Renesančná filozofia

Renesančná filozofia je obdobím ideového prechodu, prevodu, v ktorom sa v príznačnej podobe prepletajú nové moderné postrehy, výzvy a programy s tradičnými scholastickými koncepciami. Humanistické objavenie antiky oživilo záujem o starovekú filozofiu, ktorá sa prejavila ako silný ideový určujúci faktor vo vývine talianskej filozofie. Vydávanie a štúdium klasických filozofov sprístupnilo staroveký myšlienkový svet v origináli. V konfrontácii s pôvodnými textmi sa korigovali scholastické deformácie antickej filozofie, najmä Aristotela. Tak sa stalo, že Aristoteles bol nielen terčom útokov, ale aj štítom v boji proti viere démonov a čarodejníctva.
Novým, pre renesanciu príznačným prvkom vo filozofii je jej celková antischolastická orientácia, empirický metodologický postoj k prírode a úsilie o spojenie filozofie s vedou. Filozofia tým reagovala na potreby svojej doby, slúžila jej, aj keď často len veľmi sprostredkovane, protirečivo a nedôsledne. Ak sa každá pokroková filozofia usiluje čo najužšie primknúť k výsledkom vedeckého poznania, napomôcť jeho rozvoj metodologicky, prípadne aj obsahove, renesančná filozofia nemá vo svojich začiatkoch takúto oporu z jednoduchého dôvodu, že spoľahlivej, dostatočne rozvitej vedy, najmä prírodovedy nebolo, a bolo ju treba vytvoriť. Stredovek zanechal veľmi skromné vedecké dedičstvo v podobe steologizovanej aristotelovsko-galenovskej vedy. Samozrejme, ak sa tejto vede vyslovila nedôvera a politický odpor, čo sa takmer pri každej príležitosti aj stalo, potom faktové piliere boli veľmi slabé a otváralo sa voľné pole pre fantáziu a špekulácie. Úsilie o vedeckosť filozofie sa prejavilo v tom, že filozofia chcela riešiť otázky výslovne vedeckej povahy. V tomto ohľade nahrádzala vedu, pričom si zanechala univerzálnosť a predmetovú neohraničenosť. Preto nájdeme vo filozofii poznatky každého druhu, filozofia je encyklopédiou poznania a filozofi sú všestranní vzdelanci, teoretici i praktici, lekári, inžinieri, matematici i umelci.

Antiteologická a empirická tendencia vo vývine renesančnej filozofie a vedy sa prejavila vo vytýčení nového predmetu skúmania. Ak v typickej stredovekej filozofii centrálnou kategóriou je Boh a svet je len bytím sekundárnym, stvoreným, v renesancii nastupuje na prvé miesto príroda. V súlade s celkovým zameraním duchovného a kultúrneho záujmu na pozemský život filozofia vytýčila hlavnú metodologickú požiadavku všímať si prírodu a zanechať neplodné scholastické slovičkárenie. Toto úsilie nadobudlo neskoršie teoreticko-metodologické vyjadrenie v baconovskom empirizme a induktivizme. Paralelnou súčasťou požiadavky samostatného poznávania prírody bolo odmietanie scholasticko-aristotelovskej vedy po stránke obsahovej, ako aj metodologickej. Dogmatizmus, sylogistický formalizmus, prázdne pojmové konštrukcie sa pociťovali ako neplodná príťaž.
Celkové liberalistické ovzdušie humanizmu veľmi podnetne vplývalo na rozvoj filozofie kritickou smelosťou a samostatnosťou, vypestovanou na štúdiu klasických filozofov. Filozofi priamo alebo zahalene napadali základné kategórie a pojmy vtedajšieho teologického svetonázoru, ako nesmrteľnosť duše, prozreteľnosť božiu v riadení svetového diania, geocentrickú predstavu sveta a iné. Súhrn týchto nových myšlienok tvorí to revolučné a pokrokové, čo renesančná filozofia prináša do dejín európskej filozofie a čo neskoršie pomohlo pripraviť základná prevraty vo svetonázore a vo vede. Pravda, tieto nové prvky sa často v podivnej jednote miešajú so starinou v ťažkopádnych nezrozumiteľných formuláciách, v presile citácií najrozmanitejších autorov antických i cirkevných. Humanistické odkrytie antickej duchovnej atmosféry bolo pre katolicizmus nebezpečné, pretože prebúdzalo záujem o naturalistický pohanský polyteizmus a panteizmus i pohanské životné hodnoty.
Sociálne názory na rozdiel od ontologických a gnozeologických úvah, ktoré riešia abstraktné, nad praktický život vysoko povznesené problémy, spoločenské názory reagujú na konkrétne problémy sociálnej oblasti, schvaľujú alebo kritizujú daný poriadok a navrhujú reformy.
 Oveľa viac ako v iných častiach filozofického systému uplatňujú sa v nich politicko-ideologické zámery, takže v triednom a politickom ohľade nemôžu byť neutrálne, sú triedne alebo skupinove uzemnené. Každá ustálená politická a ekonomická epocha vytvára charakteristické ideológie a sociálne filozofie. Aj sociálne a hospodárske zmeny obdobia ranného kapitalizmu sa odrazili v zmenách názorov na spoločenský život, ktoré treba chápať na pozadí základného antagonizmu medzi feudalizmom a kapitalizmom. Vnútorné napätie západoeurópskeho politického života v stredoveku a na začiatku novoveku bolo vyvolané nezhodami medzi svätskou a cirkevnou mocou, medzi svätskými panovníkmi a pápežmi. Tento mocenský dualizmus odstránila východná Bizancia a iné monarchie, tak že svätskú a cirkevnú moc zjednotili v osobe panovníka. Toto sa v západnej Európe nepodarilo, takže otázka, kto je komu podriadený, bola stále otvorená. Určitým formálnym rozhodnutím spomenutého sporu a vyvrcholením cirkevnej moci bol pontifikát Bonifáca VIII., ktorý bulou Unam sanctam z roku 1302 každému kresťanovi nariaďuje uznať vrcholnú autoritu pápeža a jeho najvyššiu právomoc. Bolo to však iba želanie, lebo prakticky uskutočniť túto subordináciu nebolo možné pre rozpory vyusťújuce schizmu a chaos pri voľbách pápežov. Táto situácia do značnej miery ovplyvnila politické formovanie miest a meštianstva. Politické zápasy medzi guelfmi, stúpencami pápežskej strany, a ghibellinmi, stúpencami svätskej moci, sú významnou súčasťou talianských dejín z konca stredoveku. V roku 1324 vznikol spis Marsilia Padovského Obranca mieru, kde sa ostro odsudzuje svätská moc pápeža a za prameň politickej moci sa považuje ľud. Spis dali do kliatby a autora exkomunikovali.

Reformné hnutia koncom stredoveku a začiatkom novoveku majú protipápežský, proticirkevný charakter, preto lebo cirkev ako najväčší vlastník pôdy a najsilnejší ideologický kultúrny činiteľ predstavovala, feudálny spoločenský poriadok. Katolícke cirkevné právo, sociálna filozofia i administratívne princípy sú produktom feudalizmu. Typom sociálneho usporiadania feudalizmu je teokratická monarchia a stavovský systém. Vzťah medzi panovníkom a ostatným obyvateľstvom sa vysvetľuje tak, že ľud existuje kôli vládcovi a je iba nástrojom jeho vôle a uskutočňovateľom jeho príkazov. Panovník je zástupcom Boha na zemi a ľud je len politickým objektom. Je historickým výdobytkom meštiactva, že do politickej teórie i praxe prináša opačný princíp, demokratický, antimonarchistický, v zmysle ktorého suverénom, najvyšším právnym subjektom je ľud, národ a vrchnosť, panovník, úradníci sú voliteľný a zosaditeľný. Boj týchto dvoch protikladných koncepcií vypĺňa celé stáročia. Začína sa zreteľne v renesančnom Taliansku a vrcholí vo francúzskej buržoáznej revolúcii.
Nový spoločenský systém, ktorý navonok predstavovali signórie, vznikal a rozvíjal sa v hospodársky najvyvinutejších mestách, v Benátkach, Florencii, Janove a inde, ako demokratické republikánske zriadenie. Boli to zárodočné prejavy neskoršieho všeobecného buržoázneho sociálneho usporiadania, ktoré sa zakladalo na voliteľnosti orgánov a funkcionárov, na deľbe moci a v relatívnom osamostatnení jej zložiek. Tento systém sa už v renesancii ukázal ako životaschopný a najviac vyhovujúci zásadám kapitalistického podnikania a rozvoja výrobných síl.

Sociálne teórie sú v talianskej renesančnej filozofii pomerne málo zastúpené. Veľa sa síce píše o človeku, o jeho schopnostiach a mieste vo vesmíre, ale človek poníma izolovane ako indivídum a edoceňuje sa vplyv sociálneho prostredia. Pravda, ťažko to možno kvalifikovať ako nedostatok, keď ešte ani nasledujúce stáročia teoreticky nezvýraznili úlohu a význam sociálnej reality. Tento obrat, ktorý je vlastne zrodom vedy o spoločnosti, sociológie, prináša francúzsky materializmus 18. Storočia a popri sociálnych teoretikoch od 19. Storočia najmä marxizmus, ponímajúci človeka ako syntézu a výslednicu pôsobenia spoločenských faktorov.
Spoločenské myslenie obdobia humanizmu sa prejavuje, a to najmä v dielach mimo Talianska, v kritike jednotlivých stránok spoločenského života, nešvárov, ktorých nositeľom a príčinou je skorumpovanosť cirkvi. Humanistické snahy o nápravu pomerov mimovoľne splynuli s reformačnou kritikou. Pravda, kritiku pápežstva a úpadkových zjavov nemožno pripísať iba humanizmu, lebo korenereformného kriticizmu sú hlbšie a širšie. Skutočnosťou však je, že humanizmus svojím antidogmatizmom a liberalizmom bol veľmi priaznivou pôdou pre zrod smelých pohľadov na vtedajšiu spoločnosť.
Nové chápanie politického diania, hybných síl dejín a verejného života sa uplatnilo nielen v osobitných dielach s takouto tematikou, ale aj ako spôsob písania dejín, teda ako metóda historiografie. V súlade s celkovým vyzdvihnutím významu človeka-jednotlivca zvýrazňujú sa predovšetkým ľudské vášne, úmysly, citové motívy ako hybné sily konania. Človek sa chápe ako konajúci subjekt a tvorca dejín. Takto písali dejiny Vilaniovci a v klasickej podobe Nicolo Machiavelli.
Charakteristickou črtou Machiavelliho tvorby je jeho svojrázny pohľad na človeka, dejiny, na hybné sily histórie, morálku, cnosti. Na označenie jeho ponímania spoločnosti sa vžil názov machiavelizmus. Naturalistické chápanie človeka vzbudzovalo zdesenie a pohoršenie nábožnej Európy. Svojím syntetickým pohľadom na vývin spoločnosti sa Machiavelli stal priekopníkom novovekej filozofie dejín a jeho základné myšlienky sa neskôr objavili u významných filozofov, napr. u Hobbesu a Hegla.
Machiavelli chápe dejiny ako dynamický jav, sled pokroku a úpadku. Všetky historické udalosti nadväzujú na minulosť. Množstvo pokroku a úpadku je rovnaké, mení sa iba miesto ich kulminácie. Krajiny, ktoré kedysi kvitli, upadli a rozkvitli iné. Zmene podliehajú aj spoločensko-politické systémy. Monarchia prechádza do tyranie, aristokracia do oligarchie a demokracia do anarchie. Človek je od prírody zlý a koná dobro iba vtedy keď je prinútený. Ľudia sú lenivý, idú radšej pohodlnou cestou napodobňovania, ako by sa dali na neisté cesty. Príčiny spoločenského úpadku sú v ľudskej prirodzenosti. Ľudia vo svojich ambíciách nepoznajú hraníc, síce môžu všetko chcieť, ale dosiahnuť nie. Z toho vznikajú spory, nepriateľstvá, vojny. Vojna je matkou pokroku, v miery ľudia lenivejú. Objektívnu zákonitosť dejín môžu ľudia ovplyvniť ustanovením noriem a zákonov. Právne zákony sú chrbticou štátu. Ak sú v neúcte, nastáva rozklad. Náboženstvo a cirkev majú pomáhať udržiavať úctu k zákonom, ale nemôžu nahradiť politiku. Naivná viera, že Boh bude bojovať za ľudí, ktorí kľačiac na kolenách modlia sa k nemu, vraj už mnohé štáty zahubila. Machiavelli vyčíta kresťanstvu, že ideálom mu je človek pokorný, ponížený, pasívny. Na počiatku ľudia žili rozptýlene ako zvieratá. Aby sa mohli účinnejšie brániť zvolili si najsilnejšieho za vodcu. Na vyššom stupni vývinu si ľudia nevolia už najsilnejšieho, ale najmúdrejšieho. Zákony sú predpokladom ako rozlíšiť dobro i zlo, spravodlivosť a nespravodlivosť. Dobré je to, čo vyhovuje väčšine. Morálne konanie je v konečných dôsledkoch motivované strachom.
Za najlepšie spoločenské zriadenie považuje Machiavelli silný centralizovaný štát. Aj keď bol prívržencom republikanizmu, jasne videl, že zlepšiť talianske pomery, skoncovať s lokálnou roztrieštenosťou krajiny a paralyzovať škodlivú pápežskú politiku môže iba silná osobnosť typu Cesara Borgiu. Nazdával sa, že takúto osobnosť dá Taliansku rodina Mediciovcov.

Panovník-diktátor má byť podľa neho chladnokrvný, ľstivý, bez akýchkoľvek morálnych zábran a záväzkov. Kult živočíšnej moci a etický relativizmus mu vyslúžili obdiv talianskych a nemeckých fašistov. Machiavelli strhol pozlátku náboženských ilúzií o človeku a spoločnosti, naturalisticky odkryl základné motívy individuálneho i sociálneho konania. Ako propagátor osobnej diktatúry stal sa ideológom centralizovanej moci, apoštolom vodcovského princípu, a to nielen pre svoju súčasnosť, ale aj pre veky nasledujúce. Kritika cirkvi a celkového spoločenského poriadku z pera humanistov nadobudla ostrosť najmä mimo Talianska, a to z prirodzených príčin, pretože krízové javy sa tam utvárali v plastických ekonomických a sociálnych dôsledkoch. Nátlak zo strany cirkvi sa prejavoval predovšetkým vo vyberaní neprehľadných druhov daní. Majetkoprávne princípy kanonického práva umožňovali postupne hromadiť pozemkové i peňažné bohatstvo v rukách cirkvi. Takto sa cirkev ako medzinárodný, európsky faktor dostáva do rozporov s domácimi národnými silami, predstavovanými meštianstvom a vlasteneckou šľachtou. Kritika pápežstva, bohatstva, chamtivosti a morálnej zvrhlosti kňazov i mníchov, kupčenie s odpustkami a úradmi sa stretávali s politickou podporou domáceho meštiactva a šľachty najmä tam, kde ekonomické vydieranie bolo najciteľnejšie. Táto kritika vyvolávala atmosféru všeobecnej spoločenskej krízy a nevyhnutnosti reforiem. Rozvíjala sa v rozličných alegorických formách, vymyslených fabulách, ktoré mali zachovať anonymitu autorov. Takto bolo koncipované jedno z najpôsobivejších diel svojej doby Chvála pochabosti Erasma Rotterdamského. Personifikovaná Pochabosť tu rozpráva sama o sebe a o ľuďoch, o ich slabostiach, nerestiach, pretvárke a márnomyseľnosti. Táto typická humanistická sociálna satira sa stala vzorom pre podobné diela. O jej úspechu svedčí to, že za života autora bola 27-krát vydaná. Parížska univerzita ju odsúdila pre útoky proti cirkvi, a preto sa neskôr dostala aj na index zakázaných kníh.
Kritika vtedajšej spoločnosti, rozbor príčin krízových javov a návrhy sociálnych reforiem, obsiahnuté v knihe Thomasa Mora – Utópia, majú v dejinách spoločenských teórií osobitné miesto. Osobitosť Utópie nie je v tom, že by Morus ako prvý bol vyslovil požiadavku zospoločenšťovania výroby i rozdeľovania alebo že by ako prvý bol uvoľnil utopisticky a verneovsky literárnu fantáziu. Základy komunizmu načrtol už Platón a na krídlach fantázie vzniesol sa nad každodenný život Lukián, ktorí svojím spôsobom iste zapôsobili na Mora. Historicky jedinečný je kritický pohľad mysliteľa-humanistu na svoju súčasnosť. Ťažisko Utópie nie je ani tak v budúcnosti ako v jej súčasnosti. Jadrom diela je hlboké, priam vedecké sociologické pochopenie podstaty krízy spoločenského života, dôsledkov súkromného vlastníctva, rozvedené v úvode i závere. Šikovne inscenovaná fabula, natoľko vierohodná že súčasníci boli pevne presvedčený o existencii ostrova Utópia, je iba formou vyjadrenia autorových sociálnych náhľadov. Rafael Hythlodeus je Morus sám.

Inscenácia oslabila na pohľad autorskú príslušnosť kritiky súčasnosti i propagovania komunistických ideálov, ale neoslabila ich vnútorný obsah. Hlavná myšlienka Utópie sa opäť objavuje v novej podobe a za nových okolností v základnom diele socializmu, v Komunistickom manifeste. Konkrétny opis spoločenského zriadenia, inštitúcií, zvykov, životného štýlu v Utópii je iste plodom autorovej predstavivosti, lebo nebolo etnografického empirického materiálu o pospolných spoločnostiach, udivuje však bystrosťou, humánnosťou a aktuálnosťou. V celkovom poňatí spoločnosti Morus anticipuje Rousseauov program návratu k prirodzenej jednoduchosti, ktorej iluzórnosť a romantičnosť je zreteľná najmä v období búrlíveho rozmachu techniky, výrobných síl. Objektívna tendencia maximálneho rozvoja výroby so svojimi negatívnymi, ale aj pozitívnymi dôsledkami unikla Morovi zo zreteľa. Toto je vecný základ kritiky morovsko-rousseauovského utopizmu. O progresívnom charaktere Morových sociálnych názorov nemôže byť sporu. Právom mu patrí miesto medzi najvýznamnejšími priekopníkmi socialistickej ideológie. Prekvapujúco pôsobia výroky o triednom charaktere spoločenského zriadenia spočívajúceho na súkromnom vlastníctve i predpovede budúcnosti komunizmu (zriadenie, ktoré pretrvá veky).