Determinizmus a sloboda

Determinizmus je filozofická kategória a vyjadruje určitý špecifický moment každého pohybu, a to nezáleží či ide o prírodné procesy, o spoločenské dianie alebo aj o myslenie. Hovoríme, že determinizmus vyjadruje špecifickú formu vzájomnej súvislosti medzi vecami a procesmi. Determinizmus je slovo latinského pôvodu a označuje sa ním taký vzťah medzi procesmi, medzi javmi, keď jeden pohyb alebo dej nevyhnutne vyvoláva celkom určitý iný proces. Celá prírodoveda pracuje s deterministickými vzťahmi, t.j. pracuje s príčinno-účinkovými vzťahmi. Prírodné zákony sú väčšinou slovným alebo matematickým vyjadrením príčinno-účinných vzťahov. Z toho vyplýva, že determinizmus nie je iba filozofická kategória pretože s týmto pojmom pracujú tak prírodné ako aj spoločenské vedy. Keď máme na zreteli determinizmus ako moment pohybu tak nemôže ísť o nič inšie ako o to, kedy tento pohyb vznikol, z čoho vznikol, v akých podmienkach, čo ho vyvolalo, čo ho stimuluje a kam smeruje. Je tam aj otázka vďaka čomu s daný smer zachováva, v akých podmienkach sa zachováva a v akých podmienkach končí, prípadne sa zmení na pohyb inej povahy. Determinizmus ako moment pohybu nemožno chápať inak len ako určitú formu súvislostí vzájomnej podmienenosti. Keď chceme pochopiť prírodné a spoločenské dianie, tak nám pomáha determinizmus tým , že upozorňuje na to, že nič nevzniká z ničoho, na holom mieste. Každý nový jav, každý nový proces vzniká premenou iného procesu a vzniká na základe určitých podmienok: zmenená konštelácia predchádzajúcich podmienok a to tým , že do týchto podmienok zasiahnu nové faktory.

Princíp determinizmu upozorňuje, že na svete niet izolovaných vecí, javov, procesov, že procesy a javy sú navzájom pospájané rozmanitými väzbami a tým sa aj vzájomne ovplyvňujú. To znamená, že ani jeden proces, jav nemožno chápať a vysvetľovať izolovane, ale len so zreteľom na podmienky, v ktorých vznikol, v ktorých existuje a ktoré v rozličnej miere určujú(determinujú) jeho existenciu.
Veda, najmä klasická fizyka objavila mnohé špecifické formy determinácie prírodných javov a dokázala tieto javy aj presne kvantitatívne vyjadriť ako pevné prírodné zákonitosti. Zároveň odhalila, že determinácia javov je aj v prírode dialektická= čo je v jednej relácii príčinou, v inej vystupuje ako účinok. Každý jav je dôsledkom mnohých príčin nerovnakého významu, nerovnakého dosahu, ktoré pôsobia prostredníctvom systémových a štruktúrnych väzieb. Dialektický systémový determinizmus má v každej forme pohybu svoje osobitosti, svoje špecifiká.

Dejinný determinizmus je rovnako ako determinizmus vôbec, momentom pohybu, len tu ide o momenty jedinej osobitej formy pohybu, a to spoločenského pohybu. Dejinný determinizmus je teda momentom vývinu ľudskej spoločnosti, a teda o dejinnom determinizme hovoríme len vo vzťahu k ľudskej spoločnosti. To znamená, že máme do činenia s historickým javom, a to historickým javom v dvojakom zmysle: v objektívnom zmysle máme na mysli stránku spoločenského pohybu, stránku, ktorá sa menila a vyvíjala súčasne so spoločnosťou. V subjektívnom zmysle, to znamená na akej intelektuálnej úrovni si ľudstvo uvedomovalo tento dejinný determinizmus, ako si ho osvojovalo a ako pristupovalo k jeho poznaniu, ako dokázalo získané poznatky využiť vo svojej dejinno-tvornej činnosti. Špecifikum dejinného determinizmu na rozdiel od determinizmu prírodného: oba druhy majú spoločné to, čo môžeme o determinizme povedať vo všeobecnej charakteristike. Teda sú momentom pohybu, vyjadrujú postupnosť procesov a vyjadrujú podmienky vzniku a existencie javov. Ale sú aj rozdiely, ktoré vyplývajú z rozdielnej povahy prírodných a spoločenských procesov. Základný rozdiel je v tom, že spoločenský pohyb je pohybom spoločenského človek ako dejinno-tvorného subjektu, ktorý koná zámerne, kladie si ciele, o niečo usiluje, niečo chce dosiahnuť.
Aby sa človek ako subjekt udržal pri živote, musí predovšetkým uspokojovať svoje základné potreby a robí to tak, že podmienky v ktorých existuje pretvára, prispôsobuje ich svojim potrebám, čiže si osvojuje svoje prostredie a pretvára ho, poľudšťuje. Tento proces osvojovania prírodných i spoločenských podmienok, ich pretváranie v súlade so záujmami a potrebami subjektu nazývame prácou. Determinizmus vyjadruje teda určitú špecifickú súvislosť, špecifické momenty tohoto dejinno-pracovného procesu. Podstatou dejinného determinizmu je to ako súvisí s podstatou spoločenského pohybu a jedno bez druhého nemožno ani vysvetliť ani pochopiť. Určujúci význam pre interpretáciu dejinného determinizmu má povaha spoločenského pohybu. Tento pohyb ako konkrétny empirický životný proces musí byť vždy východiskom skúmania všetkých spoločenských javov, teda aj determinizmu.

Pohyb, ako ľudia žijú, ako si zadovažujú prostriedky pre svoju obživu to je ten konkrétny životný empirický zistiteľný proces a ten musí byť vždy východiskom keď chceme skúmať spoločenské javy aj vrátane determinizmu. Ale keď chceme vymedziť podstatu dejinného determinizmu nestačí, že si za východisko určíme životný proces človeka, teda jeho tvorivé osvojovanie podmienok v akých žije, teda jeho prácu. Treba hľadať aké špecifické momenty dejinného procesu vyjadruje tento determinizmus. Ak determinizmus, determinácia je latinského pôvodu a znamená určenie, podmieňovanie niečoho, existencie vedy procesu, tak povaha dejinného determinizmu vyplýva z toho, kedy postavíme otázku, či je pracovná činnosť dejinno-tvorného subjektu určovaná, podmieňovaná alebo nie je. Záporná odpoveď odpadáva, pretože ak ide o činnosť subjektu, musí byť určovaná prinajmenšom týmto subjektom, jeho potrebami, jeho záujmami, jeho vôľou… dejinno-tvorná činnosť subjektu je však určovaná nielen subjektom , veď subjekt, človek, spoločnosť existuje v určitom prírodnom prostredí a to prírodné prostredie podstatne ovplyvňuje činnosť subjektu- ovplyvňuje čo vyrába a ako vyrába. Tým, že človek pretvára prírodné predmety, vytvára osobitnú oblasť pretvorenej prírody- druhá príroda. Aby bola práca človeka čo najefektívnejšia, združuje sa, vytvára rozličné skupiny, organizácie… teda vytvára osobitný spoločenský ľudský svet. Druhá príroda a spoločenské podmienky aké človek vytvoril sú síce dielom človeka, ale zároveň majú svoju vlastnú existenciu- determinovaná nielen záujmami a zásahmi človeka, ale aj prírodnými zákonmi, ktoré človek svojou činnosťou modifikuje, hoci často nezámerne. Podstata dejinného determinizmu je v to, že presvedčivo ukazuje, že činnosť človeka, spoločnosti ako dejinno-tvorného subjektu je určovaná samotným subjektom, objektívnymi prírodnými podmienkami, druhou prírodou a spoločenským svetom, ktorý človek sám vytvoril.

Prírodné podmienky, druhá príroda, spoločenské podmienky, to sú objektívne determinizujúce faktory- existujúce nezávisle od vôle človeka. Podmienky v akých človek žije sú výsledkom jeho práce. Nemožno to chápať tak, že ich človek stvoril. Sú výsledkom tvorivej práce, ale nie práce stvoriteľskej. Človek tvorivou prácou zmenil tie veci, materiály a vzťahy, ktoré existovali pred ním. Na druhej strane v materiáloch pôsobia prírodné zákonitosti a na nich človek nemôže nič zmeniť, pretože pôsobia a existujú nezávisle od vôle človeka a teda v tomto zmysle sú objektívne. Zas napr. taška by bez práce človeka nikdy nevznikla len pôsobením objektívnych zákonitostí- mohli vzniknúť len vďaka tvorivému zásahu človeka do prírody- sú teda subjektívne. Subjekt dejinno-tvornej činnosti sa mení, vyvíja a najsilnejším faktorom, ktorý určuje jeho vývin je jeho vlastná tvorivá činnosť. Človek ako subjekt dejinnej činnosti, úroveň svojich fyzických, duchovných schopností, úroveň práce je v každom období výslednicou predchádzajúceho vývinu, výsledkom determinujúcich faktorov, pod vplyvom ktorých sa tieto subjektívne schopnosti formovali. Subjekt sám, jeho schopnosti a možnosti sú objektívne podmienené.
Sloboda a determinizmus
Ak slobodu chápeme ako viac, či menej ohraničené pole pôsobnosti pre subjekt, ako priestor, v ktorom subjekt môže slobodne rozvíjať svoju tvorivú činnosť, tak ju nijako nemožno správne pochopiť mimo determinizmu. Ak slobodu chápeme, že človek robí čo chce, tak mimo determinizmu túto kategóriu nemôžeme ovplyvniť. V prípade slobody ide v podstate o determináciu dejinno-tvorného subjektu. A tu je otázka, či činnosť subjektu je niečím určovaná, determinovaná. Subjekt nie je vo svojej činnosti, existencii nezávislý, pretože jeho činnosť je determinovaná objektívnymi podmienkami, druhou prírodou, čiže svetom vecí, ktoré človek vytvoril a ktoré reprezentujú pretvorenú, pozmenenú prvotnú prírodu a z toho vyplýva, že všetky reči o akejsi slobodnej, nezávislej vôli sú neopodstatnené, scholastické. Sloboda nie je indeterminizmus, teda popretie akéhokoľvek determinizmu, ale nie je ani subjektivistický determinizmus, kde sa odmieta vplyv objektívnych podmienok na činnosť ľudí a kde sa absolutizujú schopnosti a možnosti subjektu.

Otázka je, či možno vôbec hovoriť o slobode, keď ľudské konanie je závislé od spomenutých podmienok. Sám fakt, že o slobode sa hovorí a tento termín prechádza celými ľudskými dejinami svedčí o tom, že nielen možno, ale treba hovoriť o slobode. Pre pochopenie podstaty slobody je dôležité vychádzať z konkrétneho empirického životného procesu ľudí a so zreteľom na tento proces vymedzovať podstatu slobody. Determinizmus nekladie slobode medze, determinizmus nie je nesloboda, síce určitým, konkrétnym a meniacim sa stavom prírodných a spoločenských podmienok vymedzuje priestor pre konanie človeka, ale vymedzuje taký priestor, že človek v tomto priestore môže naplno uplatniť a rozvíjať bez obmedzenia všetky svoje fyzické i duchovné schopnosti. Pokiaľ sa človek odváži na akcie i keď nesprávne odhadol svoje možnosti, tam prehráva v boji s prírodou alebo s určitými inými spoločenskými silami. No aj prehra je cenná skúsenosť, cenné poučenie pre ostatných.

To čo sa v dejinách spája s pojmom nesloboda to nie je v prírodných podmienkach. Všetko čo súvisí s neslobodou sa viaže na spoločenské pomery. S vývinom sa diferenciácia spoločnosti stupňovala. V triednych spoločnostiach nadobúdala konfliktné podoby. V každej etape dejín sa prelínali protirečenia medzi triedami, vrstvami, národmi, skupinami, ale najmä medzi vládnúcimi a ovládanými, vedúcimi a vedenými. V podmienkach súkromného vlastníctva nemožno získavať výhody inak len na úkor toho, že sa znevýhodnia iní- bohatstvo sa vyvažuje chudobou, právo bezprávím… a teda aj sloboda neslobodou. Aj keď v týchto protirečeniach sa výrazne uplatňuje vôľa vládnúcich, fakt, že existuje poníženie, chudoba, bezmocnosť, bezprávie, nesloboda, to nie je len výsledkom subjektívneho zámeru alebo povahovej vlastnosti niektorých subjektov, tento fakt vyplýva predovšetkým z dosiahnutého stupňa spoločenského vývinu, teda v rozhodujúcej miere je objektívne podmienený(stupeň rozvoja výrobných síl, ktoré nedokážu zabezpečiť hojnosť pre všetkých a s rozvojom výrobných síl súvisia ostatné spoločenské pomery, spoločenská štruktúra, štátne i politické zriadenie , ba aj kultúrne pomery).