Úvod
„Holizmus: Termín filozofie vedy, označujúci také teórie, ktoré vychádzajú z celostnej koncepcie a preferujú celok pred jeho časťami...“ (1)
Zároveň je holizmus aj témou tejto mojej práce. Mojím cieľom pritom bude nasledovné:
- v prvej časti priblížiť dve holistické teórie, teóriu F. Capru a teóriu P. Teilharda de Chardina, prezentované v dielach Tao fyziky a Vesmír a ľudstvo. Budem sa tiež snažiť nájsť ich styčné body a na ich základe ukázať princípy holizmu ako takého.
- v druhej časti podať vlastný pohľad na holizmus, jeho klady i nedostatky; reagovať na námietku voči holizmu, či na jednotlivosti existuje niečo, čo nie je obsiahnuté v celku; podať aspoň hrubý obraz vlastnej koncepcie.

1. časť
Za základný rozdiel medzi holistickými teóriami Capru a Teilharda považujem ich vzťah k dejinám, alebo skôr k dejinnosti ako takej. Teilhard, ktorého holizmus si môžeme pracovne nazvať dejinným, keďže vychádzal z biológie a kresťanského svetonázoru, koncipoval svoj celok – vesmír po priamke, odvolávajúc sa na evolúciu. Samo kresťanské myslenie je tiež už svojou povahou dejinné, idúce po priamke, od stvorenia sveta až po nastolenie kráľovstva Božieho.

Caprov holizmus môžeme oproti tomu nazvať holizmom nedejinným, ani nie preto, že by dejinnosť vylučoval, ale skôr preto, že jej nevenuje takmer žiadnu pozornosť. Capra vychádzal z fyziky, hlavne z fyziky subatomárnych častíc, kde evolúcia nie je zďaleka tak jasne badateľná, a zo svetonázoru východných mystikov, v ktorých myslení tiež nehrá dejinnosť dôležitejšiu rolu. Teraz trochu podrobnejšie ku každému z nich...

Teilhard
Celok: Vesmír dejúci sa od začiatku k svojmu naplneniu, smerujúci k večnému a všetko transcendujúcemu bodu Omega. „Najprv sa zoskupujú prvky, potom sa začne prejavovať „duša“, ktorej činnosť je z energetického hľadiska len výrazom stále komplexnejšieho a sublimovanejšieho nabaľovania schopností, ako si ich predávali reťazce prvkov....A tak sa nám tiež v cieli procesu objavuje sám bod Omega ako vyvrcholenie celej syntézy."(2)
Teilhard vo svojej knihe systematicky a postupne ukazuje vývoj vesmíru a celej našej planéty, ale neobmedzuje sa len na jeho vedecký výklad, ale pri každom stupni tohto vývoja ukazuje jeho vnútornú nevyhnutnosť vzhľadom k evolúcii ako takej. Hneď od začiatku postuluje nevyhnutnosť existencie vedomia u všetkých foriem hmoty, od subatomárnych častíc až po rastliny, živočíchov a človeka. To-to vedomie je ale v neživých predmetoch prítomné len vo svojej zavinutosti a jeho prítomnosť v nich môžeme vystopovať až spätne, podľa jeho prejavov vo vyšších formách hmoty, v živých organizmoch.