Vďaka výsledkom modernej fyziky uvidíme to isté, ale cez tanec zhlukov energií subatomárnych častí, ktoré sa všetky navzájom ovplyvňujú a dokopy vytvárajú koherentný, súdržný celok, neschopný existovať ani bez jednej z nich. „V modernej fyzike sme teraz rozdelili svet nie na rozličné skupiny objektov, ale na rozličné skupiny spojení... To, čo sa dá rozoznať, je druh spojenia, ktoré je v istom jave najdôležitejšie... Svet sa tak javí ako zložitá spleť udalostí, v ktorých sa striedajú alebo prekrývajú alebo kombinujú spojenia rozličného druhu a určujú tak stavbu cel-ku.“(10) Nad jednotlivosť a rôznorodosť tu teda nakoniec vystupuje jednotiaci inteligibilný princíp celku, dávajúci zmysel všetkému jestvujúcemu i sebe samému.

A práve pochopením, či skôr nahliadnutím tohto princípu a tým celku ako takého, máme podľa Capru možnosť pochopiť aj naše miesto v ňom. Ale o tom viac v druhej časti práce.

Prienik
Napriek tomu, že títo dvaja páni pristupovali k problému pochopenia univerza z veľmi odlišných stanovísk a s diametrálne odlišným svetonázorom, ich koncepcie vykazujú mnoho spoločných znakov.
- obaja vychádzajú z mnohosti a rôznorodosti sveta, teda častí, hľadajúc pritom jednotiaci princíp, na základe ktorého univerzum, teda celok, potom dáva zmysel.
- obaja využívajú výsledky modernej vedy svojej doby ako základ pre svoje koncepcie, zároveň však transcendujú nad vedu a v empirických faktoch vidia prejavy nadempirických princípov.

- napriek rozdielnym prístupom k dejinnosti sa v tejto o-tázke podľa mňa bezproblémovo dopĺňajú. Na jednej strane Capra nikde nevylučuje, že jeho cyklický vesmír sa v konečnom dôsledku nehýbe niekam, takže sa môže hýbať aj k bodu Omega. To vlastne zdôrazňuje aj samotný pojem Tao – cesta a cieľ cesty zároveň. Nemal Teilhard pri bode Omega na mysli v podstate to isté? Na druhej strane aj Teilhardova evolúcia je v mnohom cyklická, jednotlivé vetvy stro-mu života sa vetvia a zase zanikajú, živočíšne druhy sa rozširujú po planéte a zase miznú... myslím, že tieto dve koncepcie sa dajú zmysluplne spojiť a táto idea mi poslúžila ako jeden z koreňov koncepcie vlastnej, ktorú bližšie rozpracujem ďalej.
Z prvých dvoch bodov tohto prieniku je tiež možné formulovať základnú myšlienku holizmu ako takého: Jedine pochopením celku a princípu, podľa ktorého sú v ňom a z neho utvárané jednotliviny, je možné dôjsť k pochopeniu sveta a nás v ňom.

2. časť
Osobne vnímam holizmus ako veľmi prínosný a obohacujúci smer ľudského snaženia o uchopenie reality, ale len v prípade, že si jeho predstavitelia neprestanú uvedomovať jeho obmedzenie a nebudú si teda nárokovať absolútnu platnosť svojich teórií. Hlavným obmedzením je nutná abstrakcia. Keďže ide o uchopenie celku, pri jednotlivinách sa musí abstrahovať od ich individuálnych vlastností. Po nájdení vnútorného princípu reality je ale potrebné opäť sa vrátiť k jednotlivým entitám, skúmať ich v ich jedinečnosti, na základe toho sa snažiť preformulovať víziu celku a naďalej udržovať medzi skúmaním celku a jeho častí dynamický vzťah. Druhým obmedzením je neustála hrozba prílišného nároku na všeobecnú platnosť. Mnoho autorov po vytvorení systému, ktorý sa javí ako koherentný a istým spôsobom všetko vysvetľujúci, má tendenciu stiahnuť sa do ulity tohto systému a takpovediac v ňom zakrnúť. Netreba zabúdať, že pri vysvetľovaní empirického nadempirickým sa vždy zvyšuje šanca dezinterpretácie buď čiastkového faktu, alebo celého súboru faktov. Preto je potrebné neustále komunikovať s najnovšími poznatkami a na ich základe v prípade potreby víziu celku upraviť.

Námietka: Existuje na jednotlivosti niečo, čo nie je obsiahnuté v celku? Samozrejme. Ale keďže odpoveď na túto otázku bude implicitne obsiahnutá v náčrte mojej vlastnej holistickej koncepcie, prikročím rovno k nemu a v jeho rámci na odpoveď na danú otázku upozorním.