2.4. Osobnosť a spoločnosť
Existencialisti chápu spoločnosť ako všeobecnú neosobnú silu, ktorá potláča a ničí individualitu, berie človeku jeho bytie, vnucuje osobnosti konvenčný vkus, názory a presvedčenia.
Podľa existencialistov človek, ktorého má veľký strach zo smrti, hľadá útočište v spoločnosti a napokon sa utešuje tým, že všetci ľudia musia zomrieť, a tým potláča myšlienku na svoju vlastnú smrť.
Existencialisti stavajú osobnosť proti spoločnosti a proti akejkoľvek sociálnej skupine.
Život jednotlivca v spoločnosti nie je však skutočný život, je to iba povrchná existencia človeka. Ozajstná existencia sa ukrýva v jeho vnútri, no nie je prístupná každému. Cestu k nej existencialisti vidia v strachu pred smrťou, ktorý ukazuje človeku jeho skutočnú osamelosť a jeho individualitu, pretože nikto nemôže zomrieť namiesto iného, každý umiera sám.
Takto stále opätovne v existencialistickej filozofii zaznieva ten istý motív: človek žije preto, aby umrel. Pre Sartra je smrť koncom všetkých možností.
Existencializmus robí zo smrti zmysel a cieľ ľudskej existencie, a tým vštepuje myšlienku, že život nemá zmysel.
Aj keď táto myšlienka „nezmyslu života“ je extrémna, myslím si, že postoj ktorý vraví: „spoločnosť potláča a ničí individualitu“, je do istej miery pravdivý. Pretože asi každí sa už aspoň raz pristihol, pri tom, ako nevedel zdôvodniť určitý postoj k problematike, a tak jediným vysvetlením sa stáva fakt, že ho pasívne prijal od sociálneho prostredia v ktorom žije. Je ťažko si uvedomiť vlastnú individualitu keď je vôkol nás toľko ľudí, na ktorých nám záleží, o ktorých sa niekedy chceme, niekedy musíme zaujímať viac ako o seba samých. Ale je to niečo pre človeka prirodzené, veď existencia človeka pre seba samého stráca význam.
3. Jean-Paul Sartre: Existencializmus je Humanizmus
Táto esej bola pôvodne prednáškou, ktorú Sartre predniesol, až neskôr vyšla v knižnej podobe. V tejto knihe Sartre objasňuje základné princípy existencializmu a zároveň ho obhajuje pred kritikou ktorú vyslovili marxisti a katolíci.
Existencializmus rozdelil na akési dva smery – na kresťanský a ateistický. On sám sa radi ateistickému smeru, čo možno aj jasne pozorovať pri jeho názoroch na Boha, tvrdí že človek nie je vopred ničím predurčený, stáva sa tým čím sa sám spraví svojimi voľbami, ktoré však môžu byť ovplyvnené prostredím.
Mňa osobne toto dielo veľmi neoslovilo, aj keď sa v ňom Sartre snaží podať základné princípy existencializmu čo najjasnejšie je tam mnoho vecí, ktoré sa z môjho hľadiska dajú veľmi ľahko spochybniť a napadnúť. Jenou z nich je práve názor na ľudskú slobodu.
Sartre tvrdí, že každý ma možnosť voľby a ešte aj keď odmietnem akúkoľvek voľbu je to jedná z možností, takže som si predsa niečo zvolila. Myslím si, že s tým sa dá zatiaľ súhlasiť. Zároveň tvrdí, že každý človek je za svoju voľbu plne zodpovedný, táto voľba je nevratná a nemôžem uskutočniť voľbu opačnú tej predošlej. Tým pádom jedná voľba obmedzuje druhú voľbu. Toto tvrdenie je badateľné aj v bežnom živote, pretože zriedkavo môžem uskutočniť voľbu takú, ktorá by so sebou neniesla obmedzenia. Ak napríklad hovoríme o sociálnych vzťahoch, nemôžem sa zároveň vydať a zároveň ostať slobodnou, ak budem mať dieťa beriem na seba aj zodpovednosť a obmedzenia ktoré budú vplývať na moje budúce voľby, ak chcem pracovať musím počítať, že práca ma bude obmedzovať z časového hľadiska, a pod.. Z tohto pohľadu absolútna sloboda nie je až natoľko bez hraníc ako to podľa mojej mienky vyhlasujú všetci existencialisti. Taktiež slobodu jednotlivca obmedzuje už samotný fakt voľby, ktorá má podľa Sartreho charakter nevyhnutnosti.
4. Jean-Paul Sartre: Múr
Táto poviedka pochádza z básnickej zbierky, ktorá má rovnomenný názov. S poviedkou sa mi pracovalo veľmi dobre, jednak preto, lebo sme si ju analyzovali už na hodinách literatúry, no taktiež kvôli tomu, že som pochopila podstatu filozofie existencializmu vďaka predchádzajúcim kapitolách mojej práce, v ktorých som vysvetľovala základne princípy tohto filozofického smeru.
Sartre rád zobrazoval človeka v hraničných situáciách, v blízkosti smrti, keď už nemôže nič predstierať. Odzrkadlilo sa to hlavne v tejto poviedke. Je to jedno z typických existencialistických diel, ktoré sa sústreďuje na základný moment existencialistickej filozofie – osamotenosť človeka medzi ľuďmi. Život jedného človeka nemá väčšiu cenu ako život iného človeka.
