Etické princípy u paleolitického človeka

Úvod
Každé hľadanie a pátranie po spôsobe života paleolitického človeka so sebou prináša veľké množstvo ťažkostí. Zo stôp, ktoré nachádzame ako následky jeho činnosti, môžeme vy-čítať veľmi málo. Archeologické výskumy nám dávajú len pozos-tatky veľmi malej čitateľnosti. Taktiež oblasti, o ktorých nám tieto pozostatky vydávajú svedectvá, pokrývajú len veľmi malú časť z celkovej činnosti človeka doby kamennej. Môžeme sa z nich dozvedieť niečo o jeho spôsobe obživy, o technikách lovu, o tom, ako a kde býval atď. Avšak celý myšlienkový kon-text ostáva na úrovni čisto archeologického bádania skrytý. V posledných desiatkach rokov sa stále viac uplatňuje metóda pri ktorej sa do poznatkov o archaických kultúrach popri vý-sledkoch z archeológie zapájajú i výsledky získané analogic-kým porovnávaním odhadovaných činností človeka paleolitu s činnosťami vykonávanými človekom žijúcim na zhruba rovnakej úrovni dnes. Známym je príklad Reichel-Dolmatoffa, ktorý v roku 1966 podal veľmi podrobný opis pohrebu mladého dievča-ťa u Indiánov Koga žijúcich v Sierre Nevade de Santa Marta v Kolumbii. Opísaný obrad sa vyznačoval veľkou duchovnou hĺbkou, pozostáva z mnohých úkonov, z ktorých každý mal svoju osobitú symboliku a duchovný rozmer. Avšak archeológ, ktorý by takýto hrob neskôr objavil, by našiel len kostru a pár ka-mienkov a mušlí. “Pre archeologické doklady je príznačné, že obmedzujú a ochudobňujú informácie, ktoré sú schopné prená-šať.“, píše Elliade. Tak ako by z nich nemohol spätne zrekonštruovať daný pohreb, nemôžme ani my vyčítať duchovný roz-mer života paleolitických ľudí z vykopávok ich doby. No a k tomuto duchovnému rozmeru samozrejme patria aj archetypálne etické princípy, ktorým by som sa rád venoval v tejto práci.

Prvý pohľad na problém
Ako som už v úvode naznačil, pri pomenúvaní archetypálnych etických princípov v správaní paleolitického človeka sa nemôžme chytiť žiadnych rukolapných, empirických dôkazov. Musíme vychádzať len z analógií, archeologických, antropolo-gických, psychoanalytických a religionistických teórií a predpokladov. Ešte v nedávnej minulosti bolo vo vedeckej obci takmer neprípustné hovoriť o duchovnom aspekte života ľudí doby kamennej. Ale, ako hovorí Elliade, „takýto názor je myl-ný, a navyše má nepriaznivý vplyv na poznanie človeka. Homo faber bol aj homo ludens, sapiens a religiosus. “História človeka sa podľa Elliadeho začína „prekonaním stavu primá-tov“, teda vzpriamením sa zo štyroch končatín na dve. Pri tomto procese sa človek ocitá akoby vrhnutý do nového, nezná-meho priestoru a vystupuje pred neho potreba sa v ňom zorien-tovať. Podobným spôsobom tu zrejme paleolitický človek preko-náva staré, živočíšne hierarchické usporiadanie svorky či tlupy a vstupuje do prostredia, ktoré vyžaduje vytvorenie no-vého systému vzťahov ako medzi členmi skupiny, tak i s okolnou realitou. Hľadanie alebo definícia nejakého pojmu dobra u tohto typu človeka a spoločnosti by asi len odviedla našu pozornosť od faktorov, ktoré ovplyvňovali tú časť jeho správania, ktorú by sme dnes nazvali etickou. Bolo by len zbytočne zavádzajúce sústrediť pozornosť len na jeden z nich a odvádzať od neho nejakú siahodlhú etickú koncepciu, lebo práve rôznorodosť týchto faktorov a skĺbenie ich vplyvov boli rozhodujúce pri modelovaní vzťahov týchto jedincov k okolitému svetu.

Predchádzanie a vyhýbanie sa bolesti
Zámerne začínam týmto faktorom, lebo ho u paleolitického človeka pokladám za základný. Mnohí by mi azda oponovali, že prvotným impulzom správania sa človeka ako v minulosti, tak i dnes, je strach zo smrti, a jemu že je podriadené všetko ostatné. Ako dôkaz svojich tvrdení by zrejme uviedli pud sebazáchovy. Ja sa oproti tomu domnievam, že strach zo smrti, ak aj bol u paleolitických ľudí prítomný, zaujímal oproti snahe vyhnúť sa bolesti submisívnu polohu. Vychádzam pritom z toho, že chápanie smrti na tejto úrovni vývoja človeka sa diametrálne líši od jej dnešného chápania. Paleolitický človek podľa mňa nežil v stálom uvedomení si svojej smrteľnosti, ale skôr len v uvedomení si svojej zraniteľnosti. Reflektovať smrť a reagovať na ňu musel len pri činnostiach ako lov či pri smrti člena skupiny. Vždy reflektoval len smrť iného jedinca (nezáleží na tom, či išlo o človeka či zviera), nezamýšľal sa nad svojou vlastnou. S tým súvisí aj možnosť voľby života alebo smrti.
Zatiaľ čo dnešný človek má možnosť spáchať samovraždu, človek doby kamennej mohol rozhodovať len o živote a smrti iného jedinca, niečo ako samovraždu podľa mňa nepoznal. Pri takomto chápaní smrti sa mi teda nezdá vhodné považovať strach z nej za určujúci faktor správania sa človeka danej doby. Naproti tomu bolesť tu pôsobila ako stály fenomén a nebolo potrebné nejako sa nad ňou zamýšľať a analyzovať ju, jednoducho bola spájaná s konkrétnymi činnosťami, situáciami a javmi a bolo potrebné sa tieto činnosti, situácie a javy naučiť včas rozoznať a vhodnou reakciou sa bolesti vyhnúť. Ak napríklad takýto človek našiel stopu, alebo zavetril medveďa, bolo pre neho životne dôležité buď sa mu vyhnúť, alebo informovať „kolegov“ a vydať sa na lov. V prvom prípade by sa snažil bolesti úplne vyhnúť, v tom druhom by sa snažil jej prípadný výskyt minimalizovať, a aj to nie samoúčelne, ale v záujme predídenia inej bolesti, a to hladu. Tu môžeme pozorovať aj rozoznávanie rôznych druhov bolesti a ich zoradenie do určitej hierarchie. Koniec-koncov, takéto správanie má svoj viditeľný základ v pudovom, inštinktívnom správaní zvierat. Zatiaľ čo u zvieraťa tvorí celú bázu, na ktorej stojí každá jeho reakcia na vonkajší podnet, u človeka k tomuto pristupuje aj uvedomenie si seba samého a vlastné slobodné rozhodovanie.

Toto by teda mohol byť náš východiskový bod, z ktorého by sme mohli postupovať pri našom pokuse nájsť pravzory a základy ľudského správania sa. Avšak keby sme sa uspokojili s dosiahnutým, redukciou správania sa paleolitického človeka len na vyhýbanie sa bolesti a boj o vlastný holý život, mnoho z pamiatok, ktoré sa našli ako pozostatky jeho činnosti, by v tomto schémate nemalo svoj význam či zmysel. Ako by sme v ňom vysvetlili vznik nástenných malieb, načo by vznikali sošky žien – Venuše, aký zmysel by mali pohreby? Pri snahe odpovedať na tieto otázky si chtiac-nechtiac musíme predsta-viť svet očami polonahého divocha uprostred lesa, predstaviť si, s čím všetkým prichádza do styku a ako na to asi reaguje. A tu niekde nachádzame ďalšie kúsky mozaiky.

Pán zvierat, iniciačné obrady, pohreby a počiatky mýtu
„Mystická spolupatričnosť so zverou v konečnom dôsledku odhaľuje príbuznosť medzi ľudskými spoločenstvami a živočíšnym svetom. Zabiť štvanú zver alebo neskôr domáce zviera sa rovná obetovaniu, pri ktorom sú obete navzájom za-meniteľné.“, píše Elliade. Paleolitický človek bol obdarený predstavivosťou a fantáziou. Po počiatočnom uvrhnutí do ne-známej reality bolo pre neho nevyhnutné vytvoriť si vo vníma-nom systém a vnímané jednotliviny spojiť do vzťahov. Keďže väčšina takýchto vzťahov mu ostávala skrytá, musel si tieto domyslieť, predstaviť si silu či sily, ktoré okolo neho spô-sobovali veci inak pre neho nevysvetliteľné. Ako vyplynulo z pozorovania súčasných loveckých národov, “pre primitívnych lovcov sú zvieratá bytosti podobné ľuďom, no pripisovali im nadprirodzenú moc; lovci veria, že sa človek môže premeniť na zviera a naopak; že duše mŕtvych môžu vniknúť do zvierat; a napokon, že existujú tajomné vzťahy medzi individuálnym človekom a zvieraťom.“

Do takejto atmosféry vstupuje archetypálna Najvyššia bytosť, Pán zvierat, bytosť, ktorá ochraňuje zver i lovcov, stepných duchov aj duchov rozličných druhov zvierat. Navyše bdie nad tým, aby lovec zabil iba to, čo potrebuje na obživu, a aby potrava nevyšla nazmar. Ku komunikácii s takýmito entitami slúžili najrôznejšie obrady a rituály, pri ktorých sa podľa všetkého využívali rôzne šamanské praktiky, techniky tranzu a extázy (kruhový tanec ai.).“Mystická spolupatričnosť medzi skupinou lovcov a zverou je navyše predpokladom istého množstva profesionálnych tajomstiev, ktoré poznali výlučne muži; nuž a takéto tajomstvá sa odovzdávajú dospievajúcim mládencom prostredníctvom iniciačných obradov.“ Tu nachádzame druhý faktor, ktorý popri predchádzaní bolesti modeluje správanie paleolitického človeka – snaha o ovplyvnenie budúcich dejov za účelom vlastného prospechu. Pri iniciačných obradoch sa toto umenie meniť okolnú realitu predávalo z generácie na generáciu, mladíci mali vedome získavať schopnosti ovplyvňovať svet okolo seba a tým ho pretvárať pre vlastné potreby. Môžeme si tu všimnúť, že na rozdiel od snahy vyhnúť sa bolesti, ktorá ešte môže byť odvodzovaná od živočíšneho správania sa, snaha vedome prevárať realitu okolo seba k vlastnému prospechu je výlučne ľudská.
Ak však tento faktor preskúmame podrobnejšie, nakoniec predsa len zistíme, že je zahrnutý v prvom, lebo tento vlastný prospech ničím iným ako snahou o predídenie bolesti nie je. Myslím však, že zaujímavá je práve tá cesta a ten spôsob, akým sa títo naši predkovia snažili zasahovať do reality okolo seba. Na druhej strane dnes existuje množstvo filozofických a psychologických koncepcií, podľa ktorých možno celé správanie sa moderného človeka označiť za vyhýbanie sa bolesti, ktoré sa od toho pôvodného kvalitatívne i kvantitatívne líši, no stojí na tých istých základoch. Vo svetle takýchto názorov by bolo vysvetľovanie všetkých príčin ľudského správania z vyhýbania sa bolesti prípustné, no len s pripomienkou, že je potrebné preskúmať všetky cesty a spôsoby, akými sa toto vyhýbanie deje, čo všetko sa k nemu využíva. Veľmi ťažké potom bude obhájiť tieto pozície pri otázkach spojených s obradmi a rituálmi spojenými s pochovávaním mŕtvych. Jedinou teóriou podporujúcou tieto tvrdenia by bola tá, že paleolitický ľudia pochovávali mŕtvych preto, lebo sa báli, že znova ožijú a prídu im ublížiť. Táto koncepcia sa však zdá byť pravdepodobná len v pár prípadoch, v niektorých z nich sa dalo po obhliadnutí pozostatkov určiť, že pochovávaný trpel psychickou poruchou sprevádzanou vysokou mierou agresivity, takže je možné, že boli pochovaní za živa a teda že predmety privalené na hrob (veľké kamene, mamutie kly) mu mali naozaj zabrániť sa z neho dostať von.

Pri väčšine ostatných hrobov však toto vysvetlenie nielen že nepostačuje, ale je priam neprípustné. Nepriamo to dosvedčuje aj v úvode spomínaný opis pohrebu kmeňa Koga. Pri pohreboch tohto typu jeho účastníkom nehrozí nijaké nebezpečenstvo a jediná bolesť by tu mohla byť bolesť zo straty člena skupiny. Akým spôsobom by sa bolesti tohto typu dalo predísť pochovaním mŕtveho ostáva neznámou. Tu už do deja zasahujú prvé mýty a predstavy o posmrtnom živote. Ich obsah nám ostáva utajený a zo známych mýtov primitívnych národov sa o ňom môžeme lem dohadovať, avšak dokázať jeho neexistenciu by bola prinajmenšom neľahká úloha. Elliade píše, že “vcelku možno prijať tvrdenie, že paleolitickí ľudia dôverne poznali niektoré mýty, v prvom rade kozmogonické mýty a mýty počiatku.“ a mne neostáva, než s ním súhlasiť. Prítomnosť mýtov totiž dostatočne osvetľuje problematiku pohrebov. Z bezdôvodného zahrabávania mŕtvol sa tak zrazu stáva odprevádzanie duše na druhý svet či k znovuzrodeniu (poloha plodu). Teda snaha o zachovanie mýtom stanoveného poriadku sveta nám tu vystupuje ako tretí faktor doplňujúci prvé dva. A ak sa nad nimi lepšie zamyslíme, môžeme sledovať tri línie, ktoré ovplyvňujú naše správanie doteraz. Snaha predchádzať bolesti reprezentuje náš živočíšny základ a najnižšie pudy. Snaha meniť realitu k svojmu prospechu reprezentuje naše ľudské ego, Ja. Snaha o zachovanie mýtom stanoveného poriadku reprezentuje naše duchovné, pravé Ja.