Aby sa človek ako subjekt udržal pri živote, musí predovšetkým uspokojovať svoje základné potreby a robí to tak, že podmienky v ktorých existuje pretvára, prispôsobuje ich svojim potrebám, čiže si osvojuje svoje prostredie a pretvára ho, poľudšťuje. Tento proces osvojovania prírodných i spoločenských podmienok, ich pretváranie v súlade so záujmami a potrebami subjektu nazývame prácou. Determinizmus vyjadruje teda určitú špecifickú súvislosť, špecifické momenty tohoto dejinno-pracovného procesu. Podstatou dejinného determinizmu je to ako súvisí s podstatou spoločenského pohybu a jedno bez druhého nemožno ani vysvetliť ani pochopiť. Určujúci význam pre interpretáciu dejinného determinizmu má povaha spoločenského pohybu. Tento pohyb ako konkrétny empirický životný proces musí byť vždy východiskom skúmania všetkých spoločenských javov, teda aj determinizmu.

Pohyb, ako ľudia žijú, ako si zadovažujú prostriedky pre svoju obživu to je ten konkrétny životný empirický zistiteľný proces a ten musí byť vždy východiskom keď chceme skúmať spoločenské javy aj vrátane determinizmu. Ale keď chceme vymedziť podstatu dejinného determinizmu nestačí, že si za východisko určíme životný proces človeka, teda jeho tvorivé osvojovanie podmienok v akých žije, teda jeho prácu. Treba hľadať aké špecifické momenty dejinného procesu vyjadruje tento determinizmus. Ak determinizmus, determinácia je latinského pôvodu a znamená určenie, podmieňovanie niečoho, existencie vedy procesu, tak povaha dejinného determinizmu vyplýva z toho, kedy postavíme otázku, či je pracovná činnosť dejinno-tvorného subjektu určovaná, podmieňovaná alebo nie je. Záporná odpoveď odpadáva, pretože ak ide o činnosť subjektu, musí byť určovaná prinajmenšom týmto subjektom, jeho potrebami, jeho záujmami, jeho vôľou… dejinno-tvorná činnosť subjektu je však určovaná nielen subjektom , veď subjekt, človek, spoločnosť existuje v určitom prírodnom prostredí a to prírodné prostredie podstatne ovplyvňuje činnosť subjektu- ovplyvňuje čo vyrába a ako vyrába. Tým, že človek pretvára prírodné predmety, vytvára osobitnú oblasť pretvorenej prírody- druhá príroda. Aby bola práca človeka čo najefektívnejšia, združuje sa, vytvára rozličné skupiny, organizácie… teda vytvára osobitný spoločenský ľudský svet. Druhá príroda a spoločenské podmienky aké človek vytvoril sú síce dielom človeka, ale zároveň majú svoju vlastnú existenciu- determinovaná nielen záujmami a zásahmi človeka, ale aj prírodnými zákonmi, ktoré človek svojou činnosťou modifikuje, hoci často nezámerne. Podstata dejinného determinizmu je v to, že presvedčivo ukazuje, že činnosť človeka, spoločnosti ako dejinno-tvorného subjektu je určovaná samotným subjektom, objektívnymi prírodnými podmienkami, druhou prírodou a spoločenským svetom, ktorý človek sám vytvoril.

Prírodné podmienky, druhá príroda, spoločenské podmienky, to sú objektívne determinizujúce faktory- existujúce nezávisle od vôle človeka. Podmienky v akých človek žije sú výsledkom jeho práce. Nemožno to chápať tak, že ich človek stvoril. Sú výsledkom tvorivej práce, ale nie práce stvoriteľskej. Človek tvorivou prácou zmenil tie veci, materiály a vzťahy, ktoré existovali pred ním. Na druhej strane v materiáloch pôsobia prírodné zákonitosti a na nich človek nemôže nič zmeniť, pretože pôsobia a existujú nezávisle od vôle človeka a teda v tomto zmysle sú objektívne. Zas napr. taška by bez práce človeka nikdy nevznikla len pôsobením objektívnych zákonitostí- mohli vzniknúť len vďaka tvorivému zásahu človeka do prírody- sú teda subjektívne. Subjekt dejinno-tvornej činnosti sa mení, vyvíja a najsilnejším faktorom, ktorý určuje jeho vývin je jeho vlastná tvorivá činnosť. Človek ako subjekt dejinnej činnosti, úroveň svojich fyzických, duchovných schopností, úroveň práce je v každom období výslednicou predchádzajúceho vývinu, výsledkom determinujúcich faktorov, pod vplyvom ktorých sa tieto subjektívne schopnosti formovali. Subjekt sám, jeho schopnosti a možnosti sú objektívne podmienené.