„V koherentnej perspektíve sveta život nevyhnuteľne predpokladá do nedohľadnej minulosti siahajúci predživot.“(3) Vo vývoji tiež definuje dva druhy psychických e-nergií, vlastných každej vesmírnej entite – radiálnu a tangenciálnu. Tangenciálna energia „spriaha daný prvok so všetkými ostatnými prvkami toho istého rádu (tj. rovnakej komplexnosti i „stredovosti“)“, radiálna „ho priťahuje smerom k stále komplexnejším a centrovanejším stavom, smerom vpred.“(4) Postupným nárastom oboch týchto energií sa prvky organizujú do stále zložitejších štruktúr, na Zemi sa objavuje človek a po tom, čo sa množením rozšíri po celej jej ploche, dospeje „do dnešného stavu, kedy dohromady tvoríme skoro jednoliatu masu poľudštenej látky“(5), ktorá sa od všetkého predchádzajúceho líši reflexiou, myslením a teda tvorí najvyšší možný stupeň evolúcie hmoty* na Ze-mi. Na tomto mieste sa prebytok radiálnej energie začína prejavovať úplne novým spôsobom, budovaním duchovných hodnôt, ktorých nahromadením sa vytvorí duch Zeme. „Za všetkými konfliktmi znepriatelených ríš nás čaká mier v dobývaní a práca v radosti, pri vnútornom budovaní sústredeného celku sveta, v jednomyseľnom budovaní ducha Ze-me.“(6) No a práve prostredníctvom tohto bodu, v ktorom sa zjednotí vedomie celého ľudstva, sa vývoj našej planéty pohne k svojmu finálnemu cieľu, k bodu Omega. „V bode Ome-ga sa podľa definície sčítava a zhromažďuje výkvet a celok všetkého vedomia, ktoré noogenéza postupne na Zemi uvoľni-la.“
Teda celkom a tým aj ústredným bodom celej Teilhardovej koncepcie je práve tento bod, v ktorom nakoniec splynú energie celého univerza a tým dosiahne svoje naplnenie.

Capra
Celok: Vesmír ako nekonečný prepojený systém, v ktorom všetko so všetkým súvisí, riadený vyšším princípom, prístupným len intuitívnemu nazeraniu v mystickej skúsenosti. Capra tento princíp prirovnáva k hinduistickému princípu Brahma, inkarnovanému v Šivovi, ktorý „povstáva zo Svojho vytrženia a tancujúc vysiela nehybnou hmotou pulzujúce vlny precitajúceho zvuku a hľa! Aj hmota tancuje...“(8)
Capra sa podujal v svojej knihe zblížiť dva naoko veľmi vzdialené pohľady na realitu: pohľad fyzika, študujúceho javy na subatomárnej úrovni, a pohľad východného mystika, nazerajúceho svet v jeho plnosti cez meditáciu a zážitok osvietenia alebo prebudenia. Západná veda sa po tisícročiach pokusov o analytické a čisto rozumové uchopenie reality dostala do veľkých problémov, keď pri skúmaní mikrokozmu i makrokozmu narazila na javy, na ktorých vysvetlenie logika jednoducho nestačí. „Ak sa spýtame napríklad, či poloha elektrónu zostáva rovnaká, musíme povedať „nie“; ak sa spýtame, či sa poloha elektrónu časom mení, musíme povedať „nie“;ak sa spýtame, či je elektrón v pokoji, musíme povedať „nie“;ak sa spýtame, či je v pohybe, musíme povedať „nie“.(9) S takou istou situáciou sa mudrci východu stretávajú od nepamäti.

Ale keďže mystické myslenie vyrastá na protikladoch, nie je pre nich žiadnym prekvapením. V tradíciách hinduizmu, buddhizmu i taoizmu sa vedecké skúmanie pokladá za apriori obmedzené a čiastkové, keďže nikdy nebude schopné podať vyčerpávajúci a úplný obraz reality. V závere Taa fyziky je však vyslovená nádej, že vďaka „bootstrapovej“ teórii nakoniec vedci budú schopní vytvoriť model reality, ktorý bude konzistentný zvnútra a aspoň sa tak priblížiť „mnohostrannému“ a „mnohorozmernému“ pohľadu mystika. Tak bude možné tieto dva prístupy spraviť užitočné pre tú istú vec - pochopenie celku univerza na rozumovej i intuitívnej úrovni. Vďaka vhľadu mystikov dostaneme predstavu o univerze ako nekonečnom cyklickom tanci energie, ktorá je sa-ma sebe určujúcim princípom a celá naša rôznorodá skutočnosť je len jej nekonečne mnohorakým zobrazením.