Sloboda a determinizmus
Ak slobodu chápeme ako viac, či menej ohraničené pole pôsobnosti pre subjekt, ako priestor, v ktorom subjekt môže slobodne rozvíjať svoju tvorivú činnosť, tak ju nijako nemožno správne pochopiť mimo determinizmu. Ak slobodu chápeme, že človek robí čo chce, tak mimo determinizmu túto kategóriu nemôžeme ovplyvniť. V prípade slobody ide v podstate o determináciu dejinno-tvorného subjektu. A tu je otázka, či činnosť subjektu je niečím určovaná, determinovaná. Subjekt nie je vo svojej činnosti, existencii nezávislý, pretože jeho činnosť je determinovaná objektívnymi podmienkami, druhou prírodou, čiže svetom vecí, ktoré človek vytvoril a ktoré reprezentujú pretvorenú, pozmenenú prvotnú prírodu a z toho vyplýva, že všetky reči o akejsi slobodnej, nezávislej vôli sú neopodstatnené, scholastické. Sloboda nie je indeterminizmus, teda popretie akéhokoľvek determinizmu, ale nie je ani subjektivistický determinizmus, kde sa odmieta vplyv objektívnych podmienok na činnosť ľudí a kde sa absolutizujú schopnosti a možnosti subjektu.

Otázka je, či možno vôbec hovoriť o slobode, keď ľudské konanie je závislé od spomenutých podmienok. Sám fakt, že o slobode sa hovorí a tento termín prechádza celými ľudskými dejinami svedčí o tom, že nielen možno, ale treba hovoriť o slobode. Pre pochopenie podstaty slobody je dôležité vychádzať z konkrétneho empirického životného procesu ľudí a so zreteľom na tento proces vymedzovať podstatu slobody. Determinizmus nekladie slobode medze, determinizmus nie je nesloboda, síce určitým, konkrétnym a meniacim sa stavom prírodných a spoločenských podmienok vymedzuje priestor pre konanie človeka, ale vymedzuje taký priestor, že človek v tomto priestore môže naplno uplatniť a rozvíjať bez obmedzenia všetky svoje fyzické i duchovné schopnosti. Pokiaľ sa človek odváži na akcie i keď nesprávne odhadol svoje možnosti, tam prehráva v boji s prírodou alebo s určitými inými spoločenskými silami. No aj prehra je cenná skúsenosť, cenné poučenie pre ostatných.

To čo sa v dejinách spája s pojmom nesloboda to nie je v prírodných podmienkach. Všetko čo súvisí s neslobodou sa viaže na spoločenské pomery. S vývinom sa diferenciácia spoločnosti stupňovala. V triednych spoločnostiach nadobúdala konfliktné podoby. V každej etape dejín sa prelínali protirečenia medzi triedami, vrstvami, národmi, skupinami, ale najmä medzi vládnúcimi a ovládanými, vedúcimi a vedenými. V podmienkach súkromného vlastníctva nemožno získavať výhody inak len na úkor toho, že sa znevýhodnia iní- bohatstvo sa vyvažuje chudobou, právo bezprávím… a teda aj sloboda neslobodou. Aj keď v týchto protirečeniach sa výrazne uplatňuje vôľa vládnúcich, fakt, že existuje poníženie, chudoba, bezmocnosť, bezprávie, nesloboda, to nie je len výsledkom subjektívneho zámeru alebo povahovej vlastnosti niektorých subjektov, tento fakt vyplýva predovšetkým z dosiahnutého stupňa spoločenského vývinu, teda v rozhodujúcej miere je objektívne podmienený(stupeň rozvoja výrobných síl, ktoré nedokážu zabezpečiť hojnosť pre všetkých a s rozvojom výrobných síl súvisia ostatné spoločenské pomery, spoločenská štruktúra, štátne i politické zriadenie , ba aj kultúrne pomery).