Úvod
„Holizmus: Termín filozofie vedy, označujúci také teórie, ktoré vychádzajú z celostnej koncepcie a preferujú celok pred jeho časťami...“ (1)
Zároveň je holizmus aj témou tejto mojej práce. Mojím cieľom pritom bude nasledovné:
- v prvej časti priblížiť dve holistické teórie, teóriu F. Capru a teóriu P. Teilharda de Chardina, prezentované v dielach Tao fyziky a Vesmír a ľudstvo. Budem sa tiež snažiť nájsť ich styčné body a na ich základe ukázať princípy holizmu ako takého.
- v druhej časti podať vlastný pohľad na holizmus, jeho klady i nedostatky; reagovať na námietku voči holizmu, či na jednotlivosti existuje niečo, čo nie je obsiahnuté v celku; podať aspoň hrubý obraz vlastnej koncepcie.

1. časť
Za základný rozdiel medzi holistickými teóriami Capru a Teilharda považujem ich vzťah k dejinám, alebo skôr k dejinnosti ako takej. Teilhard, ktorého holizmus si môžeme pracovne nazvať dejinným, keďže vychádzal z biológie a kresťanského svetonázoru, koncipoval svoj celok – vesmír po priamke, odvolávajúc sa na evolúciu. Samo kresťanské myslenie je tiež už svojou povahou dejinné, idúce po priamke, od stvorenia sveta až po nastolenie kráľovstva Božieho.

Caprov holizmus môžeme oproti tomu nazvať holizmom nedejinným, ani nie preto, že by dejinnosť vylučoval, ale skôr preto, že jej nevenuje takmer žiadnu pozornosť. Capra vychádzal z fyziky, hlavne z fyziky subatomárnych častíc, kde evolúcia nie je zďaleka tak jasne badateľná, a zo svetonázoru východných mystikov, v ktorých myslení tiež nehrá dejinnosť dôležitejšiu rolu. Teraz trochu podrobnejšie ku každému z nich...

Teilhard
Celok: Vesmír dejúci sa od začiatku k svojmu naplneniu, smerujúci k večnému a všetko transcendujúcemu bodu Omega. „Najprv sa zoskupujú prvky, potom sa začne prejavovať „duša“, ktorej činnosť je z energetického hľadiska len výrazom stále komplexnejšieho a sublimovanejšieho nabaľovania schopností, ako si ich predávali reťazce prvkov....A tak sa nám tiež v cieli procesu objavuje sám bod Omega ako vyvrcholenie celej syntézy."(2)
Teilhard vo svojej knihe systematicky a postupne ukazuje vývoj vesmíru a celej našej planéty, ale neobmedzuje sa len na jeho vedecký výklad, ale pri každom stupni tohto vývoja ukazuje jeho vnútornú nevyhnutnosť vzhľadom k evolúcii ako takej. Hneď od začiatku postuluje nevyhnutnosť existencie vedomia u všetkých foriem hmoty, od subatomárnych častíc až po rastliny, živočíchov a človeka. To-to vedomie je ale v neživých predmetoch prítomné len vo svojej zavinutosti a jeho prítomnosť v nich môžeme vystopovať až spätne, podľa jeho prejavov vo vyšších formách hmoty, v živých organizmoch.
„V koherentnej perspektíve sveta život nevyhnuteľne predpokladá do nedohľadnej minulosti siahajúci predživot.“(3) Vo vývoji tiež definuje dva druhy psychických e-nergií, vlastných každej vesmírnej entite – radiálnu a tangenciálnu. Tangenciálna energia „spriaha daný prvok so všetkými ostatnými prvkami toho istého rádu (tj. rovnakej komplexnosti i „stredovosti“)“, radiálna „ho priťahuje smerom k stále komplexnejším a centrovanejším stavom, smerom vpred.“(4) Postupným nárastom oboch týchto energií sa prvky organizujú do stále zložitejších štruktúr, na Zemi sa objavuje človek a po tom, čo sa množením rozšíri po celej jej ploche, dospeje „do dnešného stavu, kedy dohromady tvoríme skoro jednoliatu masu poľudštenej látky“(5), ktorá sa od všetkého predchádzajúceho líši reflexiou, myslením a teda tvorí najvyšší možný stupeň evolúcie hmoty* na Ze-mi. Na tomto mieste sa prebytok radiálnej energie začína prejavovať úplne novým spôsobom, budovaním duchovných hodnôt, ktorých nahromadením sa vytvorí duch Zeme. „Za všetkými konfliktmi znepriatelených ríš nás čaká mier v dobývaní a práca v radosti, pri vnútornom budovaní sústredeného celku sveta, v jednomyseľnom budovaní ducha Ze-me.“(6) No a práve prostredníctvom tohto bodu, v ktorom sa zjednotí vedomie celého ľudstva, sa vývoj našej planéty pohne k svojmu finálnemu cieľu, k bodu Omega. „V bode Ome-ga sa podľa definície sčítava a zhromažďuje výkvet a celok všetkého vedomia, ktoré noogenéza postupne na Zemi uvoľni-la.“
Teda celkom a tým aj ústredným bodom celej Teilhardovej koncepcie je práve tento bod, v ktorom nakoniec splynú energie celého univerza a tým dosiahne svoje naplnenie.

Capra
Celok: Vesmír ako nekonečný prepojený systém, v ktorom všetko so všetkým súvisí, riadený vyšším princípom, prístupným len intuitívnemu nazeraniu v mystickej skúsenosti. Capra tento princíp prirovnáva k hinduistickému princípu Brahma, inkarnovanému v Šivovi, ktorý „povstáva zo Svojho vytrženia a tancujúc vysiela nehybnou hmotou pulzujúce vlny precitajúceho zvuku a hľa! Aj hmota tancuje...“(8)
Capra sa podujal v svojej knihe zblížiť dva naoko veľmi vzdialené pohľady na realitu: pohľad fyzika, študujúceho javy na subatomárnej úrovni, a pohľad východného mystika, nazerajúceho svet v jeho plnosti cez meditáciu a zážitok osvietenia alebo prebudenia. Západná veda sa po tisícročiach pokusov o analytické a čisto rozumové uchopenie reality dostala do veľkých problémov, keď pri skúmaní mikrokozmu i makrokozmu narazila na javy, na ktorých vysvetlenie logika jednoducho nestačí. „Ak sa spýtame napríklad, či poloha elektrónu zostáva rovnaká, musíme povedať „nie“; ak sa spýtame, či sa poloha elektrónu časom mení, musíme povedať „nie“;ak sa spýtame, či je elektrón v pokoji, musíme povedať „nie“;ak sa spýtame, či je v pohybe, musíme povedať „nie“.(9) S takou istou situáciou sa mudrci východu stretávajú od nepamäti.

Ale keďže mystické myslenie vyrastá na protikladoch, nie je pre nich žiadnym prekvapením. V tradíciách hinduizmu, buddhizmu i taoizmu sa vedecké skúmanie pokladá za apriori obmedzené a čiastkové, keďže nikdy nebude schopné podať vyčerpávajúci a úplný obraz reality. V závere Taa fyziky je však vyslovená nádej, že vďaka „bootstrapovej“ teórii nakoniec vedci budú schopní vytvoriť model reality, ktorý bude konzistentný zvnútra a aspoň sa tak priblížiť „mnohostrannému“ a „mnohorozmernému“ pohľadu mystika. Tak bude možné tieto dva prístupy spraviť užitočné pre tú istú vec - pochopenie celku univerza na rozumovej i intuitívnej úrovni. Vďaka vhľadu mystikov dostaneme predstavu o univerze ako nekonečnom cyklickom tanci energie, ktorá je sa-ma sebe určujúcim princípom a celá naša rôznorodá skutočnosť je len jej nekonečne mnohorakým zobrazením.
Vďaka výsledkom modernej fyziky uvidíme to isté, ale cez tanec zhlukov energií subatomárnych častí, ktoré sa všetky navzájom ovplyvňujú a dokopy vytvárajú koherentný, súdržný celok, neschopný existovať ani bez jednej z nich. „V modernej fyzike sme teraz rozdelili svet nie na rozličné skupiny objektov, ale na rozličné skupiny spojení... To, čo sa dá rozoznať, je druh spojenia, ktoré je v istom jave najdôležitejšie... Svet sa tak javí ako zložitá spleť udalostí, v ktorých sa striedajú alebo prekrývajú alebo kombinujú spojenia rozličného druhu a určujú tak stavbu cel-ku.“(10) Nad jednotlivosť a rôznorodosť tu teda nakoniec vystupuje jednotiaci inteligibilný princíp celku, dávajúci zmysel všetkému jestvujúcemu i sebe samému.

A práve pochopením, či skôr nahliadnutím tohto princípu a tým celku ako takého, máme podľa Capru možnosť pochopiť aj naše miesto v ňom. Ale o tom viac v druhej časti práce.

Prienik
Napriek tomu, že títo dvaja páni pristupovali k problému pochopenia univerza z veľmi odlišných stanovísk a s diametrálne odlišným svetonázorom, ich koncepcie vykazujú mnoho spoločných znakov.
- obaja vychádzajú z mnohosti a rôznorodosti sveta, teda častí, hľadajúc pritom jednotiaci princíp, na základe ktorého univerzum, teda celok, potom dáva zmysel.
- obaja využívajú výsledky modernej vedy svojej doby ako základ pre svoje koncepcie, zároveň však transcendujú nad vedu a v empirických faktoch vidia prejavy nadempirických princípov.

- napriek rozdielnym prístupom k dejinnosti sa v tejto o-tázke podľa mňa bezproblémovo dopĺňajú. Na jednej strane Capra nikde nevylučuje, že jeho cyklický vesmír sa v konečnom dôsledku nehýbe niekam, takže sa môže hýbať aj k bodu Omega. To vlastne zdôrazňuje aj samotný pojem Tao – cesta a cieľ cesty zároveň. Nemal Teilhard pri bode Omega na mysli v podstate to isté? Na druhej strane aj Teilhardova evolúcia je v mnohom cyklická, jednotlivé vetvy stro-mu života sa vetvia a zase zanikajú, živočíšne druhy sa rozširujú po planéte a zase miznú... myslím, že tieto dve koncepcie sa dajú zmysluplne spojiť a táto idea mi poslúžila ako jeden z koreňov koncepcie vlastnej, ktorú bližšie rozpracujem ďalej.
Z prvých dvoch bodov tohto prieniku je tiež možné formulovať základnú myšlienku holizmu ako takého: Jedine pochopením celku a princípu, podľa ktorého sú v ňom a z neho utvárané jednotliviny, je možné dôjsť k pochopeniu sveta a nás v ňom.

2. časť
Osobne vnímam holizmus ako veľmi prínosný a obohacujúci smer ľudského snaženia o uchopenie reality, ale len v prípade, že si jeho predstavitelia neprestanú uvedomovať jeho obmedzenie a nebudú si teda nárokovať absolútnu platnosť svojich teórií. Hlavným obmedzením je nutná abstrakcia. Keďže ide o uchopenie celku, pri jednotlivinách sa musí abstrahovať od ich individuálnych vlastností. Po nájdení vnútorného princípu reality je ale potrebné opäť sa vrátiť k jednotlivým entitám, skúmať ich v ich jedinečnosti, na základe toho sa snažiť preformulovať víziu celku a naďalej udržovať medzi skúmaním celku a jeho častí dynamický vzťah. Druhým obmedzením je neustála hrozba prílišného nároku na všeobecnú platnosť. Mnoho autorov po vytvorení systému, ktorý sa javí ako koherentný a istým spôsobom všetko vysvetľujúci, má tendenciu stiahnuť sa do ulity tohto systému a takpovediac v ňom zakrnúť. Netreba zabúdať, že pri vysvetľovaní empirického nadempirickým sa vždy zvyšuje šanca dezinterpretácie buď čiastkového faktu, alebo celého súboru faktov. Preto je potrebné neustále komunikovať s najnovšími poznatkami a na ich základe v prípade potreby víziu celku upraviť.

Námietka: Existuje na jednotlivosti niečo, čo nie je obsiahnuté v celku? Samozrejme. Ale keďže odpoveď na túto otázku bude implicitne obsiahnutá v náčrte mojej vlastnej holistickej koncepcie, prikročím rovno k nemu a v jeho rámci na odpoveď na danú otázku upozorním.
Vlastná koncepcia
Pri formulovaní tejto koncepcie budem vychádzať z myšlienkových prínosov S. Grofa, C. G. Junga a tiež z koncepcií Teilharda a Capru, spomenutých vyššie.
Jung vstúpil do sveta psychológie a filozofie s prevratnou myšlienkou, že existuje oblasť nášho psychična, neprístupná nášmu vedomiu. Túto oblasť nazval nevedomím a väčšinu svojho života zasvätil jej skúmaniu. Zistil, že v tomto nevedomí existujú určité matrice, pravzory, ktoré majú všetci ľudia spoločné a na ktoré môžeme ukázať spätne cez ich prejavy vo vedomí. Tieto pravzory nazval archetypmi a ich prejavy vo vedomí projekciami. Ten istý archetyp sa môže v nespočetnom množstve vedomí zobraziť, naprojektovať, nespočetným množstvom spôsobov.

Grof, stavajúc na práci Jungovej, počas jeho dlhoročnej praxe psychadelických sedení zaznamenal množstvo výpovedí účastníkov, popisujúcich stavy, kedy prestali chápať čas a priestor vo forme, ako ich vnímali dovtedy, prežívanie seba samých pociťovali diametrálne odlišne od čohokoľvek zažitého predtým a do vedomia im vstupovali poznatky a obrazy, ktorých pôvod nepoznali. Napriek tomu mnohé črty týchto výpovedí boli spoločné a na ich základe bolo možné, opierajúc sa o Jungovu teóriu archetypov, zostaviť akúsi mapu priestoru prístupnému zmenenému vedomiu človeka. Mnohí z týchto účastníkov popisovali stavy, kedy boli niečím iným – atómom, rastlinou, živočíchom, planétou, galaxiou alebo celým kozmom. To istým spôsobom potvrdzuje Teilhardovu myšlienku prítomnosti „zavinutého“ vedomia vo všetkom, lebo ak by vo všetkých týchto entitách toto vedomie nebolo, zrejme by sa naň človek nebol schopný napojiť. Tak si teda pre jasnejšiu predstavu celku zhrňme fakty:
- všetky entity univerza disponujú určitým druhom vedomia, reflektovaného nimi samými alebo inými entitami
- hmota neexistuje, je len inou formou energie
- všetko vo vesmíre sa riadi vyšším princípom a zmysluplne niekam smeruje
- tento princíp je inteligibilný, teda sám seba si vedomý
- každá časť celku univerza ovplyvňuje všetky ostatné časti a zároveň je nimi všetkými ovplyvňovaná.

Na základe týchto faktov posuniem teraz mechanizmus archetypu a jeho projekcií na ontologickú úroveň a pokúsim sa ukázať zmysluplnosť tejto analógie. Práve vďaka nej je totiž podľa mňa možné zodpovedať otázku o individuálnom prínose časti pre celok, spomenutú vyššie. Ak si teda predstavíme daný inteligibilný princíp ako matricu, utvárajúcu celé univerzum, ako jeho univerzálny archetyp, je každá entita, cez ktorú sa tento archetyp projektuje do sveta, nevyhnutným predpokladom pre plnohodnotné dianie sa tohto princípu v realite. Takže prínosom každej jednej jednotlivosti je spôsob, akým sa tento princíp cez ňu zobrazí. Môžeme si to tiež predstaviť ako skladanie obrazu v televízore.

Jeden signál vchádza do troch rôznych žiaroviek, každá vyžiari na obrazovku iný monochromatický obraz a výslednicou je zložený obraz hrajúci všetkými farbami. Tak isto vchádza jeden tvorivý princíp do jednotlivostí tohto sveta, každá z nich ho zobrazí na svoj spôsob a výslednicou je realita nášho univerza. A ak ešte vezmeme v úvahu jednotné smerovanie celého vesmíru k vyššiemu naplneniu, toto by nebolo možné bez prispetia každej jednej jednotlivosti zúčastnenej na tomto procese. To platí samozrejme v najvyššej miere u entít schopných reflexie, teda v našich podmienkach na nás, ľudí. Tým smerujem k čínskemu chápaniu sveta, v ktorom „nevychádza harmonická spolupráca všetkých bytostí z príkazov nejakej nadradenej autority, ktorá je mimo nich, ale zo skutočnosti, že všetky sú súčasťou istej hierarchie celkov, tvoriacich vesmírny model, a to, čo poslúchajú, sú vnútorné príkazy ich vlastnej prirodzenosti.“(11) Takže každý z nás môže prispieť k úspešné-mu zavŕšeniu vesmíru pochopením svojej úlohy a svojho miesta v ňom. Ako povedal múdry starec v Alchymistovi: „Duša sveta sa živí ľudským šťastím. ... Naplniť svoj O-sobný príbeh je jedinou povinnosťou človeka. Všetko je jedno. A keď niečo chceš, celý Vesmír sa spojí, aby si to dosiahol.“(12)

Záver
Preto nakoniec považujem holistický prístup ku svetu za prínosný a dobrý. Len cezeň človek zistí, čo všetko sa spojí, aby jemu pomohlo splniť sny a sebe samému tým ves-mírny princíp pomôže k finálnemu naplneniu v Teilhardovskom bode Omega.

	Tento článok bol vytlačený zo stránky https://referaty.centrum.sk