A.SPOR O UNIVERZÁLIE
Ďalším predmetom ostrých polemík boli univerzálie (všeobecné pojmy). Otázka znela, či všeobecné pojmy, akým je napríklad pojem človeka, jestvujú reálne ako individuálne veci. Jestvuje aj všeobecný pojem človeka (ktorý nám hovorí, že človek je rozumné zviera), alebo len konkrétny Peter, konkrétny Ján čo ondrej?
Tí, ktorí na otázku, či sú univerzálie reálne, odpovedali kladne, nazývajú sa realisti (lat. res – vec). Realisti boli naklonení vyhlasovať pojmy a idey za reálnejšie než jednotlivé konkrétne veci. Tvrdili, že univerzálie sú pred vecami, pričom sa často odvolávali na Platónovu náuku o ideách ako pravom bytí a vzore všetkých vecí. Predstavitelia opačnej pozície sa nazývajú nominalisti (lat. nomen – meno). Podľa nominalistov reálne jestvujú len jednotlivé znaky, ktoré sú našimi výtvormi.
Spor medzi realistami a nominalistami sa bude tiahnuť celým stredovekom, pričom na konci prevládnu nominalistické koncepcie.
Aj novoveká filozofia, vrátane súčastnej, sa vracia k tomu sporu, pretože je tu stále aktuálny problém vzťahu všeobecného a jednotlivého. Otázku, či všeobecným pojmom zodpovedá nejaká realita, alebo ide len o umelé, konvenčne prijaté znaky, si filozofi kladú dodnes.

ANSELM (1033-1109)
Bol najvýznamnejší filozof a teológ 11. storočia.
Anselm prišiel s myšlienkou, že človek je svojím rozumom (lat. ratio) verným obrazom Boha a dialektika má účasť na Božích myšlienkach. V spore o univerzálie kritizoval nominalistov.
Do dejín filozofie vstúpil predovšetkým svojou formuláciou dôkazu existencie Boha. Vychádza z pojmu Boha: „Boh je ten, nad ktorého už nemožno myslieť nič vyššie.“ Ak by Boh jestvoval len v mojej mysli ako pojem, nebol by tým najvyšším, lebo by mu chýbala reálne existencia. Z pojmu Boha ako niečoho najvyššieho vyplýva teda je existencia. Anselmov dôkaz sa nazýva ontologickým dôkazom. Filozofi k nemu budú pristupovať rôzne. Kritika založená na tom, že z pojmu nemožno odvodzovať reálne existenciu.
Napriek tomu novým a neobyčajným v Anselmovom učení je práve pokus o dôkaz Boha z čistého myslenia, bez odvolávania sa na autority či zjavenie.

PETER ABÉLARD (1079-1142)
Jeho stanovisko k problému univerzálií sa nazýva konceptualizmus. Podľa konceptualizmu všeobecné pojmy majú pred stvorením vecí svoje miesto v Bohu a po stvorení vecí v ľudskom rozume. Reálne v prísnom zmysle je len konkrétne jednotlivé súcno. Univerzálie nesú len významy, aby umožňovali ľudskú reč. Abélardovo stanovisko sa približuje nominalizmu.

B.FILOZOFIA ISLAMU A ŽIDOVSTVA
Konstantinotol ako hlavné mesto Východorímskej ríše sa od roku 330 stal na vyše tisíc rokov duchovným centrom Východu. Tu sa stretlo grécke filozofické myslenie, rímske chápanie štátu a kresťanská viera, aby sa navzájom ovplyvňovali a vytvárali určitú syntézu. Bolo celkom prirodzené, že sa tu komentovala Aristotelova logika s Platónove dialógy.
Tieto komentáre sa v arabských krajinách (medzi ktoré vtedy patrila Sýria, Perzia, Turecko a Egypt) stali východiskom takého rozkvetu vied a filozofie, aký vtedajší Západ nepoznal. Platí to najmä o období rokov 800 až 1200. Bez zveličovania môžeme povedať, že arabskí učenci zachránili dedičstvo gréckej filozofie, predovšetkým Aristotelov filozofický odkaz.

Arabská filozofia
Avicenna (polatinčená forma arabského mena Ibn Sina) potláča vplyv novoplatonizmu v prospech Aristotela.
V 9. storočí vznikol v španielskej Córdobe, na území, ktoré ovládli Arabi, kalifát. Tu dochádza k arabskému osvojovaniu si Aristotelovho učenia. Najvýznamnejším predstaviteľom je Averroes (arab. Ibn Rušd)
Averroes rozdelil poznanie na vieru, teológiu a filozofiu. Nazdával sa, že len filozofia dospeje k čistej pravde, dodáva však, že toto poznanie nie je dostupné každému a ľudia sa zväčša musia uspokojiť s vierou.
Averroes pokladá Boha a hmotu za dve večné, rovnako nezávislé príčiny. Dokazoval nestvoriteľnosť hmoty a Boha pokladal len za prvú príčinu zmien, ktoré sa vo svete odohrávajú. Dušu človeka spájal s jeho telom, pričom popieral aj nesmrteľnosť. Averroes významne ovplyvnil scholastickú filozofiu.
Židovská filozofia
Tak v Španielsku, ako aj na Blízkom východe žili Židia v úzkom kontakte s Arabmi. Averroes mal veľký vplyv aj na židovskú filozofiu, veď najvýznamnejší židovský filozofi vtedy písali v arabskom jazyku.
Aj židovský myslitelia stáli pred problémom, ako racionálne zdôvodniť vieru v jedného, nadprirodzeného Boha a ako ju intelektuálne obhájiť pred tými, ktorí zmýšľajú inak.
Vrchol stredovekej filozofie predstavuje Maimonides (hebr. Moše Ben Maimon, 1135-1204)
Usiluje sa dôsledne zjednotiť vieru a filozofiu. Jeho hlavným dielom je Sprievodca nerozhodných, kde sa obracia na tých, ktorí oslabli vo viere a potrebujú pomoc pri rozhodovaní.

C.PRECHOD K VRCHOLNEJ SCHOLASTIKE
V 12. storočí začal rásť význam miest a finančne silnejúceho meštianstva. Tento proces viedol k zvyšovaniu počtu mestského obyvateľstva. Bohatsvo – prirodzene, aj bohatstvo cirkvi, ktorá však stále hlásala cnosť chudoby – vyvolávalo živé protestné hnutia. Otázka chudoby sa stala jednou z centrálnych tém náboženstva a politiky.
V 13. storočí dosahuje vrchol svetská moc pápeža. Pápež si mohol dovoliť opakovane uvaliť kliatbu na cisára, t.j. vyhlásiť, že stratil všetky svoje práva, a exkomunikovať (vylúčiť) ho z cirkvi.
Protesty, ktoré vyplývali z hlbokej priepasti medzi hlásanou a reálnou chudobou širokých vrstiev obyvateľstva a skutočným obrovským bohatstvom cirkevnej vrchnosti, viedlo vo vnútri cirkvi k vážnym konfliktom. Zrieknutím sa individuálneho i kolektívneho majetku chceli pôsobiť príkladom v širokých nemajetných vrstvách žobravé rády (dominikáni a františkáni) a udržať ich tak medzi ľudom vplyv a prítomnosť cirkvi. Takéto si vyžadovalo skvalitniť, rozšíriť ich vzdelanie.
Miestom polemík sa čoraz viac stávali univerzity, predovšetkým univerzita v Paríži, ktorá vznikla roku 1215 na základe katedrálnej školy ako „universitas“ (spoločenstvo učiteľov a študentov). Od polovice storočia nadobudla veľký význam univerzita v anglickom Oxforde a „studium generale“ nemeckých dominikánov v Kolíne nad Rýnom. Ďalšie dôležité univerzity vznikli v Neapole, Bologni, Padove, neskôr a Prahe a vo Viedni.
Parížska univerzita mala štyri fakulty, ktoré sa tradíciou zachovali až do nášho storočia: filozofia, teológia, právo a medicína. Dekan filozofickej fakulty bol zároveň rektorom. Univerzita mala svoju vlastnú súdnu právomoc a ďalšie privilégiá.
Chápanie vedy, ktoré sa rozvinulo na filozofickej fakulte, malo sa uplatniť na všetkých ostatných fakultách, čo bol v podstate zárodok konfliktu s teológiou.

D.PRENIKANIE ARISTOTELIZMU NA UNIVERZITY:
Od polovice 13. storočia sa všetky známe Aristotelove diela prednášali na Parížskej univerzite. Podľa mnohých teológov sa aristotelizmus stal hrozbou pre kresťanskú vieru. Aristotelovo učenie malo voľnú cestu od roku 1263 ž po rok 1277, keď ho cirkev oficiálne odsúdila. Aristotelizmus a jeho predstavitelia mali silnú konkurenciu v osvedčených novoplatónskych systémoch, ktoré podporovala teológia.
Zápas o Aristotela vyvrcholil v polovici 13. storočia medzi Albertom Veľkým, ktorý sa intenzívne orientoval na Aristotela, a Bonaventurom s augustiniánsko – novoplatónskym myslením. Tomáš Alvinský sa v tomto spore usiloval o zmierenie a sprostredkovanie.
Aristoteles získaval veľký vplyv u prírodovedne orientovaných mysliteľov, v Oxforde Roger Bacon.
Roger Bacon chcel v súlade so svojím františkánskym ideálom reformovať cirkev a zlepšiť životné podmienky ľudí. Na to však je podľa neho potrebné metodicky isté a na skúsenosti založené vedenie a poznanie.

ALBERT VEĽKÝ
Študoval všetko, čo sa v jeho dobe študovať dalo. Jeho súčasníci ho preto nazvali Doctor universalis. Patril k rádu dominikánov, bol profesorom v Paríži.
V diele Alberta Veľkého nachádzame pokus o transformovanie aristotelizmu do kresťanského filozofického myslenia. Usiloval sa vedecky zvládnuť otázky, ktoré sa rovnako týkajú filozofie i teológie, ako je pôvod sveta, istota racionálneho poznania, predpoklady šťastného života, atď.
Aj ako prírodovedec, aj ako teológ si však zachovával odstup od sústavného odvolávania sa na rozumové dôvody. Tvrdil, že prirodzený rozum v empirických záležitostiach musí zachovávať zdržanlivosť, lebo tu platia iné zákony. Podobný postoj odporúčal v záležitostiach zjavenia, pretože tu platí autorita Božieho Slova. Albert Veľký pripravil pôdu pre vystúpenie svojho žiaka tomáša Akvinského.

E.TOMÁŠ AKVINSKÝ (1225-1274)
Narodil sa v šľachtickej rodine. Jeho vstup do dominikánskeho rádu vyvolal prudký odpor rodiny. Z množstva Tomášových diel, významných aj pre filozofiu, uvedieme otázky pojednávajúce o pravde, Suma teologická, Suma proti pohanom.
V diele Tomáša Akvinského vrcholí výrazná tendencia scholastickej filozofie, ktorá ju zbližovala s aristotelizmom. Znakom Tomášovej filozofie je zámer vybudovať rozsiahly systém, ktorý by v sebe zahrnoval všetky oblasti vedenia.
Tomáš Akvinský bol vyhlásený za „knieža scholastikov“ a roku 1323 bol kanonizovaný (vyhlásený za svätého). Jeho učenie dostalo názov tomizmus a stalo sa základom katolíckej teológie a filozofie. V podobe novotomizmu prežíva do dnešných dní.
Vzťah filozofie a teológie. V Sume teologickej Tomáš vyslovuje názor, že všetky ostatné vedy možno nazvať slúžkami teológie. Uznáva, že teológia môže nadviazať na pravdy rozumu , ktoré sú predmetom filozofie. Filozofia nie je v rozpore s teológiou a jej pravdami zjavenia. Podľa Tomášovho presvedčenia rozumom možno argumentovať aj v prospech existencie Boha a vyvracať názory odporcov pravej viery. Teológia na tieto argumenty nadväzuje, avšak najvyššia pravda, pravda zjavenia, už spadá výhradne do jej kompetencie. Vieru nemožno rozumovo odôvodniť, presahuje totiž rozum. V tomto zmysle je filozofia podriadená teológii.
Súcno a jeho diferenciácia. Pri budovaní vlastného systému vyvstal pred Tomášom problém začiatku. Kládol si otázku, čím musí začínať myslenie. Nemal pritom na zreteli začiatok v čase, ale to, čo pri myslení konkrétnych obsahov musíme vždy predpokladať. Každý zvláštny pojem je potom tým nejvšeobecnejším – predpokladáme ho pri každom obsahu mysle. Súcno musí byť to prvé, čo je nám známe. Všetko nejakým spôsobom jestvuje, o všetkom sa dá povedať, že je súcnom.