sebou, pretože vo viere sa človek bytostne a nezprostredkovane vzťahuje k moci, ktorá ho určila; stáva sa takto jednotlivcom stojacim v nesmiernej zodpovednosti pred tvárou Boha (pochopeného v kresťanskom zmysle ako osobného a transcendentného Absolútna). Pretože viera znamená absolútny vzťah k Absolútnu, tak iba vo viere môže nájsť človek konečné spočinutie, a preto platí, že veriť je byť. Viera je tiež protikladom hriechu a stavom celkom zbaveným zúfalstva.

Keďže podľa Kierkegaarda „vnútrajškovosť v existujúcom subjekte kulminuje vo vášni“, tak môže existencia dosiahnuť svoju autentickosť len v bytostnej zanietenosti: t.j. jedine skrz vášeň sa stáva Ja samo sebou. A najvášnivejšia vnútrajškovosť, tá najväčšia vášeň, to je podľa Kierkegaarda práve viera a pravda kresťanstva: „kresťanstvo si praje zintenzívniť vášeň k najvyššiemu bodu.“

Kierkegaard nám neustále pripomína dôležitosť rizika (vyplývajúcu z možnosti pohoršenia sa nad kresťanským paradoxom inkarnovaného Boha – t.j. večného v čase) ako podmienku viery, pretože predmetom viery je pre rozum absurdno (nie vo význame nezmyslu, ale spomínaného paradoxu): „viera je kontradikcia medzi nekonečnou vášňou vnútrajškovosti a objektívnou neistotou“. Je preto odvážnym skokom navzdory rozumu do priestoru celkom bez objektívnych istôt. Objektívne vzaté je tu len neistota (t.j. nemôžeme si racionálne zdôvodniť vieru, dokázať jej objektívnu platnosť), ktorá je podmienkou slobody našej existenciálnej voľby; istotu človek získava až konaním, cestou subjektivity, t.j. prostredníctvom subjektívneho prijatia kresťanskej viery, najvnútornejšieho osvojenia si a bytostného stotožnenia sa s kresťanskými ideami. V opravdivosti prežívania (v ako) sa napokon podľa Kierkegaarda odhaľuje i samotná pravdivosť toho, čo sa prežíva. Skutočnosť, že u náboženskej, presnejšie, kresťanskej viery „máme vnútrajškovosť vo svojej maxime, preukazuje, že je objektivitou.“

Jednotlivec je, podľa vlastných slov Kierkegaarda, tou najzákladnejšou kategóriou jeho filozofickej tvorby. V istom zmysle každý človek je jednotlivcom, v inom ohľade však, ako to Kierkegaard poodhaľuje v kritike jeho súčasnosti (a tým modernej doby vôbec), ľudia zväčša nežijú ako jednotlivci. Kierkegaard postrehol, že väčšina ľudí jeho doby, práve preto že je dobou bytostne nezanietenou a existenciálne ľahostajnou, sa stále viac správa podľa jednotnej životnej maximy: dav je pravda – akoby to bola vlastnosť pravdy samej, mať na svojej strane množstvo! Pod pojmom davu Kierkegaard nemá na mysli nejakú určitú skupinu ľudí, ale možný spôsob existencie. Človek, ktorý sa skrýva v anonymite davu, zbabelo uteká pred ťarchou zodpovednosti do hustého pralesa najrozličnejších výhovoriek a odvolávaní sa na ostatných (kde nemôže inak než zblúdiť) a napokon načisto stráca svoju pôvodnosť – svoje vlastné JA. V neustálom porovnávaní sa s druhými človek rýchlo zabúda na seba samého; byť sám sebou je predsa príliš riskantné a žiada si to veľkú odvahu vsadiť všetko na jednu kartu, preto „o mnoho ľahšie je byť ako tí druhí, opičiť sa po nich, stať sa číslom a patriť k davu“, veď práve náležanie k davu poskytuje okamžité a lacné ospravedlnenie.
 
Človek davu sa chytro zbavuje zodpovednosti za seba samého tým, že hľadá ospravedlnenie svojho života v tom, keď koná, myslí a hovorí tak, ako konajú, myslia a hovoria tí druhí; a tá „ľudská záležitosť, či nejaký názor sám o sebe je správny, nikoho nezaujíma; zaujíma ich iba: koľko ľudí je tej mienky. Aha! Pretože počet rozhoduje, ak má mať nejaká mienka zmyselnú moc...“

Túto „pravdu“ davu formuje a spravuje verejnosť a tlač (dnes by sme povedali všeobecnejšie: médiá). Verejnosť a tlač nivelizujú (t.j. urovnávajú, znižujú) akúkoľvek význačnosť a skutočnú vážnosť. Nivelizácia, ktorá znamená víťazstvo abstraktnej moci nad jednotlivcom, sa zakladá na matematickej (číselnej) egalite, ktorá stavia vedľa seba sťa rovnocenné to najbezvýznamnejšie s tým najvýznamnejším; a tak pohŕda obdivom a neznesie žiadnu význačnosť, veď svojím pôsobením každú vyčnievajúcu individualitu urovnáva a zahladzuje, t.j. nivelizuje. Človek davový je na jednej strane dokonale znivelizovaný a na strane druhej sám skrz anonymnú verejnosť a tlač spolupôsobí v procese nivelizácie. Dav sa obyčajne „realizuje“ prostredníctvom nivelizácie, ktorá vyjadruje prevahu generácie nad jednotlivcom; kde sa vlna davu (ktorá nie je viac, než módny trend) snaží všetko zrovnať a takto prevalcovať jednotlivca v jeho osobitosti relatívnou pravdou doby. A táto „diktatúra davu“ potom určuje, čo je pravda, dobro, krása a takto zasahuje do všetkých oblastí: spôsobov reči, myslenia, vkusu, cítenia a života, z ktorých prípustné sú len tie, ktoré sú (ako sa dnes s obľubou hovorí) „in“; a prípadne, ak je človek davu vzdorovitejší, podriaďuje sa pre zmenu vkusu alternatívnej menšiny – v čom je tiež len porovnávanie a neosobnosť.

Kierkegaard preto prichádza s celkom kategorickým odmietnutím davu a jeho nároku na pravdu, proti ktorému stavia svoju antitézu: Dav je nepravda – a toto platí vždy. Pretože človek na spôsob bytia davu, unášaný vlnou tohto davu, vôbec nepovažuje za dôležité mať priamy pomer k pravde, a tak nemá žiadne pevné, vlastné presvedčenie, žiadnu ideu, pravdu, s ktorou by sa bytostne identifikoval – preto spôsob jeho existencie môžeme považovať za celkom nepravdivý - neautentický. Naopak, podľa Kierkegaarda platí, že jednotlivec je pravdou, pretože je jedinou skutočnosťou. Jednotlivec (v eminentnom zmysle tohto slova) vie, že k pravde sa treba vzťahovať osobne a priamo, nie prostredníctvom generácie, doby, či sociálnej skupiny. A najvyššiu sebarealizáciu jednotlivec dosahuje v osobnom vzťahu k Pravde samej – k Bohu.

Kierkegaardova kritika doby ústila do radikálnej kritiky štátneho kresťanstva, ktoré sa celkom odcudzilo svojej eticko-náboženskej pôvodnosti – hovoril, že kresťanstvo ako požiadavka a kresťanstvo ako skutočnosť sa ani zďaleka neprekrývajú. Ku koncu života jeho kritika prepukla až do otvoreného sporu s dánskou protestantskou cirkvou, keď okrem iného tvrdil, že cirkev zamenila kvalitu za kvantitu. Tento jeho konflikt s davovým a povrchným kresťanstvom však neznamenal odmietnutie samotného kresťanstva, naopak – Kierkegaard sa celým svojím dielom snažil o návrat k pôvodnej idey kresťanstva, pre ktorú hľadal inšpiráciu najmä v prvotnej mučeníckej cirkvi. Preto tiež hlásal, že byť kresťanom znamená byť nasledovníkom Krista; a žiť pravdu znamená to isté, čo trpieť pre pravdu.