referaty.sk – Všetko čo študent potrebuje
Dalibor
Štvrtok, 20. januára 2022
Renesančná filozofia
Dátum pridania: 13.07.2005 Oznámkuj: 12345
Autor referátu: palo10
 
Jazyk: Slovenčina Počet slov: 2 101
Referát vhodný pre: Vysoká škola Počet A4: 8.9
Priemerná známka: 2.95 Rýchle čítanie: 14m 50s
Pomalé čítanie: 22m 15s
 
 Oveľa viac ako v iných častiach filozofického systému uplatňujú sa v nich politicko-ideologické zámery, takže v triednom a politickom ohľade nemôžu byť neutrálne, sú triedne alebo skupinove uzemnené. Každá ustálená politická a ekonomická epocha vytvára charakteristické ideológie a sociálne filozofie. Aj sociálne a hospodárske zmeny obdobia ranného kapitalizmu sa odrazili v zmenách názorov na spoločenský život, ktoré treba chápať na pozadí základného antagonizmu medzi feudalizmom a kapitalizmom. Vnútorné napätie západoeurópskeho politického života v stredoveku a na začiatku novoveku bolo vyvolané nezhodami medzi svätskou a cirkevnou mocou, medzi svätskými panovníkmi a pápežmi. Tento mocenský dualizmus odstránila východná Bizancia a iné monarchie, tak že svätskú a cirkevnú moc zjednotili v osobe panovníka. Toto sa v západnej Európe nepodarilo, takže otázka, kto je komu podriadený, bola stále otvorená. Určitým formálnym rozhodnutím spomenutého sporu a vyvrcholením cirkevnej moci bol pontifikát Bonifáca VIII., ktorý bulou Unam sanctam z roku 1302 každému kresťanovi nariaďuje uznať vrcholnú autoritu pápeža a jeho najvyššiu právomoc. Bolo to však iba želanie, lebo prakticky uskutočniť túto subordináciu nebolo možné pre rozpory vyusťújuce schizmu a chaos pri voľbách pápežov. Táto situácia do značnej miery ovplyvnila politické formovanie miest a meštianstva. Politické zápasy medzi guelfmi, stúpencami pápežskej strany, a ghibellinmi, stúpencami svätskej moci, sú významnou súčasťou talianských dejín z konca stredoveku. V roku 1324 vznikol spis Marsilia Padovského Obranca mieru, kde sa ostro odsudzuje svätská moc pápeža a za prameň politickej moci sa považuje ľud. Spis dali do kliatby a autora exkomunikovali.

Reformné hnutia koncom stredoveku a začiatkom novoveku majú protipápežský, proticirkevný charakter, preto lebo cirkev ako najväčší vlastník pôdy a najsilnejší ideologický kultúrny činiteľ predstavovala, feudálny spoločenský poriadok. Katolícke cirkevné právo, sociálna filozofia i administratívne princípy sú produktom feudalizmu. Typom sociálneho usporiadania feudalizmu je teokratická monarchia a stavovský systém. Vzťah medzi panovníkom a ostatným obyvateľstvom sa vysvetľuje tak, že ľud existuje kôli vládcovi a je iba nástrojom jeho vôle a uskutočňovateľom jeho príkazov. Panovník je zástupcom Boha na zemi a ľud je len politickým objektom. Je historickým výdobytkom meštiactva, že do politickej teórie i praxe prináša opačný princíp, demokratický, antimonarchistický, v zmysle ktorého suverénom, najvyšším právnym subjektom je ľud, národ a vrchnosť, panovník, úradníci sú voliteľný a zosaditeľný. Boj týchto dvoch protikladných koncepcií vypĺňa celé stáročia. Začína sa zreteľne v renesančnom Taliansku a vrcholí vo francúzskej buržoáznej revolúcii.
Nový spoločenský systém, ktorý navonok predstavovali signórie, vznikal a rozvíjal sa v hospodársky najvyvinutejších mestách, v Benátkach, Florencii, Janove a inde, ako demokratické republikánske zriadenie. Boli to zárodočné prejavy neskoršieho všeobecného buržoázneho sociálneho usporiadania, ktoré sa zakladalo na voliteľnosti orgánov a funkcionárov, na deľbe moci a v relatívnom osamostatnení jej zložiek. Tento systém sa už v renesancii ukázal ako životaschopný a najviac vyhovujúci zásadám kapitalistického podnikania a rozvoja výrobných síl.

Sociálne teórie sú v talianskej renesančnej filozofii pomerne málo zastúpené. Veľa sa síce píše o človeku, o jeho schopnostiach a mieste vo vesmíre, ale človek poníma izolovane ako indivídum a edoceňuje sa vplyv sociálneho prostredia. Pravda, ťažko to možno kvalifikovať ako nedostatok, keď ešte ani nasledujúce stáročia teoreticky nezvýraznili úlohu a význam sociálnej reality. Tento obrat, ktorý je vlastne zrodom vedy o spoločnosti, sociológie, prináša francúzsky materializmus 18. Storočia a popri sociálnych teoretikoch od 19. Storočia najmä marxizmus, ponímajúci človeka ako syntézu a výslednicu pôsobenia spoločenských faktorov.
Spoločenské myslenie obdobia humanizmu sa prejavuje, a to najmä v dielach mimo Talianska, v kritike jednotlivých stránok spoločenského života, nešvárov, ktorých nositeľom a príčinou je skorumpovanosť cirkvi. Humanistické snahy o nápravu pomerov mimovoľne splynuli s reformačnou kritikou. Pravda, kritiku pápežstva a úpadkových zjavov nemožno pripísať iba humanizmu, lebo korenereformného kriticizmu sú hlbšie a širšie. Skutočnosťou však je, že humanizmus svojím antidogmatizmom a liberalizmom bol veľmi priaznivou pôdou pre zrod smelých pohľadov na vtedajšiu spoločnosť.
Nové chápanie politického diania, hybných síl dejín a verejného života sa uplatnilo nielen v osobitných dielach s takouto tematikou, ale aj ako spôsob písania dejín, teda ako metóda historiografie. V súlade s celkovým vyzdvihnutím významu človeka-jednotlivca zvýrazňujú sa predovšetkým ľudské vášne, úmysly, citové motívy ako hybné sily konania. Človek sa chápe ako konajúci subjekt a tvorca dejín. Takto písali dejiny Vilaniovci a v klasickej podobe Nicolo Machiavelli.
Charakteristickou črtou Machiavelliho tvorby je jeho svojrázny pohľad na človeka, dejiny, na hybné sily histórie, morálku, cnosti. Na označenie jeho ponímania spoločnosti sa vžil názov machiavelizmus. Naturalistické chápanie človeka vzbudzovalo zdesenie a pohoršenie nábožnej Európy. Svojím syntetickým pohľadom na vývin spoločnosti sa Machiavelli stal priekopníkom novovekej filozofie dejín a jeho základné myšlienky sa neskôr objavili u významných filozofov, napr. u Hobbesu a Hegla.
 
späť späť   1  |   2  |  3  |  4    ďalej ďalej
 
Podobné referáty
Renesančná filozofia SOŠ 2.9498 3034 slov
Renesančná filozofia 2.9697 3458 slov
Copyright © 1999-2019 News and Media Holding, a.s.
Všetky práva vyhradené. Publikovanie alebo šírenie obsahu je zakázané bez predchádzajúceho súhlasu.