Renesančná filozofia je obdobím ideového prechodu, prevodu, v ktorom sa v príznačnej podobe prepletajú nové moderné postrehy, výzvy a programy s tradičnými scholastickými koncepciami. Humanistické objavenie antiky oživilo záujem o starovekú filozofiu, ktorá sa prejavila ako silný ideový určujúci faktor vo vývine talianskej filozofie. Vydávanie a štúdium klasických filozofov sprístupnilo staroveký myšlienkový svet v origináli. V konfrontácii s pôvodnými textmi sa korigovali scholastické deformácie antickej filozofie, najmä Aristotela. Tak sa stalo, že Aristoteles bol nielen terčom útokov, ale aj štítom v boji proti viere démonov a čarodejníctva.
Novým, pre renesanciu príznačným prvkom vo filozofii je jej celková antischolastická orientácia, empirický metodologický postoj k prírode a úsilie o spojenie filozofie s vedou. Filozofia tým reagovala na potreby svojej doby, slúžila jej, aj keď často len veľmi sprostredkovane, protirečivo a nedôsledne. Ak sa každá pokroková filozofia usiluje čo najužšie primknúť k výsledkom vedeckého poznania, napomôcť jeho rozvoj metodologicky, prípadne aj obsahove, renesančná filozofia nemá vo svojich začiatkoch takúto oporu z jednoduchého dôvodu, že spoľahlivej, dostatočne rozvitej vedy, najmä prírodovedy nebolo, a bolo ju treba vytvoriť. Stredovek zanechal veľmi skromné vedecké dedičstvo v podobe steologizovanej aristotelovsko-galenovskej vedy. Samozrejme, ak sa tejto vede vyslovila nedôvera a politický odpor, čo sa takmer pri každej príležitosti aj stalo, potom faktové piliere boli veľmi slabé a otváralo sa voľné pole pre fantáziu a špekulácie. Úsilie o vedeckosť filozofie sa prejavilo v tom, že filozofia chcela riešiť otázky výslovne vedeckej povahy. V tomto ohľade nahrádzala vedu, pričom si zanechala univerzálnosť a predmetovú neohraničenosť. Preto nájdeme vo filozofii poznatky každého druhu, filozofia je encyklopédiou poznania a filozofi sú všestranní vzdelanci, teoretici i praktici, lekári, inžinieri, matematici i umelci.

Antiteologická a empirická tendencia vo vývine renesančnej filozofie a vedy sa prejavila vo vytýčení nového predmetu skúmania. Ak v typickej stredovekej filozofii centrálnou kategóriou je Boh a svet je len bytím sekundárnym, stvoreným, v renesancii nastupuje na prvé miesto príroda. V súlade s celkovým zameraním duchovného a kultúrneho záujmu na pozemský život filozofia vytýčila hlavnú metodologickú požiadavku všímať si prírodu a zanechať neplodné scholastické slovičkárenie. Toto úsilie nadobudlo neskoršie teoreticko-metodologické vyjadrenie v baconovskom empirizme a induktivizme. Paralelnou súčasťou požiadavky samostatného poznávania prírody bolo odmietanie scholasticko-aristotelovskej vedy po stránke obsahovej, ako aj metodologickej. Dogmatizmus, sylogistický formalizmus, prázdne pojmové konštrukcie sa pociťovali ako neplodná príťaž.
Celkové liberalistické ovzdušie humanizmu veľmi podnetne vplývalo na rozvoj filozofie kritickou smelosťou a samostatnosťou, vypestovanou na štúdiu klasických filozofov. Filozofi priamo alebo zahalene napadali základné kategórie a pojmy vtedajšieho teologického svetonázoru, ako nesmrteľnosť duše, prozreteľnosť božiu v riadení svetového diania, geocentrickú predstavu sveta a iné. Súhrn týchto nových myšlienok tvorí to revolučné a pokrokové, čo renesančná filozofia prináša do dejín európskej filozofie a čo neskoršie pomohlo pripraviť základná prevraty vo svetonázore a vo vede. Pravda, tieto nové prvky sa často v podivnej jednote miešajú so starinou v ťažkopádnych nezrozumiteľných formuláciách, v presile citácií najrozmanitejších autorov antických i cirkevných. Humanistické odkrytie antickej duchovnej atmosféry bolo pre katolicizmus nebezpečné, pretože prebúdzalo záujem o naturalistický pohanský polyteizmus a panteizmus i pohanské životné hodnoty.
Sociálne názory na rozdiel od ontologických a gnozeologických úvah, ktoré riešia abstraktné, nad praktický život vysoko povznesené problémy, spoločenské názory reagujú na konkrétne problémy sociálnej oblasti, schvaľujú alebo kritizujú daný poriadok a navrhujú reformy.