História filozofieFilozofia sa zaoberá otázkami bytia, pravdy, dobra, slobody, poznania, hodnotenia. Utvára sa ako pojmové poznanie na rozdiel od mýtického myslenia.
Mýtus je jeden z prvých spôsobov, ktorým človek vyjadroval svoj vzťah k svetu. Sú to príbehy bohov, sveta, človeka, o morálnych pravidlách a usporiadaní všetkých vecí, ktoré sa zachovávajú tradíciou.
Filozofia má pôvod v antickom Grécku
-v predsokratovskom období sa sústreďovala na prírodu
-u sofistov a Sokrata na človeka
-v klasickom období u Platóna a Aristotela na metafyziku
-materialistickú ––––––- reprezentoval Demokritos
-v helenistickom období sa filozofia sústreďovala na človeka ako jednotlivca. V tomto období už silneli náboženské a mystické tendencie.
-v stredoveku sa filozofické myslenie vyvíjalo na pozadí náboženskej viery v zjavenie. Filozofické pravdy boli podraďované teologickým pravdám.
Druhy: renesančná filozofia – náboženstvo, človek, boh = vzťahy
novoveká filozofia – 17. storočie, sústreďovala sa na metódy vedeckého poznania, objavujú sa úvahy o postavení a slobode človeka ako občana
osvietenská filozofia – 18. storočie, záujem sa sústreďoval na spoločenskú problematiku a na liberalistické chápanie človeka ako svojbytného individua
klasický idealizmus
poklasické obdobie – 19. storočie, fylozofia je v úzadí, v popredí veda. Utvára sa scientistická orientácia filozofie a protiscientistická orientácia filozofie, t.j. prúdy orienované antropologicky
moderná filozofia – 20 storočie
Zdroje poznania
1. senzualistické poznanie- je založené na zmyslových orgánoch
2. empirické poznanie- je založené na skúsenosti
Nástroje poznania
1. formálna logika – má inštrumentálny význam, učí správne argumentovať a pomáha pri analýze filozofických problémov
2. dialektika – metóda na vedenie rozhovoru. Prezentuje, že svet je v pohybe, vývine, zmenách. Opakom je metafyzika, podľa ktorej je svet stály, bez zmien.
Filozofia skúma svet v jeho celistvosti z hľadiska vzájomných súvislosti, podmienenosti a pôsobenia jeho určujúcich stránok. Zaoberá sa špeciálnymi vedami.
Špeciálne vedy môžeme rozdeliť:
reálne – prírodné /fyzika, chémia, biológia/
- kultúrne /spoločenské, duchovné/
- socialno-ekonomické
formálne- /matematika, formálna logika/
Reálne vedy sú vždy empirické, t.j. ich opis a výklad je overiteľný a tematický redukované obmedzené. Filozofia ich nepoužíva.
Filozofiu charakterizujú tieto znaky
1. predmet skúmania
2. pojmový aparát
3. skúmanie predmetu z určitého pohľadu
4. skúmanie predmetu vlastnými metódami
Filozofia má aj ďalšie znaky, ktoré ju charakterizujú ako vedu základnú, univerzálnu, rozumovú, kritickú.
Filozofické disciplíny1. Ontológia- náuka o bytí a jeho vzťahu k existencii
2. Gnezeológia – náuka o poznaní
To sú základné disciplíny.
Ďalšie:
3. Etika- náuka o mravnom konaní, jeho predpokladoch a normách
4. Estetika – náuka o podstate a zákonoch krásy, o umení, živote a jeho osvojovaní
5. Axiológia- náuka o hodnotách a hodnoteniach
6. Filozofická antropológia- náuka o človeku
7. Dejiny filozofie- skúmajú vývoj filozofického myslenia
8. Filozofia dejín- skúma vzťahy a súvislosti v histórii človeka a spoločnosti
9. Filozofia náboženstva- skúma podstatu náboženstva
10. Filozofia práva , prírody a ďalšie
Filozofické smerya) Materialistický smer- vychádza z prvotnosti hmoty, svet pokladajú za hmotný a všetky javy vysvetľujú materiálnymi príčinami
b) Idealistický smer- vychádzajú z idey, myšlienky, ducha, Boha
c) Monistický smer- filozofia príjma iba jednu podstatu z predchádzajúcich podstát
d) Dualizmus- filozofia príjma obidve predchádzajúce podstaty
V otázke vzťahu k Bohu má filozofia tieto prístupy:
- teizmus /uznávanie jediného Boha/
- deizmus /uznávanie existencie Boha ako neosobnej prvotnej príčiny sveta/
- panteizmus /stotožňovanie Boha s prírodou, so svetom/
- ateizmus /popieranie existencie Boha/
Najstaršie literárne pamiatky s filozofickými prvkami delíme na:
1. manty- hymny, modlitebné formuly
2. brahmany- teologické zdôvodnenie vedeckých praktík
3. áranfáky- mystický výklad vedských filozofov ---------------
4. upanišády- filozofický výklad vesmíru
Najvýznamnejšie z upanišády sú 2 filozofické myšlienky. Učením o spojení átmanu /individuálna duša/ s brahnou /svetovou dušou, ktorá spočíva sama v sebe/ vznikla forma prevteľovania duše podľa zákona karmy /mystická sila, ktorá podmieňuje osud živej bytosti/. Ukončenie prevteľovania zabezpečuje dharma.
1. tisícročie pred naším letopočtom – vedské obdobie- v ňom bohovia stelesňovali prírodné sily a javy. Uskutočňovali sa rituáli cez kňazov brahmani. Ďalší vývojový stupeň bol brahmanizmus – rozdeľoval spoločnosť na varny /vesty, kasty/. Existovali 4 kasty:
- brahmani- kňazi
- kšatrijovia- vojenská elita, vodcovia kmeňov
- vaišjovia- roľníci, remeselníci
- šudrovia- najnižšia kasta, k ním priraďujeme páriov príslušníkov najnižšej kasty, ktoré nemali žiadne práva
4. až 6. storočie n.l. – HINDUIZMUS- v Indii sa začal šíriť islam a tí, ktorí ho neprijali sa začali označovať ako „hindú“.
Medzi filozofické smery opierajúce sa o vedu patrí:
- mínansa- prameň poznania- sväté knihy
- védanta- chápanie vzťahu medzi dušou a bohom
- njája- venuje sa gnozeologickým otázkam
- vaišešika- klása atomistickú kozmológiu
- sankhja- uznáva hmotný a duchovný princíp
- joga- telesné a duchovné cvičenia, ktoré vedú k čistote
Filozofické smery odmietajúce tradíciu:
- čarváka- uznáva iba hmotu
- džinizmus- kladie dôraz na etiku
- budhizmus- 5.storočie p.n.l., učí, že zlu sa nemá brániť násilím, učí trpezlivosti. Predstaviteľom je Budha, ktorý učí o nirvane- stav pokoja, oslobodenia sa od všetkého čo prináša bolesť, odpútania sa od vonkajšieho sveta a myslenia. Je rozšírený v Indii, Cejbóne, Barme, Tibete, Číne, Japonsku.
Filozofia v Číne- zakladateľ konfucianizmu – Kchang-Čohiou – vytvoril pojem mravného správania sa nezávislého do rituálov.
Následník Meng Kche- tvrdil, že ľudský život je podradený nebeskej vôli. Človek je od narodenia dobrý.
- taoizmus- zakladateľ Lao-c /Starý Majster/. Tao je večný a nemenný začiatok všetkého.
- mohizmus- zakladateľ Muo-c- zameral sa na praktickú stránku života aúžitok človeka, princíp všeobecnej lásky.
Grécka filozofia má 4 obdobia:
1. rané /kozmologické/ obdobie- filozofi- Herakleitos, Pytagorovci, Empedokley, Anaxcigoras, Demokritos, Parmenides, Anaximenes, Anaximandeos. Zaoberá sa prírodovednou problematikou. Otázku sveta chápe materialisticky a naturalisticky.
2. klasické obdobie- filozofi- sofisti- Sokrates, Platón, Aristoteles, Protagoras,Gorgias. V popredí záujmu je problém človeka. Človek je mierou všetkých vecí. Vyúsťuje do metafyziky.
3. helenistické obdobie- malo tri prúdy: epekureizmus, stoicizmus, skepticizmus
4. úpadok filozofie v období mystickom
