Úvod
Každé hľadanie a pátranie po spôsobe života paleolitického človeka so sebou prináša veľké množstvo ťažkostí. Zo stôp, ktoré nachádzame ako následky jeho činnosti, môžeme vy-čítať veľmi málo. Archeologické výskumy nám dávajú len pozos-tatky veľmi malej čitateľnosti. Taktiež oblasti, o ktorých nám tieto pozostatky vydávajú svedectvá, pokrývajú len veľmi malú časť z celkovej činnosti človeka doby kamennej. Môžeme sa z nich dozvedieť niečo o jeho spôsobe obživy, o technikách lovu, o tom, ako a kde býval atď. Avšak celý myšlienkový kon-text ostáva na úrovni čisto archeologického bádania skrytý. V posledných desiatkach rokov sa stále viac uplatňuje metóda pri ktorej sa do poznatkov o archaických kultúrach popri vý-sledkoch z archeológie zapájajú i výsledky získané analogic-kým porovnávaním odhadovaných činností človeka paleolitu s činnosťami vykonávanými človekom žijúcim na zhruba rovnakej úrovni dnes. Známym je príklad Reichel-Dolmatoffa, ktorý v roku 1966 podal veľmi podrobný opis pohrebu mladého dievča-ťa u Indiánov Koga žijúcich v Sierre Nevade de Santa Marta v Kolumbii. Opísaný obrad sa vyznačoval veľkou duchovnou hĺbkou, pozostáva z mnohých úkonov, z ktorých každý mal svoju osobitú symboliku a duchovný rozmer. Avšak archeológ, ktorý by takýto hrob neskôr objavil, by našiel len kostru a pár ka-mienkov a mušlí. “Pre archeologické doklady je príznačné, že obmedzujú a ochudobňujú informácie, ktoré sú schopné prená-šať.“, píše Elliade. Tak ako by z nich nemohol spätne zrekonštruovať daný pohreb, nemôžme ani my vyčítať duchovný roz-mer života paleolitických ľudí z vykopávok ich doby. No a k tomuto duchovnému rozmeru samozrejme patria aj archetypálne etické princípy, ktorým by som sa rád venoval v tejto práci.

Prvý pohľad na problém
Ako som už v úvode naznačil, pri pomenúvaní archetypálnych etických princípov v správaní paleolitického človeka sa nemôžme chytiť žiadnych rukolapných, empirických dôkazov. Musíme vychádzať len z analógií, archeologických, antropolo-gických, psychoanalytických a religionistických teórií a predpokladov. Ešte v nedávnej minulosti bolo vo vedeckej obci takmer neprípustné hovoriť o duchovnom aspekte života ľudí doby kamennej. Ale, ako hovorí Elliade, „takýto názor je myl-ný, a navyše má nepriaznivý vplyv na poznanie človeka. Homo faber bol aj homo ludens, sapiens a religiosus. “História človeka sa podľa Elliadeho začína „prekonaním stavu primá-tov“, teda vzpriamením sa zo štyroch končatín na dve. Pri tomto procese sa človek ocitá akoby vrhnutý do nového, nezná-meho priestoru a vystupuje pred neho potreba sa v ňom zorien-tovať. Podobným spôsobom tu zrejme paleolitický človek preko-náva staré, živočíšne hierarchické usporiadanie svorky či tlupy a vstupuje do prostredia, ktoré vyžaduje vytvorenie no-vého systému vzťahov ako medzi členmi skupiny, tak i s okolnou realitou. Hľadanie alebo definícia nejakého pojmu dobra u tohto typu človeka a spoločnosti by asi len odviedla našu pozornosť od faktorov, ktoré ovplyvňovali tú časť jeho správania, ktorú by sme dnes nazvali etickou. Bolo by len zbytočne zavádzajúce sústrediť pozornosť len na jeden z nich a odvádzať od neho nejakú siahodlhú etickú koncepciu, lebo práve rôznorodosť týchto faktorov a skĺbenie ich vplyvov boli rozhodujúce pri modelovaní vzťahov týchto jedincov k okolitému svetu.

Predchádzanie a vyhýbanie sa bolesti
Zámerne začínam týmto faktorom, lebo ho u paleolitického človeka pokladám za základný. Mnohí by mi azda oponovali, že prvotným impulzom správania sa človeka ako v minulosti, tak i dnes, je strach zo smrti, a jemu že je podriadené všetko ostatné. Ako dôkaz svojich tvrdení by zrejme uviedli pud sebazáchovy. Ja sa oproti tomu domnievam, že strach zo smrti, ak aj bol u paleolitických ľudí prítomný, zaujímal oproti snahe vyhnúť sa bolesti submisívnu polohu. Vychádzam pritom z toho, že chápanie smrti na tejto úrovni vývoja človeka sa diametrálne líši od jej dnešného chápania. Paleolitický človek podľa mňa nežil v stálom uvedomení si svojej smrteľnosti, ale skôr len v uvedomení si svojej zraniteľnosti. Reflektovať smrť a reagovať na ňu musel len pri činnostiach ako lov či pri smrti člena skupiny. Vždy reflektoval len smrť iného jedinca (nezáleží na tom, či išlo o človeka či zviera), nezamýšľal sa nad svojou vlastnou. S tým súvisí aj možnosť voľby života alebo smrti.