Zatiaľ čo dnešný človek má možnosť spáchať samovraždu, človek doby kamennej mohol rozhodovať len o živote a smrti iného jedinca, niečo ako samovraždu podľa mňa nepoznal. Pri takomto chápaní smrti sa mi teda nezdá vhodné považovať strach z nej za určujúci faktor správania sa človeka danej doby. Naproti tomu bolesť tu pôsobila ako stály fenomén a nebolo potrebné nejako sa nad ňou zamýšľať a analyzovať ju, jednoducho bola spájaná s konkrétnymi činnosťami, situáciami a javmi a bolo potrebné sa tieto činnosti, situácie a javy naučiť včas rozoznať a vhodnou reakciou sa bolesti vyhnúť. Ak napríklad takýto človek našiel stopu, alebo zavetril medveďa, bolo pre neho životne dôležité buď sa mu vyhnúť, alebo informovať „kolegov“ a vydať sa na lov. V prvom prípade by sa snažil bolesti úplne vyhnúť, v tom druhom by sa snažil jej prípadný výskyt minimalizovať, a aj to nie samoúčelne, ale v záujme predídenia inej bolesti, a to hladu. Tu môžeme pozorovať aj rozoznávanie rôznych druhov bolesti a ich zoradenie do určitej hierarchie. Koniec-koncov, takéto správanie má svoj viditeľný základ v pudovom, inštinktívnom správaní zvierat. Zatiaľ čo u zvieraťa tvorí celú bázu, na ktorej stojí každá jeho reakcia na vonkajší podnet, u človeka k tomuto pristupuje aj uvedomenie si seba samého a vlastné slobodné rozhodovanie.

Toto by teda mohol byť náš východiskový bod, z ktorého by sme mohli postupovať pri našom pokuse nájsť pravzory a základy ľudského správania sa. Avšak keby sme sa uspokojili s dosiahnutým, redukciou správania sa paleolitického človeka len na vyhýbanie sa bolesti a boj o vlastný holý život, mnoho z pamiatok, ktoré sa našli ako pozostatky jeho činnosti, by v tomto schémate nemalo svoj význam či zmysel. Ako by sme v ňom vysvetlili vznik nástenných malieb, načo by vznikali sošky žien – Venuše, aký zmysel by mali pohreby? Pri snahe odpovedať na tieto otázky si chtiac-nechtiac musíme predsta-viť svet očami polonahého divocha uprostred lesa, predstaviť si, s čím všetkým prichádza do styku a ako na to asi reaguje. A tu niekde nachádzame ďalšie kúsky mozaiky.

Pán zvierat, iniciačné obrady, pohreby a počiatky mýtu
„Mystická spolupatričnosť so zverou v konečnom dôsledku odhaľuje príbuznosť medzi ľudskými spoločenstvami a živočíšnym svetom. Zabiť štvanú zver alebo neskôr domáce zviera sa rovná obetovaniu, pri ktorom sú obete navzájom za-meniteľné.“, píše Elliade. Paleolitický človek bol obdarený predstavivosťou a fantáziou. Po počiatočnom uvrhnutí do ne-známej reality bolo pre neho nevyhnutné vytvoriť si vo vníma-nom systém a vnímané jednotliviny spojiť do vzťahov. Keďže väčšina takýchto vzťahov mu ostávala skrytá, musel si tieto domyslieť, predstaviť si silu či sily, ktoré okolo neho spô-sobovali veci inak pre neho nevysvetliteľné. Ako vyplynulo z pozorovania súčasných loveckých národov, “pre primitívnych lovcov sú zvieratá bytosti podobné ľuďom, no pripisovali im nadprirodzenú moc; lovci veria, že sa človek môže premeniť na zviera a naopak; že duše mŕtvych môžu vniknúť do zvierat; a napokon, že existujú tajomné vzťahy medzi individuálnym človekom a zvieraťom.“

Do takejto atmosféry vstupuje archetypálna Najvyššia bytosť, Pán zvierat, bytosť, ktorá ochraňuje zver i lovcov, stepných duchov aj duchov rozličných druhov zvierat. Navyše bdie nad tým, aby lovec zabil iba to, čo potrebuje na obživu, a aby potrava nevyšla nazmar. Ku komunikácii s takýmito entitami slúžili najrôznejšie obrady a rituály, pri ktorých sa podľa všetkého využívali rôzne šamanské praktiky, techniky tranzu a extázy (kruhový tanec ai.).“Mystická spolupatričnosť medzi skupinou lovcov a zverou je navyše predpokladom istého množstva profesionálnych tajomstiev, ktoré poznali výlučne muži; nuž a takéto tajomstvá sa odovzdávajú dospievajúcim mládencom prostredníctvom iniciačných obradov.“ Tu nachádzame druhý faktor, ktorý popri predchádzaní bolesti modeluje správanie paleolitického človeka – snaha o ovplyvnenie budúcich dejov za účelom vlastného prospechu. Pri iniciačných obradoch sa toto umenie meniť okolnú realitu predávalo z generácie na generáciu, mladíci mali vedome získavať schopnosti ovplyvňovať svet okolo seba a tým ho pretvárať pre vlastné potreby. Môžeme si tu všimnúť, že na rozdiel od snahy vyhnúť sa bolesti, ktorá ešte môže byť odvodzovaná od živočíšneho správania sa, snaha vedome prevárať realitu okolo seba k vlastnému prospechu je výlučne ľudská.