Ak však tento faktor preskúmame podrobnejšie, nakoniec predsa len zistíme, že je zahrnutý v prvom, lebo tento vlastný prospech ničím iným ako snahou o predídenie bolesti nie je. Myslím však, že zaujímavá je práve tá cesta a ten spôsob, akým sa títo naši predkovia snažili zasahovať do reality okolo seba. Na druhej strane dnes existuje množstvo filozofických a psychologických koncepcií, podľa ktorých možno celé správanie sa moderného človeka označiť za vyhýbanie sa bolesti, ktoré sa od toho pôvodného kvalitatívne i kvantitatívne líši, no stojí na tých istých základoch. Vo svetle takýchto názorov by bolo vysvetľovanie všetkých príčin ľudského správania z vyhýbania sa bolesti prípustné, no len s pripomienkou, že je potrebné preskúmať všetky cesty a spôsoby, akými sa toto vyhýbanie deje, čo všetko sa k nemu využíva. Veľmi ťažké potom bude obhájiť tieto pozície pri otázkach spojených s obradmi a rituálmi spojenými s pochovávaním mŕtvych. Jedinou teóriou podporujúcou tieto tvrdenia by bola tá, že paleolitický ľudia pochovávali mŕtvych preto, lebo sa báli, že znova ožijú a prídu im ublížiť. Táto koncepcia sa však zdá byť pravdepodobná len v pár prípadoch, v niektorých z nich sa dalo po obhliadnutí pozostatkov určiť, že pochovávaný trpel psychickou poruchou sprevádzanou vysokou mierou agresivity, takže je možné, že boli pochovaní za živa a teda že predmety privalené na hrob (veľké kamene, mamutie kly) mu mali naozaj zabrániť sa z neho dostať von.

Pri väčšine ostatných hrobov však toto vysvetlenie nielen že nepostačuje, ale je priam neprípustné. Nepriamo to dosvedčuje aj v úvode spomínaný opis pohrebu kmeňa Koga. Pri pohreboch tohto typu jeho účastníkom nehrozí nijaké nebezpečenstvo a jediná bolesť by tu mohla byť bolesť zo straty člena skupiny. Akým spôsobom by sa bolesti tohto typu dalo predísť pochovaním mŕtveho ostáva neznámou. Tu už do deja zasahujú prvé mýty a predstavy o posmrtnom živote. Ich obsah nám ostáva utajený a zo známych mýtov primitívnych národov sa o ňom môžeme lem dohadovať, avšak dokázať jeho neexistenciu by bola prinajmenšom neľahká úloha. Elliade píše, že “vcelku možno prijať tvrdenie, že paleolitickí ľudia dôverne poznali niektoré mýty, v prvom rade kozmogonické mýty a mýty počiatku.“ a mne neostáva, než s ním súhlasiť. Prítomnosť mýtov totiž dostatočne osvetľuje problematiku pohrebov. Z bezdôvodného zahrabávania mŕtvol sa tak zrazu stáva odprevádzanie duše na druhý svet či k znovuzrodeniu (poloha plodu). Teda snaha o zachovanie mýtom stanoveného poriadku sveta nám tu vystupuje ako tretí faktor doplňujúci prvé dva. A ak sa nad nimi lepšie zamyslíme, môžeme sledovať tri línie, ktoré ovplyvňujú naše správanie doteraz. Snaha predchádzať bolesti reprezentuje náš živočíšny základ a najnižšie pudy. Snaha meniť realitu k svojmu prospechu reprezentuje naše ľudské ego, Ja. Snaha o zachovanie mýtom stanoveného poriadku reprezentuje naše duchovné, pravé Ja.