Pre Sartra sú všetky veci okrem človeka „bytím v sebe“, zatiaľ čo ľudská existencia je „bytie pre seba“ a tým je protikladná svetu. A ak každé bytie vzniká iba z bytia a nemôže sa premeniť na nič, tak pre ľudskú existenciu, chápanú ako vedomie alebo zážitok, Sartre nemôže nájsť také bytie, z ktorého by mohla vzniknúť a do ktorého by nakoniec prešla. A nakoľko sa existencia opiera o nič, Sartre tvrdí, že aj ničím je.

Sartre nakoniec robí záver, že pokiaľ si človek uvedomuje svoju ničotu a pociťuje strach, odhaľuje sa mu v ňom jeho existencia, ktorá je totožná s ničím, čo je podľa mňa veľmi jasne badateľné v jeho diele Múr. Myslím si, že s týmto postojom k strachu a k smrti možno do určitej miery súhlasiť, pretože keď je už človek na konci všetkého, keď ho už nečaká nič dobré ani zlé uvedomuje si samého seba, uvedomuje si čím bol. Aj keď ťažko je rozmýšľať nad prítomnosťou, keď budúcnosť už neexistuje, je oveľa reálnejšie zmýšľať sa nad minulosťou a tak vlastne zhodnotiť svoju existenciu.

2.2. Chápanie slobody

Existencialisti využívajú fakt, že totiž ľudská podstata sa utvára v procese spoločenského života a je súhrnom spoločenských vzťahov. Tvrdia, že človek si sám slobodne volí svoju podstatu, stáva sa takým, akým sa sám urobil. Človek je niečo neukončené, je to ustavičná možnosť, projekt. Je zameraný do budúcna a neprestajne sám seba vopred plánuje, prekračuje hranice samého seba a je plne zodpovedný za svoju voľbu.

Všetci existencialisti kladú dôraz najmä na slobodu a tvrdia, že sloboda nie je človeku iba vlastná, ale že tvorí jeho existenciu, takže sám človek je slobodou.

Slobodu chápu ako niečo nevysvetliteľné, iracionálne, niečo čo sa nedá vyjadriť v pojmoch. Slobodu si predstavujú ako slobodu mimo spoločnosti, prežívanú indivíduom uzavretým do seba a izolovaným od spoločnosti. Chápu ju iba ako vnútorný stav, náladu, zážitok jednotlivca.

Existencialisti sa nepokúšajú objasniť reálny obsah slobody. Aj keď si človek podľa ich názoru, môže a má slobodne zvoliť svoju budúcnosť, nemá pri svojej voľbe nijaký oporný bod. Nemá si fakticky čo vyberať, pretože nech už sa jednotlivec rozhodne akokoľvek, jeho výber nie je o nič lepši ani horší od iného a nemá teda koniec koncov zmysel.

2.3. Bytie vo svete

Existencialisti tvrdia, že hoci je človek slobodný, jeho sloboda je obmedzená určitou situáciou, za ktorej musí uskutočňovať voľbu. Charakteristickou črtou ľudskej existencie je „bytie vo svete“, čiže človek si nevyberá podmienky svojho života sám, ale mimo svojej vôle je vrhnutý do sveta a do moci osudu.

Osud človeka je podľa existencialistov určený dobou, určitým charakterom, intelektom atď., čiže všetkými podmienkami existencie, ktoré má každý človek dané a sú od neho nezávislé.

Od človeka nezávisí ani začiatok ani koniec jeho existencie. To núti existencialistov okrem ľudskej existencie uznať aj niečo transcendentné, to však neznamená, že uznávajú objektívnosť okolitého materiálneho sveta.

„Bytie vo svete“ chápu iba ako spôsob existencie, ktorý spočíva v „nepokoji“ človeka, ktorý smeruje ustavične kamsi mimo neho. Takže vonkajší svet nie je niečo, čo existuje nezávisle od človeka, ale je to prostredie človeka, ktoré obklopuje ľudskú existenciu a ktorý s ňou nerozlučne súvisí.

Z toho vyplýva nie len popieranie objektívnosti priestoru, ale aj času a ich premena na spôsoby ľudskej existencie. Čas napríklad znamená, že existencia prežíva svoju ohraničenosť. Skutočný čas plynie iba medzi narodením a smrťou a vyjadruje dočasnosť existencie.

Existencialisti neuznávajú predstavu času, ktorý predchádzal existencii a ktorý nasleduje po jej skončení. Hovoriť, čo bude po mojej smrti, nemá zmysel. Existencializmus teda uznáva iba moment, v ktorom nastáva sebauvedomenie.

Podľa mojej mienky tento postoj existencialistov je veľmi aktuálny, pretože málokto z nás má v tejto dobe čas zamýšľať sa nad niečím transcendentným, veď asi žiaden človek by nechcel pripustiť myšlienku, že svet okolo nás je objektívny, že ho nemôžeme nijako pozmeniť, niečo také vo mne vyvoláva pocity stiesnenosti. Preto sa do určitej miery stotožňujem s touto myšlienku, myslím si že každý chce do sveta vôkol neho vložiť kúsok seba a chce si ho do prípustnej miery prispôsobiť sebe samému.