Pozitivizmus
- rozvíja sa v 30 rokoch 19. stor.
- zakladateľ Auguste Comte (aj zakladateľ sociológie)
1. fáza – klasický pozitivizmus – Comte, Mill, Spencer
2. fáza – empiriokriticizmus – koniec 19. stor., zač. 20. stor.; 4 predstavitelia – filozofickí vedci – matematici, fyzici
└ Mach – hovorí, že jednoznačné poznanie neexistuje
- veda je obyčajný dohovor, konvencia, na ktorom sa vedci dohodli. Úlohou vedca – elegantne, prehľadne usporiadať poznatky. Taký poznatok je pravdivý, ktorý je užitočný, užitočný je taký, ktorý nám pomáha predvídať
3. fáza – novopozitivizmus – 1929 vzniká vo Viedni, Viedenský krúžok – krúžok filozofov a vedcov. Skúmajú vedu a jazyk (fil. vedy, fil. jazyk)
Auguste Comte (*1798 – Montpellier)
- zakladateľ pozitivizmu
- bol tajomníkom filozofa Saint-Simona – utopický socialista, Comte si od neho vypožičal niektoré myšlienky
- diela: Systém pozitívnej filozofie, Kurz pozitívnej filozofie
- pozitívny fakt – niečo, čo môžem jednoznačne definovať (popísať, pozorovať, overiť)
pozitívny vedec, filozof – nikdy nepátra po príčinách = nepýta sa PREČO?(nemôžeme to pozorovať, overiť), ale pýta sa AKO?
- sociológia – rozlišuje sociálnu statiku (súčasný stav) a sociálnu dynamiku (skúma vývoj)
spoločnosť sa vyvíja v 3 etapách:
1. teologické štádium = ľudia si vysvetľovali javy vo svete na základe zásahu nadprirodzenej bytosti
2. metafyzické štádium = ľudia si vysvetľovali svet na základe abstraktných pojmov. On tieto štádiá kritizuje, lebo neboli schopné poskytnúť jednoznačné stanovisko, spôsobujú konflikt
3. pozitívne štádium = žiadne vysvetlenie, iba opis. Pôsobia pozitívni vedci, nehádajú sa, tvrdia iba to, čo môžu dokázať. Pozitívni filozofovia majú vychovávať ľudí, ale nemajú viesť štát – oni nedodržujú hierarchiu, prísnosť. Štát majú viesť hospodársky odborníci (obchodníci)
altruizmus (altér = iný) – láska k iným ľuďom, opak egoizmu, má byť základom spoločnosti.
Nie je za náboženstvo – má byť nahradené humanizmom. Comte vytvoril aj klasifikáciu vied: základom všetkého je matematika, potom astronómia, fyzika a chémia, nakoniec biológia a sociológia. Psychológiu odsudzuje – duch – naša duša nemôže skúmať seba samú. Uprednostňuje reformu pred revolúciou.
Marxizmus
- zakladateľ a hlavný predstaviteľ Karl Marx – ľavicovo orientovaný
- vychádza z toho, že začiatku je hmota à myšlienka a idea sú len produktom prírody – materializmus (opak Hegla). Hmota à materiálna základňa; namiesto idea používa ideologická nadstavba, ideológia – súbor myšlienok, ideí
- materiálna základňa má 2 časti:
└ výrobné sily: človek stroje, nástroje, suroviny
└ výrobné vzťahy: medzi zamestnancami a zamestnávateľmi – robotníci vytvárajú spoločnosť, hodnoty, pokrok à ale nedostávajú za to nič alebo minimum; zamestnávatelia – je ich pomerne málo, ale vlastnia všetko à vznikajú konflikty a revolúcia, radikálne odstrániť starú situáciu a nahradiť ju novou
- Marx bol filozof, sociológ a ekonóm
- v spoločnosti sú utláčaní a utlačovatelia, je dobrá iba pre málo ľudí à teória konfliktualistická
- náboženstvo (patrí do ideologickej nadstavby) kritizoval, pretože náboženstvo podporuje rozdelenie na utlačovaných a utlačovateľov; cirkev poskytovala kráľovi legitimitu, bol Bohom zoslaný človek, preto by ho ľudia mali poslúchať à ovládaní by mali poslúchať vládcov; túto teóriu využili proletári (Engels), Lenin to uviedol do praxe, Marxove myšlienky zmenil, radikalizoval à marxizmus-leninizmus
- „Filozofi svet rozlične vysvetľovali. Ide o to zmeniť ho.“
- pozitivizmus a marxizmus chcú teóriu zaviesť do praxe
Novokantovstvo
- patria sem 2 základné školy:
a) Marburská – zameriava sa na prírodné vedy; Herman Cohen, Paul Natorp
b) Bádenská – zameriava sa na humanitné vedy; Wilhelm Windelband, Heinrich Rickert
- škola = okruh ľudí, ktorí mali spoločné názory
- zaujíma ich, čo je základ vedy, aké sú metódy, aký je rozdiel medzi prírodnými a humanitnými vedami
- v 19. stor. nastáva špecializácia vo vedách, kto sa chce stať prírodným vedcom nemusí prejsť humanitnou výchovou, prírod. a hum. vedy sa oddelili.
- Kanta zaujímalo poznanie – aj novokantovcov; nesúhlasili s ním, lebo hovoril, že existuje vec „o sebe“ (=podstata veci, ktorú nemožno poznať), oni tvrdili, že neexistuje
a) Herman Cohen – žid, etapy jeho filozofie:
1) Interpretácia Kanta
2) buduje si samostatný filozofický systém, podľa neho sa filozofia skladá z 3 systémov: logika, etika, estetika (metafyzika nie je veda). Filozofia skúma vedy, z čoho vychádzajú à skúma základy vied; kde sú hranice vedeckého poznania
3) židovské obdobie
Paul Natorp (1854 – 1924) –podľa neho má byť filozofia vedecká – má skúmať vedy, prečo sú jednotné = neodporujú si. Filozofia nám navyše poskytne svetonázor (náš základný postoj k svetu)
b) Wilhelm Windelband (1844 – 1915) dielo: Úvod do filozofie
- zaujíma ho základný rozdiel medzi humanitnými a prírodnými vedami
- filozofia: predmetom filozofie je veda, filozofia nesmie byť podriadená vede, filozofia nemôže používať vedecké metódy; základné fil. disciplíny: logika, etika, estetika à metafyzika je nezmysel, preto nepatrí do filozofie; psychológia nepatrí do filozofia – je niekde medzi hum. a fil. vedami.
- rozdelenie vied:
1. racionálne – matematika
2. empirické – skúmajú fakty – ďalej sa delia: (nomos = zákon)
I.nomotetické – skúmajú tú časť skutočnosti, v ktorej platia stále a nemenné zákonitosti
II.idiografické – skúmajú to, čo je jedinečné à humanitné vedy – literatúra, história – majú večnú hodnotu, idiografické vedy sú dôležitejšie
Heinrich Rickert – žiak Windelbanda, vedy rozdelil na prírodné a kultúrne:
- prírodné – vyjadrujú všeobecné zákonitosti, skúmajú prírodu; môžeme ju vnímať, ale nemôžeme jej rozumieť
- kultúrne – kultúra je výtvorom človeka, človek jej dokáže rozumieť
- metóda kultúrnych a prírodných vied sa odlišuje, prírodná veda zovšeobecňuje; kultúrna veda sa snaží individualizovať – hodnoty hľadáme v kultúre
Iracionalizmus a voluntarizmus (2. pol. 10. stor.)
Schopenhauer, Nietzche, Kierkegaard
Iracionalizmus – neuznáva rozum ako jediný zdroj správneho poznania, uznáva intuíciu, vieru
Voluntarizmus (volunta = vôľa) – tvrdia, že vo svete pôsobí určitá vôľa, ktorá ženie život a vývoj dopredu
Kierkegaard (1813 – 1855) – narodil sa v Kodani (Dánsko)
- jeho otec pôvodne pastier, usilovnosťou sa prepracoval k obchodníkovi
- preklial Boha, K. to traumatizovalo, bol silne nábožensky založený, chcel podporiť dánsku evanjelickú cirkev
- diela: Bázeň a chvenie, Pojem úzkosti, Buď – alebo
- prežíval pocty úzkosti, mal veľký vplyv na existencionalizmus
- vystupoval proti Heglovi, zaujíma ho konkrétny človek
- „Je treba sa vrátiť z neba na zem k realite, odvrátiť sa od rozumu a spoľahnúť sa na vieru, sústrediť sa na jednotlivca a na obnovu duchovného života človeka.“
- existencia jednotlivého človeka: vzťah človeka k sebe samému (tým sa odlišuje od existencie iných vecí), vie, že jeho existencia je konečná, je smrteľný vzhľadom k veciam, dokáže porozumieť sám sebe
- hovorí o 3 základných úrovniach ľudskej existencie:
1. estetická – človek, ktorý vyhľadáva pôžitok, kladie dôraz na zmysly a slasť (aj duševnú), sústreďuje sa iba na prítomnosť; láska je zdrojom rozkoše, uspokojenia à človek nežije autentickosť bytia; pôžitkom chce prehlušiť, zakryť, že jeho život je konečný, nakoniec skončí v nude (dekadencia) už pre neho nič nie je dostatočný pôžitok
2. etická – individuálne sa podriadi všeobecnému (napr. spoločnosti); človek si uvedomí, že nesie za svoje skutky zodpovednosť, chce rešpektovať všeobecné hodnoty; radikálne sa rozhodne, že sa oslobodí od závislosti na pôžitkoch à buď alebo (či zostane v nude pri pôžitkoch alebo bude zodpovedný); žije minulosťou – zodpovednosť vyvoláva nešťastie a úzkosť – nie je to úplne autentická existencia
3. náboženská – všeobecné je podriadené individuálnemu (Abrahám obetovanie Izáka); porušil to všeobecné, ale poslúchol vnútorný hlas à zvíťazilo individuálne nad všeobecným
- človek ani tu nie je šťastný à viera je paradoxná, sme sami osamelí à aj toto štádium je tragické
- Kierkegaard – nenachádza východisko, je stále pesimistický
Arthur Schopenhauer (1788 – 1860) – narodil sa v Kdaňsku, bohatý, veľa cestoval
- nebol až tak nábožensky založený; tvrdí, že nikto kto je teológom k filozofii nedospeje; teológ filozofiu nepotrebuje, vysvetlenie mu poskytne iba viera
- diela: Svet ako vôľa a predstava; Viera v prírode; Aforizmy o životnej múdrosti
- patrí do iracionalizmu à vytvoril fil. založenú nie na rozume, ale vôli. Prapodstatou je kozmická vôľa. Celý svet je len predmetom vôle. Vôľa je iracionálna, tvorí náhodne; môžem ju poznať nie rozumom, nie zmyslami, poznáme ju sebapoznaním
- svet má dvojakú povahu: svet ako vôľa – pôsobí tu nevyhnutnosť a svet ako predstava – sloboda
- pôsobenie vôle vo svete vedie ku konfliktom à prináša to utrpenie; on je proti vôli – musíme ju odstrániť à existujú 4 spôsoby ako sa zbaviť vôle
1. cesta umenia – najlepšia je hudba
2. cesta svätosti – asketický svätec
3. cesta filozofie – uvedomíme si ako vôľa pôsobí, potom ju vieme lepšie ovládnuť
4. cesta súcitu – etický spôsob, prekonanie svojho egoizmu, poprieme vôľu altruistickým jednaním
Fridrich Nietzche (1844 – 1900) – vyštudoval teológiu aj filozofiu, otec – farár
- dielo má 3 etapy
1. etapa – romantické štádium 1870 – 1875; sústredil sa na umenie, hlavne na hudbu inšpiroval sa Wagnerom; diela: Zrodenie tragédie z ducha hudby, nečasové úvahy
2. pozitívne obdobie (= pozitivistické) 1876 – 82, etapa je úzko spojená s vedou; diela: Ľudské príliš ľudské, Radostná veda
3. metafyzická etapa 1882 – 83; diela: Mimo dobro a zlo, Tak vravel Zaratustra
1. romantické obdobie – venoval sa umeniu, môže byť dvojaké
└ apolinské – zakladá sa na príjemných predstavách, sne; zakrýva pravú podstatu svetaàzlé; chceme ľahko zabudnúť – lacný optimizmus
└ dionýzovské – má svoj zdroj v mytológii; základ je divoké opojenie – v opojení chceme poznať pravú podstatu sveta
venoval sa aj histórii – hovorí, že v histórii netreba hľadať žiadne zákonitosti – lebo tam nie sú à história je náhoda
2. pozitivistické obdobie – zaujímala ho veda, veda je dobrá – snaží sa nájsť podstatu sveta a odstráni to, čo je zlé: metafyziku – je teoreticky nepravdivá; náboženstvo – horšie ako metafyzika, odvádza ľudí od pozemského života
- inšpiroval sa franc. osvietencami (Rousseau, Diderot, Montesquieu), angl. empiristami (Lock, Berkley, Hume)
3. metafyzické obdobie – 2 línie myslenia:
- etická – existuje dvojaká morálka – otrokov a pánov
morálka otrokov – založená na súcite, skromnosti, pokore, milosrdnosti a láske k blížnemu à to je zlé, pretože asketický spôsob života potlačí náš život – uspokojenie sa s priemernosťou
morálka pánov – založená na statočnosti, sile a zdraví; hovorí, že dobré je to, čo prispieva k rozvoju života – žiadna askéza
- formuje sa idea nadčloveka – vytýkajú mu to
- prehodnotenie hodnôt – zamietol tradičné hodnoty a nahradil ich inými; keď Európa dospeje do štádia dekadencie musí prísť filozof, ktorý nastolí morálku pánov
- metafyzická – skúma, čo je podstatou, princípom sveta; princípom sveta je vôľa k moci, je dôvodom k pokroku; vôľa je iracionálna, nemá žiadny zmysel ; prejavuje sa stálym záporom, ako túžba po ovládaní, túžba po ponížení; objavuje sa myšlienka večného návratu – život sa vracia a nikdy nezanikne vďaka vôli
Filozofia života
- antropologické; W. Dilthey, H. Bergson, F. Nietzche
Wilhelm Dilthey (1833 – 1911) – študoval teológiu, filozofiu a históriu, jeho dielo môžeme rozdeliť na 2 časti:
1. štúdie o dejinách filozofie a literatúry
2. duchovné vedy – dielo Uvedenie do vedy duchovnej
- život chápal v historickom kontexte, zástanca historického relativizmu – historická podmienenosť – ľudia žijúci v inej dobe mali iné hodnoty a zvyky – my to z nášho hľadiska nechápeme – neexistuje žiadne nadhistorické hľadisko, z ktorého dejiny môžeme pozorovať, vždy sme ovplyvnený dobou – každá doba má svojho ducha doby à charakter
- nechápe život biologicky, dôraz kladie na tvorivosť a na psychické zážitky. Aktivita života spočíva vo vytváraní hodnôt. Vytvárať hodnoty znamená dávať zmysel svojmu okoliu. Život je podnecovaný pudom a vôľou (pud a vôľa sú zdrojom života)
- indivíduum ↔ duch doby = duch doby závisí od toho, akí ľudia v dobe žijú, ale ľudí ovplyvňuje do akej doby sa narodia à navzájom sa ovplyvňujú
- poznanie slúži životu. Niekedy poznávame aj nevedome, je blízko iracionálnemu
- hovorí o humanitných ↔ a prírodných vedách, predmetom obidvoch je život, ale skúmajú ho z iného hľadiska
humanitné: zameriavajú sa na vnútornú stránku subjektu, využívajú metódy vcítenia sa a porozumenia
prírodné: zameriavajú sa na vonkajšie prejavy života objektu, využívajú intelekt
- poukazuje na hermeneutický kruh – umenie výkladu, aby sme niečomu rozumeli musíme už predtým niečo chápať, keď chceme niečo poznať vychádzame z predchádzajúcich poznatkov
H. Bergson (1859) – získal Nobelovu cenu – 1928
- diela: Tvorivý vývoj, Hmota a pamäť, Smiech
- nesúhlasil s fyzikmi, kritizoval Einsteina. Zaujíma ho naše vedomie – život vedomia. Zdôrazňuje úlohu intuície: intelekt – rozum nie je až taký dobrý, používajú ho fyzici a matematici, sústreďuje sa na kvantitu – meria; intuícia – zaujíma ju kvalita, akosť nášho vedomia, vďaka nej sme schopní priamo spoznávať nášho ducha, vďaka intuícií môžeme prežívať naše vnútorné trvanie
- trvanie – la durée; s existenciou vecí a bytostí sa spája trvanie (nie čas); trvanie je nevratné – inverzibilné ↔ fyzikálny čas môžeme znázorniť na časovej osi, delí sa na rovnako dlhé okamihy
- trvanie nie je následnosť rovnako dlhých okamihov, je späté s prežívaním, je charakteristikou ľudskej bytosti. Ak pochopíme trvanie, pochopíme zmysel života
- elán vital – životná sila, niečo, čo nás núti žiť, uvádza život do pohybu, núti život aby sa rozpínal v dvoch stránkachmateriálna – telo
duchovná
Etika (morálka) – hovorí o našom svedomí
- svedomia je ovplyvnené zvykom, tradíciou a čiastočne je autonómne – je dôležitejšie
- morálka je dvojaká: „pramení zo zvyku a spontánnosti“
- uzatvorená morálka (zvyk), otvorená (spontánnosť, vyviera z nás, je osobná, aktívna)
- Bergson je skeptický àhovorí, že otvorená morálka je len u hrdinov a u svätcov
Náboženstvo – zvieratá majú inštinkt, človek nemá àpotrebuje náboženstvo, aby sa zbavil strachu pred smrťou, aby bol schopný vytvoriť spoločenstvo
