Gašpar Šulek bol najmladším filozofom Malohontskej učenej spoločnosti. Narodil sa v roku 1788. myšlienkovo nadväzuje na Kanta, v mnohých otázkach iba kopíruje Kantovo myslenie, niekedy sa však od neho aj odkláňa.
Najvýznamnejším dielom je filozofická úvaha Versuch eines neuen Beweises für das Dasein Gottes – Pokus o nový dôkaz existencie Boha. Tu podal Šulek apagogický dôkaz existencie Božej, čo práve môžeme označiť za odklon od kantovského myslenia. Vychádzal z gnozeologického základu, preto si najprv priblížime jeho gnozeologické stanovisko.

Podľa Šuleka „každú vec, rozumnú, či nerozumnú, poznám len natoľko, nakoľko je predmetom môjho poznania“ a „podstatou každého pojmu je, že vychádza z čistých názorov.“ t. j. vnemov. O tento názor sa neskôr opiera, keď tvrdí, že pretože Boha nevnímame zmyslami, nemôžeme ho poznať ani rozumom.
Šulek tiež poukázal na to, že poznávajúci subjekt poznávaný objekt kvalitatívne mení. Ako príklad uviedol, že „ono niečo, čo mi ukazujú moje zmysly, poznávam ako vrch. Bolo by pošetilosťou a protirečením pochybovať o onom osebe jestvujúcom, ktoré pôsobilo na mňa, ako určitým spôsobom poznávajúci subjekt, pri vzniku predstavy o vrchu, alebo upierať javu vrchu, empiricky mi danému, všetky predikáty preto, lebo o vrchu o sebe nemôžem nič tvrdiť. Napriek tomu priznávam svojej predstave vrchu objektívnu realitu, v praxi sa riadim vždy podľa toho a zisťujem, že je pravdivá.“ Šulek teda poukázal na kvalitatívny rozdiel medzi vecou osebe a poznatkom o nej.

Čas a priestor považoval za a priori dané formy zmyslového nazerania. Vedenie sa totiž podľa neho získava dvojakým spôsobom: nazeraním, čiže vnímaním, získaným zmyslami, a pojmami. Prvý spôsob sa delí na vedenie apriórne čiže čisté a aposteriórne čiže empirické. Prijímal Kantov názor o „čistej forme zmyslovosti“ alebo o „čistom názore“. Touto formou ako princípom apriórneho poznania je čas a priestor. Nie je známe, či Šulek prijímal aj kantovský apriorizmus ohľadom kategórií, niet však dôvodu predpokladať, že nie.

Kým Kant tvrdil, že existenciu Boha nemožno dokázať, Šulek, hoci stojaci na jeho pozíciách, sa o to pokúsil svojim apagogickým dôkazom, t. j. dokázaním jeho existencie z nemohúcnosti všetkých jej dôkazov. Súhlasil s tým, že „zákony našej poznávacej mohúcnosti platia len na poli skúsenosti. A keďže na tomto poli „Boha nehľadáme“, a keďže „Boha pozná len Boh“, Šulek vidí, že všetky dôkazy Boha padajú. Avšak to platí len vo sfére rozumu. Preto stavia svoj dôkaz na viere, ktorú si postuluje špekulatívny i praktický rozum. Špekulatívny rozum túži po jednote, súlade a vyrovnaní vecí vo svete, po niečom nepodmienenom, ako príčine všetkého. „Musí teda predpokladať nepodmienený, najreálnejší zvrchovane rozumný princíp sveta“, a tým je Boh. V empirickom svete ho nenachádza, preto ho musí nájsť nad ním, v transcendentne. Druhý postulát vychádza z praktického rozumu. Aby bolo možné mravné konanie v zmyslovom svete, ktoré ako bezpodmienečné predpisuje praktický rozum, je nutný predpoklad slobody konania a musí sa k nemu tiež pripojiť presvedčenie, že poslušnosť voči tomuto predpisu bude odmenená primeranou blaženosťou. „No ani jedno ani druhé si nemožno myslieť bez rozumného, mravného usporiadateľa sveta.“ Rozumová teória i prax si teda pri viere v boha nijakým spôsobom neprotirečia.

Šulekov apagogický dôkaz Boha teda spočíva v tomto: nedokázateľnosť jestvovania Boha je daná už jeho ideou, t. j. že Boh je nadzmyslové, neohraničené, nekonečné bytie. Vyplýva to aj z faktu, že s Bohom sa v zmyslovej skúsenosti nestretávame, lebo keby áno, znamenalo by to, že je časovo i priestorovo určený, ohraničený, konečný atď. Ako hovorí o ňom jeho idea, on však taký nie je, a preto tvrdenie, že Boha nemožno dokázať, je najlepším dôkazom, že ozaj jestvuje.