Teória a prax

Teória ako pojem sa používa vo viacerých významoch. Môžeme použiť na označenie viacerých významov niektorých vedných disciplínach(teória poľa, teória relativity, teória umenia…). Pojem teória sa používa na označenie osobitného úseku problému v rámci jednej vednej disciplíny. Zaužíval sa taký význam, že keď hovoríme o teórii, tak je to zdôvodnená , nejaký úsek ktorý je teoreticky vyjasnený, ale aj dokázaný v praxi. To čo nie je dokázané v praxi, tam sa používa pojem hypotéza. Teda je to myšlienka, ktorá nie je celkom overená a keď sa dokáže v praxi, tak sa hypotéza stáva teóriou. Často sa používa pojem teória aj na označenie nevedeckých domnienok.(Malthusova populačná teória- Malthus dokazoval prečo je na svete chudoba). Vedeckú teóriu možno overiť, verifikovať najmä v prírodných a technických vedách, no len v spoločenských vedách je toto overenie oveľa zložitejšie. Pod metódou rozumieme spôsob, návod, postup aký platí pri získavaní nových poznatkov o určitom študovanom predmete. Tento postup vždy závisí od povahy skúmaného javu a závisí aj od úrovne doterajších poznatkov o tomto jave. V tomto zmysle tvorí metóda jednotu s teóriou. Lebo každá teória je výsledkom uplatnenia určitého postupu a zároveň každá teória rozpracúva sebe a svojmu predmetu primerané spôsoby ako overovať, ako získavať nové poznatky. Ak teória nemá v potrebnej miere rozpracovanú metodológiu, nemá fakticky nástroje na overenie svojich tvrdení a následkom toho sa môže spochybniť jej vedeckosť. Zároveň tým možno povedať, že nemá prepracované možnosti svojho ďalšieho rozvoja. Každá vedecká metóda musí byť v súlade s vnútornými zákonitosťami poznávacieho procesu, logického myslenia lebo inak nie je vedecká.

Metódy vedeckého poznávania
- môžu byť formalizované postupy ktoré vznikali v rámci formálnej logiky. Cieľom týchto postupov je získať vedecké fakty, overovať ich, klasifikovať. Medzi ne môžeme zaradiť: pozorovanie, meranie, experiment
Pozorovanie je zvláštny druh zmyslového vnímania, ale je to vnímanie účelné, zámerné a plánovité. Zároveň predpokladá sústredenosť na celkom určitý vybraný a spomedzi ostatných izolovaný jav. Toto pozorovanie môže byť bezprostredné(pomocou zmyslov) alebo sprostredkovane(pomocou rôznych často veľmi zložitých prístrojov). Medzi podmienky správneho pozorovania patrí presnosť- snaha maximálne vylúčiť chyby, podrobnosť- pozorovanie musí byť systematické a výsledky treba podľa určitých pravidiel zaznamenávať a toto pozorovanie sa musí sústrediť na podstatné znaky a vlastnosti. Tu hrá veľkú úlohu myšlienkový experiment- nemôže nahradiť experiment faktický, no môže urobiť mnoho pre jeho priebeh. Výsledkom faktického experimentu sú empirické údaje. Sú to namerané veličiny, hodnoty, parametre a s nimi spojené zmeny v skúmanom objekte. Tieto výsledky je potrebné interpretovať a na základe porovnania s východiskovou teóriou vysvetliť. Toto sa inak považuje za druhotnú interpretáciu. Experimenty sa klasicky podľa skúmaného objektu, či je fyzikálny, biologický… ale aj v rámci jedného vedného odvetvia možno uskutočniť podrobnejšiu klasifikáciu. (najmenšou časticou je quark- je to len myšlienkový experiment, pretože nie je fyzicky možné ho napr. chytiť do ruky). Objekty experimentálneho skúmania sú také, že prv než prikročíme k reálnemu experimentovaniu je treba celý postup premyslieť. To znamená, že myšlienkový experiment predchádza faktickému experimentu. V tomto myšlienkovom experimente vymedzíme ideálne podmienky v akých bude experiment prebiehať, teda ako bude ten skúmaný objekt v myšlienke sprístupnený.
Myšlienkový experiment je špecifickou jednotou poznania a praktickej činnosti, je to cieľavedomý navodený proces zameraný na poznanie určitých javov, určitej skutočnosti. V tomto experimentálnom procese treba abstrahovať od javov, ktoré nie sú poznateľné. Dá sa povedať, že z gnozeologického hľadiska je model v tomto myšlienkovom experimente prechodným článkom medzi teoretickým abstraktným myslením a objektívnou realitou. Veľkým problémom poznania v tomto modelovaní predstavuje kategória totality. Pod totalitou sa chápe istý protiklad demokratického zriadenia. Lenže kategória totality je filozofická kategória a tú prvýraz všestranne rozpracoval Hegel ,ale významnou mierou k pochopeniu prispeli aj iní predstavitelia nemeckej klasickej filozofie. Medzi základné črty totality patri najmä pochopenie, že totalita je celok, celostnosť. Pod totalitou rozumieme taký útvar, či už prírodný, spoločenský alebo myšlienkový, ktorý nie je a nemôže byť nejakým statickým konglomerátom. Musí to byť prirodzenou cestou sa formujúci dynamicky fungujúci a dynamicky sa rozvíjajúci celostný útvar. Takýmto dokonalým dynamicky fungujúcim a rozvíjajúcim sa útvarom je napr. živý organizmus s dokonale rozvinutou súhrou vnútorných zložiek. Strom, ryba, človek= chápeme ako celostnosť. Celostné organizmy sú takmer všetky produktmi vývinového procesu a to nie len v prírode. V spoločnosti nesporne za takého dynamicky fungujúce rozvíjajúce sa celky možno považovať rod, kmeň, rodinu, národ … Keď niečo tvorí celok, treba preniknúť do hlbších vrstiev tejto celostnosti, do jej častí a štruktúry. Vždy treba mať na mysli, že treba hľadať to, čo sa prostredníctvom týchto väzieb zachováva a reprodukuje ako celostný útvar. Človeka a spoločnosť, tieto celostné väzby skúma, zaoberá sa nimi filozofia.

To čo bolo doteraz povedané, pokladáme za axiómu, to čo je nespochybniteľné, že metóda výskumu celkov musí rešpektovať ich celostnosť, ich vnútornú diferencovanosť a zároveň ich zaradenosť do širšej štruktúry rádovo vyšších celkov. To znamená, že treba rešpektovať požiadavku kvalitatívnej osobitosti každého celostného útvaru. Keď hovoríme o celku, každý celok sa skladá z častí, ale skúmať len tieto časti je neprípustné pretože celok netvorí len suma častí, nemôžeme automaticky podriaďovať určitý celok do kategoriálnej sústavy iného celku. S týmto sa vo vede často možno stretnúť. Nemožno spájať časti jedného celku s časťami druhého celku a vytvárať z toho nejaký umelý útvar. Filozofia nie je odkázaná sama si zhromažďovať fakty, argumenty, pretože tieto fakty, argumenty poskytujú jednotlivé vedy a teda tieto fakty reprezentujú východiskovú základňu pre ďalšie skúmanie celostnej povahy.

Vo filozofii sa často stretávame s kategóriou konkrétne, v bežnej hovorovej reči sa tento výraz používa sa istým posunom v porovnaní s jeho filozofickým a metodologickým obsahom. Výraz konkrétne sa používa obyčajne v zmysle upresnenia, uvádzania jednotlivostí. Zatiaľ čo z hľadiska filozofického obsahu pod konkrétnym sa rozumie vždy určitý celok. Navyše je to celok v dvojakom priemete, na dvoch rôznych úrovniach. Prvá úroveň konkrétneho je tá, ktorú vnímame bezprostredne zmyslovo bez predchádzajúcej teoretickej prípravy. Jednoducho konštatujeme prítomnosť nejakého javu či procesu ako sa nám javí na prvý pohľad. Na úrovni prvých zmyslových vnemov či konštatovania nedokážeme bezprostredne vystihnúť príčinné závislosti, ba ani zákonitosti tohto javu. Celostnú povahu ľudskej existencie skúma filozofia na základe celostného existujúceho bohatstva vedeckých poznatkov, ale aj na základe praktických skúseností zo spolunažívania ľudí, dodržiavania či nedodržiavania noriem, ktoré toto spolunažívanie regulujú. Ide o normy právne i morálne , upravujú vlastnícke, ekonomické , kultúrne vzťahy, ale sú to aj normy náboženské. Tu už hovoríme o existenciálnej podstate človeka. Z tohoto existenciálneho hľadiska ide o to, aby v zložitých protirečivých súvislostiach filozof vystihol nové tendencie v pohybe spoločnosti. Je to veľmi ťažká vec, lebo by bolo treba vystihnúť aj to čo je pozitívne aj to čo je negatívne. Takúto analýzu urobil v 30tych rokoch Husserl, keď hovoril o kríze európskych vied. Táto Husserlova iniciatíva je o to obdivuhodnejšia, že sa objavila vtedy, keď v celosvetovom meradle, ale najmä v Európe vládlo nadšenie z vedecko-technickej revolúcie.