Existenciálna filozofia Sørena Kierkegaarda
(*1813 Kodaň – †1855 Kodaň)

Dánsky filozof a teológ, svojrázny a geniálny mysliteľ Søren Kierkegaard [kirkegór] je jedným z najvýznamnejších predstaviteľov filozofie 19.st. a modernej filozofie vôbec. Je všeobecne považovaný za zakladateľa existenciálnej filozofie a súčasne „praotca“ existencializmu XX. storočia, pretože ako prvý posunul otázku existencie do stredu záujmu filozofie. Medzi jeho najvýznamnejšie diela patria: Buď-alebo (1843), Pojem úzkosti (1844), Štádiá na ceste životom (1845), Konečný nevedecký dodatok k Filozofickým fragmentom (1846), Nemoc k smrti (1848), atď.
Kierkegaardove myšlienky sa rodia v ostrej opozícii voči prevládajúcemu spôsobu myslenia a života jeho doby. Po istej generalizácii môžeme povedať, že Kierkegaard sa vo svojom diele kriticky vyrovnáva s dvoma základnými negatívnymi podnetmi. Za prvé je to Hegelov špekulatívny idealizmus, všezahrňujúci a všetkovysvetľujúci metafyzický systém, v ktorom sa „úbohý“ jednotlivec rozplynie rýchlejšie než dažďová kvapka v mori. Za druhé sú mnohé z Kierkegaardových textov motivované reakciou na plytkosť a bezduchosť doby, v ktorej žil, vrátane povrchnosti a vlažnosti úradného kresťanstva.

Tak prevládajúce metafyzické systémy ako i stav Kierkegaardovej súčasnosti, mali podľa samotného Kierkegaarda spoločného menovateľa: zabudnutosť na existenciu - jednotlivca a jeho vnútro; čoho dôsledkom je potom zarážajúci nedostatok existenciálnej opravdivosti a vášne, ktorá je jej mierou, a na druhej strane všadeprítomné rozliehanie sa bytostnej ľahostajnosti. Kierkegaard sa v tomto duchu vyjadruje v Konečnom nevedeckom dodatku k Filozofickým fragmentom, ktorý tvorí jadro pre pochopenie jeho pojmu existencie: „Mojou zásadnou myšlienkou bolo, že v našej dobe sme vzhľadom k nesmiernemu rozmachu vedenia už zabudli, čo znamená existovať a čo značí vnútrajškovosť, a že na tomto pozadí možno osvetliť neporozumenie medzi špekulatívnou filozofiou a kresťanstvom... Ak ľudia zabudli, čo znamená existovať v náboženskom zmysle, bezpochyby tiež zabudli, čo to znamená existovať ako ľudská bytosť, a preto je nutné im to pripomenúť.“

Azda tou najzákladnejšou filozofickou tézou Kierkegaarda je jeho napohľad provokatívne tvrdenie "subjektivita je pravda", ktoré sa z jeho téz snáď najčastejšie cituje, i keď nie vždy správne chápe a náležito vysvetľuje. Kierkegaard nám touto tézou nechce naznačiť relativitu pravdy, ale chce poukázať na alternatívny postoj k otázke pravdy, keď miesto objektívneho (vedeckého) vzťahu k pravde a skutočnosti stavia subjektívny (t.j. existenciálny) vzťah. „Ak je otázka po pravde vznesená objektívne, je reflektovaná objektívne pravda, ako predmet, ku ktorému sa poznávajúci jedinec vzťahuje... Ak to, k čomu sa vzťahuje nie je nič než pravda, pravdivosť, potom je subjekt v pravde. Ak je otázka po pravde vznesená subjektívne, reflexia je subjektívne upriamená na povahu vzťahu jedinca; pokiaľ je ako tohto vzťahu v pravde, potom je jedinec v pravde, i napriek tomu, že sa takto vzťahuje k nepravde.“

Takže dôležitosť subjektívneho postoja k pravde je v tom, ako sa má subjekt k pravde - k objektu, ktorý môže byť i nepravdou. Potom nezáleží na tom, či je objekt (čo) pravdou, alebo ilúziou, ale akcent leží na vášni, ktorú subjekt prechováva k danému objektu. Vo vášni sa zrkadlí pravdivosť nášho vzťahu k pravde. Kierkegaard k tomu uvádza jeho slávny príklad o opravdivosti viery dvoch ľudí s rôznym prístupom k Pravde. Jeden z nich, hoci má pravdivú predstavu o Bohu, nevzťahuje sa k nemu so všetkou hĺbkou vášne. Druhý, napriek tomu, že uctieva modlu, modlí sa k nej s celou vášňou nekonečna. Tento druhý sa vzťahuje v pravde k Bohu i keď uctieva modlu, a ten prvý sa modlí v nepravde k pravému Bohu a uctieva tak v pravde modlu. Z tohto je zrejmé, ako Kierkegaard uprednostňoval čin a zanietené konanie pred nezainteresovanou reflexiou, t.j. život v pravde pred púhym poznaním pravdy – ako si raz v mladosti poznamenal do svojho denníka: „ide o to nájsť pravdu, ktorá je pravdou pre mňa, nájsť ideu, pre ktorú by som bol ochotný žiť a umrieť…“

To je práve dôvod, prečo Kierkegaard kládol taký nesmierny dôraz na vášeň. Treba si však uvedomiť, že pojmu vášeň prisudzoval celkom iný význam, ako sa mu rozumie dnes. Slovo vášeň sa dnes najčastejšie užíva vo význame zmyselnej túžby, alebo sa ním tiež poukazuje na nižšie vôľové či emocionálne akty, pnutia človeka, ktoré sa vymykajú jeho kontrole a ktoré ním ako vo víre zmietajú a strhávajú ho so sebou. V Kierkegaardovej dobe však bolo slovo vášeň ešte podfarbené istým romantickým pátosom a samotný Kierkegaard ním predovšetkým rozumel bytostné zanietenie (viac či menej blízke gréckemu pathos, t.j. oduševnené nadšenie). Kierkegaardov existenciálny pojem vášne vlastne označuje bytostné stotožnenie sa s nejakou ideou (pravdou) a existovanie v nej. Tým, že človek vášne je bytostne zainteresovaný na vlastnom existovaní, dostáva sa jednak do uzavretej jednoty so sebou samým, ako i do vnútornej konzekvencie so sebou samým. Pretože vášnivo existujúci človek – človek, ktorý je pevne zakotvený vo svojom presvedčení, je takto zo všetkých síl dôsledný a jednotný vo svojich skutkoch. Takýto človek, ktorý má v sebe bytostnú dôslednosť (či už táto spočíva v dôsledkoch dobra alebo zla), sa „nekonečne obáva akejkoľvek nedôslednosti, pretože má nekonečnú predstavu o tom, čo sa z toho môže vyvinúť: že by mohol byť vytrhnutý z totality (t.j. jednoty), v ktorej jeho život záleží.“